Ak stratíte svoje sny, stratíte dôvod žiť a možno tým stratíte aj svoj život. Takže pokračujte v snívaní. (D. Scott) Zoznam autorových rubrík: Floyd Raven mi napísal, Súkromné, Nezaradené
Spomínam si na svieže rána, na klesajúce teploty, na rýchlomiznúci čas, na rýchlomíňajúce sa sľuby, na neznáme územia, na trochu úzkosti, keď bolo treba prísť, keď bolo treba iba vykročiť a neotáčať sa späť, pokúsiť sa nenadýchnuť ničoho, čo by sa dalo nazvať spomienkou...
Mal by byť už teplý apríl, teda, mohol by byť. Alebo aspoň jeden deň, ktorý by stál za spomienku. Von padá mäkký sneh, presne tak to dnes hlásili v počasí. Milión žien, milión mužov sa dnes ostalo váľať v mäkkej posteli, lebo mäkkosť si tak zvykne človek podvedome želať...
Som rada, že som ťa počula, tak sa opatruj, dievčatko...boli posledné slová jedno popoludnie. Bol to možno skôr príkaz ako prosba, aby som namôjveru nestihla vyviesť nič horšie, lebo čo môže byť ešte viac zlé ako to, že človek celé dni počúva iba seba a hlasy za oknom necháva padať radšej do snehu.
Ešte stále, rovnako ako aj vlani, nosím studené ružové líca, míňam kúsky teplého dychu, ktorý po každom slove vypustím rovno z duše do chladu. Ešte stále neponúknem teplý dotyk, iba skrehnuté dlane a v nich trocha prázdna, ktoré sa (v nich) bude topiť.
Toľkokrát nebolo o čom hovoriť, ani čítať, ba dokonca bola škoda nad niečím sa zamýšľať a plakať. Je to ako úsek tej pesničky, ktorú poznám už dlho, od vtedy, kedy veci neboli ani takými vážnymi ako sa zdali, to iba to čerstvo narodené srdce vo mne, tak tuho cítilo, tak tuho banovalo.
Čas sa nám omotal okolo krku a teraz nás dusí oboch. Zadúša nás za pár chvíľ a pokusov, čo sme si dali takto v zime, keď je šmykľavo na ceste aj na duši a každý z nás sa ponáhľa ku vlastnému krbu, lebo tam nám je najteplejšie (najosamelejšie).
Je ešte veľa nedopísaných riadkov, aj tých mojich, aj tých iných, ktoré hovoria o kadečom, aj o ničom, o bolesti, samote, mraze a zime, o ľudskej koži zamrznutej tu na ceste, častejšie ľudia omieľajú v ústach horúce sústa skrehnutých rúk a myslia si, že ak náhodou zasvieti slnko, bude to inak.
Vo vlaku cestou domov som niesla v mysli už len posledné listy z tejto jesene, posledné odkazy od ľudí, čo prišli a museli odísť. Bolo pár momentov, pár kvapiek dažďa, pred ktorým som si ukrývala vlasy pod kapucňu, bolo pár chvíľ...
Čoskoro budeme len to povestné dávno, už nebudú dni, ani zlomky sekúnd, v ktorých sme sa zasekli. Dni si vystriedajú služby, nebudú na nás dávať pozor, zunovalo sa im ponúkať nám nové šance.
Vždy, keď zazvoníš na zlý zvonček, prepadne ma úzkosť, že kam sa asi ďalej dostaneš, kto ti príde otvoriť, kto sa bude na teba tešiť. Naposledy som si povedala, že ostanem tu, kdesi z diaľky sa budem pozerať, mať nezáujem.
Pár akordov, čo zneli v izbe mi prešlo hlavou a vyvolalo vo mne to moje kedysi. Lúky, vtedy ešte teplé a jasno zelené, na nich tancujúci my, tešiaci sa zo sveta, z kúsku prírody, z kusiska lásky, z nekonečnej slobody.
Večer stíchol a sním aj vietor, ktorý sa preháňal poza okno v mojej izbe. Ocitám sa v časovej tiesni, tma mi dýcha každý deň na krk, s ňou sa ráno prebúdzam, ona ma večer ukladá spať.
Byt vedľa mňa je len prázdny prenajatý priestor, v ňom sú holé steny, ozvena , keď vyslovím nič ,sa mi vráti naspať do uší minimálne trikrát. Skoro ráno počuť kladivá a hlasné búchanie, lebo občas nepočuť nás samých, tak prečo by sme jednostaj mali iba mlčať, búchajme spokojne ďalej.
Zapíš si do denníka, dievča, pár šťastných riadkov, lebo to je ďalšia veľká časť z tvojho života. Pekných pár riadkov na označenej strane, vo veľkom zošite s linajkami, aby si nedajboh nezišla z cesty.
Skôr ako tento nepodarený teraz len riadok, inak by som napísala život, ma viac v tomto momente trápila mucha na strope, hľadajúca cestu von, keď som zaplesla okno, lebo mi bola sakra zima. V izbe som nechala svietiť, do kuchyne, kde som zalievala čaj, bolo počuť bzučanie, narážanie o steny...
V jedno skoré ráno si S. vedľa mňa miešala horúcu kávu, jedla tvarohové buchty, upierala pohľad na stenu, zatiaľ čo ja som naháňala svoje neposlušné vlasy hrebeňom. Nechcelo sa nám nič, nechcelo sa nám nikam chodiť, veď rána bývajú teraz chladné, načo sa takto mučiť.
Ráno v parku sa vôbec so mnou nehralo. Chlad mi zachádzal pod nechty, ruky mi krehli natoľko, že som nemohla udržať v dlani pár popadaných gaštanov, rozmočené listy. V tvári som mala jasný výraz, nič sa mi neprotivilo, nebránila som sa, načo...
Ak chutilo toto leto, presne tak, ako život, nech ešte trvá. Nech dokážem žiť aj úbohý zlomok, lebo leto sa nezamieňa za jeseň a žitie za prežívanie.
Deviateho septembra, keď slnko svietilo celkom presvedčivo, vietor jemne vanul a strapatil moje vlasy, som ešte (naposledy) uverila tomuto životu, že (už dosť dlho) neprišiel bolieť.
V jedno skoré ráno, keď si ma rozhádzal po svete ako smeti, ako lupene tulipánov, som nevedela celkom, čo so mnou je. Prestala som od života čakať samé prekvapenia, upozornenia neberiem príliš vážne.
