Optimista bez dlhodobých plánov, s očakávaním, čo prinesie zajtrajšok, šok, šok, šok... Zoznam autorových rubrík: Trnava dnes a kedysi, Trnava 20. storočia, Trnava 21. storočia, História, Fotky z balkóna, Deti, Fikcie, Lumpáreň, Spomienky, Dedkove spomienky, Tramping, Veselé historky, Úvahy, Súkromné, Nezaradené
Česi si neraz posťažujú, že im chýba „povinné“ sledovanie pondelkových slovenských inscenácií v spoločnej československej televízii. Ich deti preto už nevedia, čo to znamená upratať riad, čo je to korytnačka, ťava, bocian..., ak sa náhodou stretnú s nejakým takýmto cudzím výrazom v krížovke, na omylom prepnutej rádiostanici...
Zdá sa, že táto zima, hoci obávaný február sa ešte nezačal, svoje účinkovanie znovu odflákla. Neviem ako v Bratislave či v Košiciach, no tu v Trnave sa dnes diali veľmi čudné veci.
„Na titulku potrebujem poriadnu mŕtvolu! Ale poriadnu! Nie nejakú padavku, zmrznutého bezdomovca alebo chudokrvného obesenca. Prvá strana musí byť mokrá od krvi! Hybajte, hľadajte!“
V živote asi každého skôr či neskôr zastihne tá najsmutnejšia správa, správa o smrti blízkeho. Ak ide starého človeka, aj vtedy je to nečakané. Ak o mladého...
Problém s drevom na slávnostnú pagodu duchom veční chalani vyriešili hravo. Všetko bude na veľkoplošnej obrazovke, na mieste, kde sa x-krát v piatok rýľom vykrajovala tráva aj s hlinou a v nedeľu sa po odstránení popola dávala naspäť, zalievaná vodou z potoka.
Na stanicu som sa doplazil v horšom stave ako nebohý Edmund Hillary na vrchol Čomolung-ma, aj keby niesol šerpu na chrbte. Zvláštne, nikde nevidím vandrákov, iba staničných povaľačov (na noc ich vyháňajú, tak tu driemu cez deň).
V e-mailovej schránke som našiel zaujímavý odkaz: „Ahoj kamarát, kamarátka, pozývame Teba a Tvoju osadu na náš 50. výročný oheň, ktorý vzplanie o 20. hodine na Čiernom potoku v sobotu...“ atď., atď., že spojky budú čakať na zastávke Cerová-Lieskové. Podpísaná Trampská osada Stratený raj.
Blíži sa polročné vysvečko, a hoci to naoko nemá nič spoločné s trampskou muzikou, spomenul som si na kapelu Poutníci z Brna. Konkrétne na kontrabasistu a kapelníka Jirku Polu a na jeho krátke príhody, ktorými zabával (a určite aj zabáva) publikum, keď medzi pesničkami bolo treba doladiť najmä bendžo.
Do kostola často nechodím, ale pozvanie priateľa a bývalého kolegu, presnejšie môjho vedúceho Bohuša Kosáka, do Katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Trnave sa nedalo odmietnuť. Naopak, prijal som ho s radosťou. Veď príležitosť vyliezť po rebríkoch až tesne pod plafón jednej zo šiestich kaplniek prvého ranobarokového kostola na Slovensku a zblízka si pozrieť práce odo mňa o tristo až štyristo rokov starších talianskych majstrov sa vyskytne len raz a menejkrát za život.
Pochybujem, či mala Jolana niekedy svoju vlastnú novú bábiku. Otec možno nejakú aj priniesol, bez jednej topánky, strapatú, aj s autíčkom bez koliesok, ale kým sa v mnohodetnej rodine dostalo aj na ňu, bábika bola už naozaj súca pre recykláciu. Teraz má Jolana trinásť a konečne aj svoju prvú, ale živú bábiku.
Hodinu sa márne snažím dostať do kúpeľne. A to si chcem len prsty namočiť a pretrieť oči. Naberiem glg vody a prešpricujem si zuby od pečiva. Ani sa nemusím utierať, prehrabnem sa mokrými rukami vo vlasoch a hneď som aj očesaný.
Najradšej by som napísal, že tento príbeh sa stal nejakému Ferovi XY. No dobre teda, tak mne, a ako ten agronóm pri koze hovoril chlapíkovi, čo rozumel reči zvierat – bolo to len raz, a aj to som bol opitý.
Sú medzi nami postavy, ktoré sú celý život len takými sivými myškami, iné sa občas vystrčia z dierky, niektoré sú na očiach permanentne. V dobrom či v zlom.
Málokedy idem do obchodu. Ponúkam sa, ale manželka neustúpi. Pošle ma iba vtedy, keď to, po čo sa v prvom rade vybrala, zabudne, a je uťahaná.
Deň prvý, podľa trhacieho kalendára na stene utorok siedmeho: Ležím na chrbte a nemôžem sa pohnúť. Kde som to? Vyzerá to na kuchyňu, ale tamto je na stolíku zapnuté písíčko, vedľa telka, oproti gauč. Počuť spláchnutie a šuchot papúč. Mimo môj zorný uhol vrzgnú dvere.
Vždy, keď niekde zbadám obrázok veľhôr (dokonca aj dnes na tejto stránke), spomeniem si na kamaráta z detstva, na malého Capana, ako sme ho všetci volali podľa jeho strýka – veľkého futbalového brankára Imricha Stacha.
Nepamätám sa, kedy som naposledy pozeral do slovníka cudzích slov, ak som sa s nejakým stretol ešte ako dieťa, opýtal som sa mamy, neskôr hneď toho, kto pre mňa dovtedy cudzie slovo práve vyslovil.
Túto historku poznám od kamaráta Michala z Plzne. Mala sa stať jeho priateľovi Františkovi, ktorý sa svojho času živil lepením linolea a PVC krytín v domoch a panelákoch.
Ako deti sme sa veľmi tešili na hrnčiarovské hody. Z dediny, ktorá už pomaly zrástla s Trnavou, pochádza polovica nášho rodu. Narodila sa tam naša mama, jej otec a všetci jeho bratia a jediná sestra, Jozefína, ktorá nás všetkých každoročne pozývala k nim na hody. Rodným Hrnčiarovciam zostala v tom čase verná už len ona a dedkov mladší brat Simeon, ostatní sa usadili poväčšine v Trnave.
