Martina Rúčková
Martina sprevádza po Petrohrade: Občerstvovacie stanice
Dnes prišli na rad preverené gastronomické zariadenia, v ktorých by vás mali s istotou dobre nakŕmiť. Počas mnohých návštev som ich testovala ostošesť.
Diagnózou aj povolaním právnička, záľubami nadšená cestovateľka. Život ma zatiaľ viedol po osi Košice-Oxford-Bratislava-Moskva-Praha. Spolu s manželom cestujeme po nových aj starých miestach, snažiac sa navštíviť všetky pamiatky svetového kultúrneho dedičstva UNESCO po ceste. Zoznam autorových rubrík: Stredná Európa, Anglicko, Škótsko, Severná Európa, Východná Európa, Západná Európa, Južná Európa, Rusko, Západná Ázia, Stredná Ázia, Juhovýchodná Ázia, Arabský svet, Stredná Amerika a Karibik, Zážitky z ciest, Kultúra, Súkromné, Nezaradené
Dnes prišli na rad preverené gastronomické zariadenia, v ktorých by vás mali s istotou dobre nakŕmiť. Počas mnohých návštev som ich testovala ostošesť.
Po tom, čo ste si pozreli všetko tradičné a typické, čo vám Petrohrad ponúka, je načase sa pozrieť na miesta, ktoré počas prvej návštevy väčšina turistov opomína a je to škoda.
Nie je Petrohrad Petrohradom bez jeho povestných mostov, ktoré križujú kanály a spájajú jeho ostrovy. Dnes si povieme niečo o nich a upozorním vás aj na tie najzaujímavejšie sochy, ktoré v meste môžete vidieť.
S radosťou vás všetkých opäť vítam v Petrohrade! V dnešnej časti sprievodcu navštívime niekoľko kostolov a ďalšie zaujímavé miesta, ktoré v Petrohrade jednoducho treba vidieť. Poďme sa na ne teda spolu pozrieť.
Po tom, ako sme navštívili Ermitáž, môžeme v Petrohrade pokračovať v návšteve miest, ktoré nemôžete počas svojej návštevy obísť.
Dnes sa pozrieme na tú najzásadnejšiu pamiatku, ktorú by ste nemali obísť počas svojej prvej návštevy Petrohradu – Ermitáž a jeho nádvorie.
Tento miniseriál vznikol na podnet mnohých čitateľov, ktorí ma v odkazoch na blog prosili, aby som napísala niečo pre tých, ktorí chcú navštíviť Petrohrad.
Výlet na Manpupuner u mňa bez debaty patrí do kategórie „Cestovateľský záhul roka“. Čo všetko sme si vytrpeli a kam sme sa vytrepali, aby sme videli tento prírodný skvost panenských lesov severného Uralu, naozaj nemusí pochopiť každý. No najviac ma pobavilo, keď som sa o ňon rozprávala s ostrieľanými cestovateľmi, ktorí už boli všade, no ani len netušili, že niečo také vôbec je, nieto ešte kde. Mám pocit, že jedného sme aj inšpirovali. Poďte sa teda so mnou pozrieť na fenomenálnych kamenných obrov bdejúcich nad republikou Komi po dlhé tisícročia.
Rýchle záblesky jari pretrvávajúca zima úspešne ukončila ako na Slovensku, tak aj v Rusku. Včera som zažila úplne paradoxný deň, kedy som do práce trielila v jarnom kabáte a ešte mi bolo teplo, aby som večer vytiahla všetko teplé, čo som doma našla. Spomínajúc na leto a teplo som sa v mysli vrátila až do augusta roku 2013, kedy som úspešne absolvovala povinné ponory na otvorenej vode pre získanie certifikácie PADI Open Water Diver. V chladiacej nádrži jadrovej elektrárne...
Po vlaňajšej lyžovačke na Elbruse sme sa aj s mužom veľmi tešili na to, kedy naše lyže okúsia Kaukaz opäť. Po Kabardino-Balkarii sme si to namierili do ďalšej z kaukazských sestier, Karačaevo-Čerkesii a jej vychýreného lyžiarskeho strediska Dombaj.
Po našom letnom výlete do sočinskej oblasti, ktorá v sebe zahŕňa veľké prístavné mesto Soči, prímorské letovisko Adler a hory v Červenej Poľane, sme sa rozhodli ju opäť navštíviť v zime - pozrieť sa, ako Rusko dokázalo zúžitkovať rezort, v ktorom sa konali vlaňajšie zimné olympijské hry. Priznám sa, že ešte v lietadle som dumala nad tým, čo mám vlastne očakávať. Bála som sa najmä dvojhodinových rád na vlekoch, o ktorých som počula z viacerých diskusií, no Soči po ruských novoročných sviatkoch ma príjemne prekvapilo.
