Samo Marec
Povedzte Jožovi Kokymu, že je Róm
Jožo Koky vošiel do triedy na začiatku tretieho ročníka a presne táto veta musí v perexe stačiť, lebo to, čo sa dialo potom, do perexu nepatrí.
Domnievam sa. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, An angry young man, Dobré správy zos Varšavy, Fero z lesa v hlavnom meste, From Prishtina with love, Kraków - miasto smaków, Listy Karolovi, Sama Mareca príhody a skúsenos, Samo na Balkóne 2011, Samo v Rumunsku, Scotland-the mother of all rai, Slovákov sprievodca po kade&ta, TA3, Thrash the TV trash, Univerzita Mateja a Bélu, Veci súkromné, Veci verejné
Jožo Koky vošiel do triedy na začiatku tretieho ročníka a presne táto veta musí v perexe stačiť, lebo to, čo sa dialo potom, do perexu nepatrí.
Máme svoje dni. Nie často. Každé dva roky asi mesiac v lete, keď sú práve nejaké majstrovstvá, okrem toho ešte každé dva roky v zime a v lete, keď je olympiáda. Potom už len v utorok, stredu a štvrtok, vtedy bývajú európske poháre a v sobotu a nedeľu, aj vtedy sa vždy nejaký futbal nájde. Čiže svoje dni nemáme v pondelok a piatok, aj keď s tým piatkom to nebude celkom pravda, lebo aj kamarátom sa treba venovať a pondelok je zase pondelok.
Ono sa to udialo asi tak, že som tam prišiel, lebo niekoho hľadali a napchal do formuláru všetky vymyslené pracovné pozície, na ktorých som nikdy nepracoval. Tie, na ktorých som pracoval, sa mi nezdali vhodné, lebo zahrňovali pripásového opečiatkovávača mäsa, hotelového upratovača, hotelového prirecepčného postávača a pocestného ruží predávača. Na výber zamestnania som mal talent úplne vždy. A aj noviny som na ulici predával. Platili mi za to, že som žiadne nepredal, potom na to prišli a vyhodili ma. Bolo mi to jedno.
And there she was. Takéto veci netrvajú dlho, ony sa nevyvíjajú, stávajú sa zazu. Ona tam sedela a presne vtedy sa to stalo. Vtedy som sa zamiloval, možno nie navždy, toto slovo nepoužívam, veď už nemám sedemnásť, ale zamiloval som sa. Oveľa viac a úplne inak ako do dredatej holky aj dievčiny v autobuse, lebo s touto dotyčnou sa tak trochu poznáme, študujeme na jednej katedre a aj si ju pamätám.
Keď som sa asi pred piatimi rokmi vybral na leto do Edinburghu, celý čas som sa cítil veľmi odľahčene a nebol to pocit náhodný, lebo hneď tretí deň ma niekto odľahčil o peniaze. A pas. To sa potom človeku hneď ľahšie dýcha, keď nemá čo stratiť. Doslova.
Môj život vôbec nie je taký plný udalostí, ako by sa vám mohlo podľa blogu zdať a vôbec si ani nehľadám priateľku, čo by sa vám tiež zdať mohlo. Nehľadám, to len aby sme si ujasnili pozície. Napriek tomu ženy stretávam, rovnako ako väčšina chlapov, ktorých poznám. Poznám aj takých, ktorí stretávajú len krčmárku vo svojej putike a potom ešte večer svoju rozčúlenú manželku, hoci to druhé si zvyčajne nepamätajú. Jeden taký býva vedľa. Ale k veci.
Link na svoj posledný článok spolu s krátkym sprievodným textom som preposlal vedúcemu oddelenia sociálnej a krízovej intervencie mesta Banská Bystrica. Dnes som dostal odpoveď, ktorú si skrátenú môžete prečítať. Nechávam ju bez ďalšieho komentára, azda okrem toho, že pánovi Langsteinovi za ňu ďakujem. Oceňujem jej rýchlosť - mail som písal v piatok večer a dnes ráno som dostal reakciu. Rovnako oceňujem, že sa v prípade angažuje aj nad rámec svojich povinností.
