Optimista bez dlhodobých plánov, s očakávaním, čo prinesie zajtrajšok, šok, šok, šok... Zoznam autorových rubrík: Trnava dnes a kedysi, Trnava 20. storočia, Trnava 21. storočia, História, Fotky z balkóna, Deti, Fikcie, Lumpáreň, Spomienky, Dedkove spomienky, Tramping, Veselé historky, Úvahy, Súkromné, Nezaradené
Tradície vymierajú. Neviem, či sa niekde na Slovensku bude brodiť snehom od drevenice k drevenici skupinka detí v kožúškoch, s papierovými korunkami na strapatých hlávkach s červenými ušami, s betlehemom na krku, možno na niektorých verajach domov zostanú kriedou napísané iniciálky troch malých kráľov a nový letopočet... A možno si túto scénu iba pozrieme v teple panelákového bytu v televízii v nejakom starom dobrom čierno-bielom filme.
Mal som rád tieto mikulášske rána, aj keď som toho roku bol už prvák, a svätý–nesvätý – muselo sa ísť do školy.
„Nech vás Panenka Márija Trnafská ochranuje, ket ho po ceste rozbijete!“ – zadupľoval cez nízke zamrežované okno do ulice ešte raz náš otec, kým sme sa mu celkom nestratili z očí za rohom polozrúcaných garáží s plechovými roletami. O svoj obľúbený sklenený džbán sa nemusel strachovať, vedeli sme si so sestrou živo predstaviť tú bitku, keby sme sa vrátili z druhého konca Vajanského ulice bez jeho nedeľného piva. No vždy by sme boli na tom lepšie ako otcov kamarát z detstva, ten vraj dostával világoš už popredu, aby ho nerozbil.
V piatok 7. novembra, hneď na druhý deň po slávnostnom vyzdvihnutí zvonov sv. Barbora a sv. Štefan na ich pôvodné miesto v južnej veži Dómu sv. Mikuláša v Trnave, som vstával s mindrákom z toho, že som sa aspoň nepokúsil nejako prepašovať hore, kde partia ozaj veselých chlapov z Prahy mala ešte veľa roboty s upevnením zvonov do stolice a ich sprevádzkovaním na elektrický pohon.
Počas prác na záchrane Dómu sv. Mikuláša v Trnave, ktoré sa začali uprostred leta 2004 obnažovaním zvlhnutých obvodových múrov, prišlo i na prehliadku troch zvonov v južnej veži (v roku 1823 ich v nej bolo päť, v severnej veži dva umieračiky, dnes žiaden). V roku 2006 zvony v južnej veži, ktorej samotnej hrozilo zrútenie, zmĺkli.
Odmalička bola pravým opakom svojej sestry-dvojičky. Namiesto bránenia si svojho cumľa sa rozplakala. Dávno spoločne vyrástli z dupľovaného kočíka, ktorý im kúpil otec v Trnave pod Mestskou vežou v obchode s kočíkmi a hračkami u Steinitza, no jej sebavedomie klesalo úmerne so stúpajúcim sebavedomím jej dvojčaťa ďalej. Bola príliš utiahnutá do seba, príliš nesmelá, príliš bojazlivá. Smelé mala iba sny, v ktorých sa stávala hlavnou hrdinkou dievčenských románov, schovávaných pred mamou pod slamník.
V neďalekom Kamennom Mlyne mlynárčil istý pán Gažo a zaoberal sa aj včelárstvom. Keď bolo treba vyberať od včiel med, na túto prácu si pozval vždy nášho dedka, ktorý bol aj skúseným včelárom. Dedko však, keď tam išiel, vzal so sebou i mňa, možno, aby mu bolo veselšie, a ja som šiel rád, lebo od mlynára som vždy dostal toľko medu, že som ho nezvládol ani zjesť, ba ešte sme aj domov priniesli.
Občas si rád spomeniem na Sovietsky zväz. Nikdy som nebol v krajine, kde zajtra znamenalo už včera, hoci na kontakt s bratmi Rusmi nás pripravovali už od 4. triedy základnej školy, akoby sme ozaj mali byť 16. respúblikou. Musel som si vystačiť s leteckou korešpondenciou s Natašou Vorobľovovou z Balakova v Saratovskej oblasti a tešiť sa, že raz ako vzorný žiak sa s ňou stretnem v Arteku, medzinárodnom pionierskom tábore na Kryme, ktorý sme poznali z obrázkov v učebniciach.
Do svojich štyroch-piatich rokov sme s malými prestávkami, ktorými boli otcove pokusy usadiť sa niekde na jeho rodnej Morave, žili u jeho svokra. Dedko, hoci mal len čosi po päťdesiatke, bol už vdovec a staral sa o svojich piatich synov. Najmladší bol len o osem rokov starší ako ja, ale pre mňa boli všetci piati už veľkí, dospelí, a muž v najlepších rokoch, ku ktorým sa blížim teraz aj ja, bol pre mňa typický starý, láskavý dedko.
