Optimista bez dlhodobých plánov, s očakávaním, čo prinesie zajtrajšok, šok, šok, šok... Zoznam autorových rubrík: Trnava dnes a kedysi, Trnava 20. storočia, Trnava 21. storočia, História, Fotky z balkóna, Deti, Fikcie, Lumpáreň, Spomienky, Dedkove spomienky, Tramping, Veselé historky, Úvahy, Súkromné, Nezaradené
TV moderátor: “A máme tu posledné slovíčko, vážení televízni diváci, na päť písmen, zavolajte už konečne aspoň jeden z vás, mám tu pre vás peniažky, päť tisíc koruniek čaká len na vás. Je to také ľahké slovíčko, také bežné, denne sa s ním stretávate doma, na ulici, v obchode, v práci, na úradoch... Stačí iba vytočiť, teda vyťukať naše číslo...“
Neviem, kam do Desatora zaradiť jeden z mojich najväčších hriechov, ale sužuje ma už dobrých desať rokov. Do kostola sa s ním však nechodí, teda ani bez neho z kostola. Ide totiž o zradu človeka spáchanú na svojom psovi
Vyhral som auto, od ktorého mám zatiaľ iba pomaly hrdzavejúci kľúčik a blahoprajný list priamo od šéfa tejto veľkoplošnej dobročinnej akcie (pretože vzápätí som sa dozvedel, že rovnaký plechový kľúčik s rovnakým profilom, a teda aj k rovnakému zámku, dostali aj skoro všetci susedia a známi, pripájam sa s blahoželaním).
Susedia, ale takí skutoční, obveseľovali bez nároku na honorár (a pravdepodobne aj nevedomky) niekoľko rokov mojich rodičov, ba celý vchod. Akurát že naši si ich užili najviac, ich byty oddeľovala totiž spoločná stena.
- Haló, si tam, bejvalka? Počúvaj ma dobre. To na koho ty posielaš žandárov? Akých šesťsto tisíc som ti dlžný? To čo si dovoľuješ ma udávať? Mám tam prísť a rozbiť ti hubu, aj tomu tvojmu žobrákovi...?
Oproti mne sa blížila staršia pani. Čím bola bližšie, bolo vidieť, že je viac ako len staršia, možno sedemdesiatnička. Oblečená do starého hnedého kabáta, ktorého strih sa znovu vracal do módy, v tuctovom ručníku, s kabelkou veľkou tak na modlitebnú knižku, a topánky na decembrové počasie nie práve zimné. Tvárou taký oravský typ, príliš vrások od príliš starostí, s nestrácajúcim sa celoročným pigmentom od slnka a zdravého, ostrého vzduchu. Možno aj od pravidelného štamperlíčka na dobrú noc.
Pred pár rokmi nastal v mojom živote veľký zlom. Aj v súkromnom, aj v pracovnom, dokonca aj v telesnom. To posledné upresním – raz ráno som sa z ničoho nič zobudil na cudzom lôžku, s cudzími stonajúcimi ľuďmi, s cudzím, dezinfekčným zápachom, s mne dovtedy cudzou obrovskou bolesťou v zafixovanom lakti, z ktorého trčala drenážna hadička. Hneď som pochopil, zle je, som na chirurgii.
Pred vyše tridsiatimi rokmi, keď ma rodičia konečne začali púšťať na vysnívané vandre, nebol tramping v móde. Naopak. Ľudia sa na chalanov, oblečených do starých vojenských hábov a ohnutých pod ruksakom, v ťažkých kanadách, pozerali láskyplne ako teraz na bezdomovcov ovešaných igelitkami. Za všetko hovorí dodnes tradovaná veta jednej babky zo Smoleníc, keď nimi na Jahodník prechádzali priekopníci trnavského trampingu: „Žofka, zavri slépky, idú čundri!“
Vyrážali sme skoro ráno. Chalani mali večer koncert až v ďalekej Plzni, tak cestou chceli požiť nejaké tekuté antidepresíva proti tréme a ešte sa dať pred vystúpením trochu do cajchu. Ja som včera večer skontroloval každú dôležitejšiu súčiastku mikrobusu, vodu, olej, naftu. Do nosa si dám až v cieli. Basák bol z vidieka, trochu sme si zašli a naložili ho ako posledného, aj s jeho Jolanou a kombom. Jolana bola jeho verná basa, žena bola myslím Etela, ale tá zostala povinne doma. Ani s tou vernosťou to nebolo také isté...