Kráčal som včera okolo bystrickej hlavnej pošty, bolo asi pol siedmej. Uprostred chodníka stála stará Cigánka s francúzskou barlou a keď som okolo nej prechádzal, niečo mi začala hovoriť. „Mám len päťeurovku a tú Vám nedám," odpovedal som jej automaticky a úspešne som ju nechával za sebou. Nemal som náladu rozdávať peniaze.
Presne naopak som to mal spraviť. V nadväznosti na článok Ivety Rajtákovej som sa mal ako prvý postaviť do hrdinského boja za očistenie mena Vysokých Tatier a napísať ako je tam všetko v úžasnom poriadku. Namiesto toho prihadzujem svoje polienko na inkvizičnú hranicu, ale čo už. Tento článok som aj tak mal raz v pláne.
Som sa naštval, bo za dva dni zas dvaja ľudia na blogu napísali o Facebooku. Že hento-tamto, ako by povedal môj spolužiak Melo, plytvanie času, sociálne inžinierstvo a tak ďalej, veď vieme. Inak je Facebook fasa téma, asi ako Fico, interrupcie a viera, lebo o ňom môžete napísať hocičo a nenapíšete nič nové. Také témy ja úplne milujem.
Takto pred desiatimi rokmi na Silvestra sme stáli na lyžiarskom svahu na Hrebienku a nerozprávali sme sa o tom, že bola doba, keď na tom istom svahu pretekal vo Svetovom pohári Ingemar Stenmark. Neviem, o čom sme sa rozprávali, ale o tomto určite nie, lebo by tomu nikto neveril. Hovorila mi o tom mama, obdivovala ho, lebo bol graciózny a zároveň hanblivý, v skratke severský a ja jej teda verím, aj keď to nie je ľahké, lebo predstava pretekov Svetového pohára vyzerá aj po desiatich rokoch rovnako nereálne.
Vraj som určite extrovert, povedala mi Asia (čítaj Aša), naša šéfka kurzu vo Varšave, keď sa dozvedela, že som z Tatier. Vraj ako horal som horkokrvný, pijem, spievam a tak ďalej. Nie, vravím jej. My, ktorí sme z hôr, sme skôr uzavretí, veľa dumeme, necítime sa dobre vo veľkých mestách a máme furt zimu. Zima otvorenosti neprospieva.
Sedím si opäť na terase na varšavskom hajstryte a ako správny chudobný študent popíjam kávu. Študenti sú furt chudobní a furt popíjajú. A ak sa vám slovo hajstryt zdá zvláštne, nuž vedzte, že, ako som sa dozvedel, stáva sa legálnou súčasťou poľštiny. Najvyšší čas prijať jazykový zákon.
Priština je jedna veľká betónová pec. Včera som prestal rátať koľkokrát denne sa spotím. Nemá to žiaden zmysel, namiesto toho si zvykám na konštantný pocit, že som práve dohral futbalový zápas s predĺžením a jedenástkami. Nie v slovenskej lige, pochopiteľne, lebo u nás sa hráči veľmi spotiť nechcú. Sprchoval by som sa päťkrát denne. S trochou šťastia sa zadarí ráno a večer.
Je sobota a teda viac by sa hodil roztomilý článoček na roztomilú tému, ale viete, ja vám mám už asi druhý týždeň negatívnu náladu. Furt by som na každého len zazeral, každého kritizoval a vôbec hľadal dôvody na nespokojnosť. Potom aj tie články tak vyzerajú. Dôvody neriešme. Ak ich tu napíšem, v diskusii ma zas niekto zaradí medzi tých mladých a hlúpych čo drhnú záchody v McDonalde a na Slovensko len nadávajú.
Takže. Pred pár dňami podvečer pri dverách privátu zazvonil chalan. „Máš doma rodičov?" -spýtal sa. „Nie, tu žiadni rodičia nebývajú". -znela moja mnohé naznačujúca odpoveď.