Ak stratíte svoje sny, stratíte dôvod žiť a možno tým stratíte aj svoj život. Takže pokračujte v snívaní. (D. Scott) Zoznam autorových rubrík: Floyd Raven mi napísal, Súkromné, Nezaradené
Večer pomaly utíchli hlasy, na ulici bolo počuť pár áut, čo sa ponáhľali domov za teplou večerou, pár lámp, čo sa pokúšali svietiť pod moje nohy a pár, naozaj len pár listov, ktoré mi postupne šepkajú, že tam tá pani pomaly oblieka teplejší kabát, o niečo teplejší ako tento život vo mne.
Dnes. Ostala som krátko ležať pod jabloňou, donútila som sa konečne odpočívať, lebo posledné dni to ľudia odo mňa naliehavo vyžadovali a mne sa už namôjveru nechce počúvať o tom, ako dookola skoro nežijem.
Keď som dnes prechádzala mestom a nemala som veľmi naponáhlo, rozmýšľala som letmo o žití. Pri bráne sa vyvaľovala ryšavá mačka, nikto ju nevyháňal z tieňa, no napriek tomu som mala pocit, že to teplo ju nakoniec vyženie zo seba ako z bunkra, nuž, a potom kde sa ukryje, kde?
Skrátka, toto nie je život, iba jeho okraj, ako som už niekde napísala. Toto nie sú dni, ktoré by mali (bezstarostne) plynúť. Toto ani nie je náhodou čas, ktorý som chcela tráviť, je jedno kde.
Toto bude len ďalšia prebdená noc. Ďalšia myšlienka ako za tebou najrýchlejšie prísť. Už dávno sa prehováram, aké je dôležité vyspať sa z týchto hlúpych detailov. Dlho si sejem do hlavy pekné sny, učím sa naschvál lietať, nepadať, neobiť si kolená...
Týchto pár viet nie je útek, nebudú to roztrúsené slová, ktoré som včera hľadala tam vysoko. Zas sa mi len treba pozrieť do seba, zapchať si uši a konečne si porozumieť v tichosti, presne tak, ako som si rozumela včera.
Vo vlastnej cudzine som bola doma. Cítila som už o čosi staršie slnko, voňalo vlastnou potuchlinou, na koži som cítila, že život sa zas len kráti...
Ráno ma nechcelo pustiť do života, stále mi len zavieralo oči, ževraj mám ešte spať, že nemusím nikam chodiť, nemusím nič. Ťažkopádne som sa len prevracala v posteli, nemyslela absolútne na nič, mala načisto ponorenú hlavu do prázdna...
Na noc som zažala v sebe ešte malé svetielko, lebo som nepotrebovala spánok, jediné po čom som túžila, bolo bdieť a myslieť na teba. Vo vzduchu sa vírilo teplo, pod balkónom behalo ešte pár detských nožičiek, ktoré sa nedali chytiť noci...
Žiada sa mi napísať iba čosi, utvoriť málo z ničoho, lebo aj to povestné nič existuje okolo mňa, dotýka sa môjho tela, to nič ma vie nasmerovať, zmiasť... Tak to chodí. Je časopriestor a v ňom som ja a okolo mňa to holé nič.
Poslala som ti poslednú sms, aby si vedel, ako chutí noc, keď ja som tu a ty si tam. Zabalila som všetky slová starostlivo, nech sa nerozkotúľajú kadekde, lebo si želám, aby boli povedané, hoci nie mojimi ústami.
Snažila som sa hrať sólo, urobiť pár dobrých vecí. Neviem, prečo dobrých, keď mám právo ešte stále byť len prirodzene zlá a drzá. Minimálne taká drzá, ako boli oni všetci alebo úplne ignoratívna. Presne ako ten párik po piatkovej noci na chodníku...Zložili svoje telá do skorého rána a čakali na slnko. Pretože vždy je na čo čakať.
V poslednom čase mám pocit, že bolo toho veľa na mňa, že to dieťa vo mne to skoro aj neunieslo. Mám potrebu často písať, hlasno kričať do sveta, ako veľmi som naivná, ako veľmi chcem vyrásť a nebáť sa len tak žiť pre každý deň.
Niekto mi len potichu povedal, že keby bolo keby... Keby bolo keby a to keby by bolo dnes, ale nie zajtra alebo nie kedysi, mohlo to byť znesiteľnejšie. Mohla som sa menej trápiť, menej cítiť, menej sa snažiť zaspať, menej sa snažiť zabudnúť.
Žiada sa mi napísať iba niečo, niečo, čo nebude zbytočné, čo by som si rada otvorila o pár dní, o čom by som rada popremýšľala, niečo také, čo bude vo mne živiť tento pocit aj naďalej. Už je jún, Zuza, vravím si, už prišiel čas...
Po týždni prišiel čas spomenúť si na teba, prečítať si opäť iba krátke správy, čo si poslal. Kedysi, nie dávno. Ešte stále tam sú, čakajú, spia alebo potichu šepkajú ...
Cnie sa mi iba za životom, za niečím skutočným, za ľadom na koži, za prísnym pohľadom, za mojou nerozhodnosťou, za nami, keď sme ešte žili. A čo je teraz, to nechám tak. Z balkóna pozorujem dve dievčatá, čo majú prázdne ruky objatí a plné ústa láskavosti a čerešní. Iba tak sa zobrali pomedzi svet, ukázať sa, že sa nemajú čoho báť (narozdiel od nás).
Neviem ani ako, jednoducho sa ten besný život rozhodol prísť v pokoji. Naučil nás zmeškať posledný autobus, aby sme mohli len žiť, cítiť niekoho nablízku, vyzuť sa zo všedností, naordinovať si dlhé a dlhé rozhovory.
Si iba ďalšia možnosť, ďalšia šanca ničiť sa a vyčítať niečo tomuto životu, lebo to tak chodí, lebo dobre sa mi sťažuje na toto nežitie, lebo nedokážem uniesť to svoje nedohľadno.