Nebudem dlho napínať – nejde o poklad templárov, svätý grál alebo Chíramov nôž na rezanie kameňa. Je to odpoveď na denno-dennú otázku okoloidúcich, ktorú som dal do nadpisu článku spred štyroch týždňov: „Už ste našli nejaký poklad?“ Našli. Je starý asi tisíc dvesto rokov a je pre Trnavčanov zo vzácneho materiálu – z kameňa. Ide o zabudnutú kruhovú sakrálnu stavbu, akých sa na území Slovenska doteraz našlo len asi devätnásť. Teda, vedelo sa o nej vždy, iba sa zabudlo, kde stála, a zdá sa, že aj ako sa volala. Tak poporiadku:
Od 4. augusta sa mi znova nasporilo zopár záberov z nášho balkóna na nebeské divadlo, so siluetou niekoľkých trnavských kostolných veží, špatenou panelákovou zástavbou pri Hlbokej ceste. Ale čo si kam prenesiem balkón, na Trojičné námestie? Zábery som nijako neupravoval, iba vyrezal, jeden natočil o stupeň doľava, takže sú len také obyčajné, neumelecké, čo dokáže každý somár s automatickým kompaktom, teda aj ja. Z tej búrky z polovice augusta som urobil aj detaily na blesky, aby bolo vidno, že som ich nevyškrabkal babkinou ihlicou.
Navštívila ma susedka, že sused, poraďte, môjho malého v škole bije učiteľ, prišiel domov s plačom, a nielen jeho, výprask dostávajú aj ostatní. Mám mu ísť vynadať, podať sťažnosť, alebo napíšete o tom? Robko je veľmi dobrý chlapec, veď ho poznáte, v puberte možno trochu živší...
Stáročia prezývajú Trnavu Malým Rímom. Už v stredoveku medzi jej hradbami stálo päť kostolov, neskôr na miestach niektorých vyrástli iné, a pribudli ďalšie. Myslím si, že Parva Roma jej nehovorili študenti Trnavskej univerzity (1635-1777), ktorí sem prichádzali zo všetkých kútov Uhorska, len kvôli panoráme s mnohými kostolnými vežami, ale aj preto, že mesto sa po nasťahovaní arcibiskupstva (s občasným pôsobením v Bratislave) a kapituly z Ostrihomu (1543-1820) stalo centrom náboženského života krajiny.
Neviem, koľkí si ešte budú pamätať farebný časopis, už neviem ktorý, možno Život, Svet socializmu, Květy... Bolo to v roku 1972, ako som sa dozvedel o 26 rokov neskôr, a boli v ňom uverejnené krásne, dve-dva a pol storočia staré olejové a temperové maľby, zväčša kruhové, na dreve. Aj keď to nebol zrovna Eugne Delacroix, pamätám sa, ako mi bolo ľúto, že boli náročky dostrieľané.
Na počiatku bol e-mail, ktorý ma potešil už nadpisom – Prosba od verných čitateľov :). Rád pošlem na požiadanie nejakú fotku vo väčšom rozlíšení ako mi vyšla na blogu, podelím sa mimo verejnú diskusiu radou, s informáciami, prídem na konzultáciu pri kávičke, ako sa mi to stalo v prípade jedného tiež nadšenca pre históriu nášho mesta...
Pár týždňov sa doma povaľovala pozvánka na stretávku spolužiakov po 25 či 30 rokoch, na obálke bolo manželkine meno. Teraz, keď potrebujem do nej nakuknúť, ju nemôžem nájsť, a ženy sa nechcem pýtať. Keď ju mala naposledy v ruke, nadávala na nejakú, vymyslím si, že Helenu Trstínsku, lebo na to sa jej už ozaj nechcem pýtať.
Na tejto príhode som sa šúľal asi pred štyrmi rokmi. Mám ju z prvej ruky, od... no radšej ju zatajím, ktovie, či by sa na mňa nenasrdila. Zmením aj jej meno, stačí krstné.
Sme príšerne šetrní. Nielen ja doma s manželkou. Nedávno na rodinnej seanse u mamy som sa dozvedel, že v rovnakej veci sú neskutočne šporovliví aj moji súrodenci, aj mama, aj jej sestra a jej deti, krstná... všetci. Predpokladám, že rovnako je to aj u susedov, priateľov, v celom meste, a teda určite aj na celom Slovensku.
Keď sme boli malí, mama nás niekedy vyrichtovala na prechádzku ďalej od domu. Ona tlačila biely, tapacírovaný kočár na bakelitových kolieskami s ligotajúcimi sa puklicami, každé malo dve pružiny, oveľa väčšie ako bola strunka na dvierkach sporáka, a blatník, v ktorom som sa videl ako vo vypuklom zrkadle. K nohám bábätka s menom po babke i Anežke Českej posadila neposedného lapaja Jana i mladšieho Pala, ja a Anča sme už mali svoje odvozené, držali sme sa každý z jednej strany rúčky a cupitali. Zdena s Markou, tie už chodili do školy, aj teraz boli.
Takéto a podobné otázky sa na čosi cez tucet študentov Trnavskej univerzity sypú spoza provizórneho plota od okoloidúcich. Budúci archeológovia už vyše mesiaca systematicky odkrývajú zeminu tesne od južnej steny svätyne Dómu sv. Mikuláša v Trnave, vrstvičku za vrstvičkou.