V rámci jedného z výletov nočným vlakom z Moskvy na otočku sme sa vybrali do Karélie, severozápadnej časti Ruska, v ktorej v zime pekne prituhuje a noci sú tam tiež dlhšie, než by vám bolo milé. Práve preto sme Karéliu prenechali letu a vybrali sa do nej v auguste, v jednom z mesiacov, kedy môže návštevník najviac oceniť jej prírodné a kultúrne pamiatky. Poďte sa do nej pozrieť spolu so mnou!
Našincovi pri vyslovení názvu Samara napadne asi skôr rovnomenné auto Žiguli Samara, prípadne postava utopeného a hrozivo vyzerajúceho dievčaťa z hororu Kruh, no rovnaké meno sa v roku 1991 rozhodli vrátiť šiestemu najväčšiemu ruské mestu zvanému od roku 1936 Kujbišev a spolu s ním aj celej jeho administratívnej oblasti. Privítanie do Samary sme mali zaujímavé, keď sa nám v jedálenskom vozni nočného vlaku z Moskvy prihovoril pán od vedľalšieho stola, že vy ste cudzinci (rozprávali sme sa medzi sebou po slovensky) a idete do Samary? A môžem sa vás opýtať, prečo? Veď tu nič nie je!
Sú miesta, ktoré sa nenavštevujú ľahko a neľahko sa o nich aj píše. I keď tisíce pekných zážitkov prebijú tie nepríjemné, myslím si, že takéto miesta treba navštíviť. Aby si človek pripomenul, čoho všetkého sú ľudia Z mäsa a kostí schopní. Aby sme si pripomenuli životy, ktoré snáď nevyhasli nadarmo. A aby sme vzdali úctu tým, ktorí predčasne odišli a držali ich pamiatku pri živote. Jedným z takýchto miest je aj osetský Beslan.
Zaujímavo znejúca lokalita, však? Nuž, Čečensko nie je len Groznyj, Čečensko sa mi v mysli spája najmä s Kaukazom, keďže Čečenská republika je jednou z takzvaných Siedmich kaukazských sestier. A preto by sa mi výlet nerátal bez návštevy hôr. Našťastie sme to mali v rámci Medzinárodného kongresu extrémnych cestovateľov aj v pláne. Naši hostitelia pre nás pripravili pútavý a na zážitky bohatý itinerár.
...povedala som pri internetovom rozhovore asi pred tromi týždňami. Moja mamka je už našťastie na naše cestovateľské počiny podobného charakteru zvyknutá a našu cestu vzala viac než športovo. Ale naozaj niet sa čoho báť – skúsili ste si niekedy nedávno vyhľadať v Googli Groznyj? Na vaše veľké prekvapenie by na vás vysokčila aj takáto fotografia:
Hlavným dôvodom, prečo sme sa po roku opäť vybrali do Kazane bolo, že nedaleko hlavného mesta Tatarstanu je pamiatka, ktorú tento rok zapísali do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO po dlhých rokoch angažovania, presviedčania a príprav. A keďže víkend poznávania nových miest je vždy lepší, než víkend presedený doma, oba jeho dni sme využili naplno: sobotu poznávaním Kazane a Svjažska a v nedeľu sme vstávali o siedmej ráno, aby sme stihli loď do historického centra Volžských Bulharov, Bolgaru.
O Kazani som už písala v jednom zo svojich prvých blogov, no som veľmi rada, že som mala príležitosť vrátiť sa sem. Pripomenula som si mnohé známe a pekné miesta a tiež som si rozšírila obzory o tatárskych pamiatkach v bližšom či vzdialenejšom okolí hlavného mesta republiky Tatarstan. Víkend krátky, zážitkov mnoho, no verím, že sa mi ich podarí verne sprostredkovať.
Počas víkendu, kedy sme navštívili Abcházsko, sme mali svoju základňu v Červenej poľane (po rusky Krasnaya poljana). Z Moskvy sme leteli do Soči, aby sme na vlastné oči uvideli, ako to vyzerá v prímorskom Adleri a horskom stredisku len pol roka po ukončení toľko komentovanej a ostro sledovanej olympiády. Letenky do Soči sú relatívne lacné a z Moskvy sa dá takáto mini exkurzia absolvovať za víkend. Teda, záleží aj na tom, koľko ste ochotní si na svoj cestovateľský tanier naložiť...
Asi pred pol rokom som písala o špecifikách ruských svadieb, ktoré som na svojich cestách odpozorovala ako nezúčastnený, priam až náhodný, turista. To som ešte netušila, že len o pár mesiacov mi bude dopriate sa ruskej svadby zúčastniť. Úplne ruská svadba to teda tiež nebola, chýbalo lokálne špecifikum kaukazského typu, v preklade bitka, ale inak som našla hneď niekoľko odlišností od svadby, na akú je našinec zvyknutý.