Novinárka a mama. Ale väčšinou mama a novinárka.http://www.bux.sk/autori/49127-jana-shemesh.htmlhttps://www.facebook.com/pages/Jana-Shemesh/276179095889965 Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Nedávno som stretla manžela mojej zosnulej spolupacientky. Teda skôr kamarátky. Bola to mladá žena z nášho sídliska a mala tri malé deti. Trápila sa našťastie len niekoľko mesiacov. Hovorím našťastie pre to, lebo ju rakovina žrala ako kyselina. Všetko čo lekári nasadili, zlyhalo. Totálne. Zomrela asi pred rokom, tiež boli také urputné horúčavy ako teraz. Ale chcela som o jej manželovi. Stretla som ho s evidentne blízkou priateľkou, alebo frajerkou, kto ako chce.
Viacerí moji spolupacienti dostali v nemocnici správu, ktorú nechce nikto počuť. Nič sa už nedá robiť, daj si do poriadku svoje veci, my ti poskytneme maximálny komfort, ak chceš, pustíme ťa do domácej liečby.
Michal je v nemocnici už tri mesiace. To je neobvyklé, lebo mnoho ľudí s jej diagnózou dochádza na terapie do nemocnice a niektorí sú schopní aj chodiť do práce. Michal má ale smolu. Neuveriteľnú.
V tomto blogu píšem zväčša o ľuďoch, ktorí sú pre mňa hrdinovia. Preto, že sa nedali zomlieť okolnosťami alebo preto, že pomáhajú tým menej šťastným. Neznamená to, ale že som sa za dva roky na onkológii nestretla s ľuďmi, ktorí sa správali ako poslední úbožiaci.
Keď Kfirovi jeho rodičia vyberali meno, určite netušili akú fatálnu dohru to bude mať. Bol to taký milý nápad. Kfirov otec sa volá Arye, v preklade lev. Kfir je levie mláďa, levíča. Kfirovi hrozilo a stále hrozí, že zostane levíčaťom. Že to do skutočnej dospelosti nedotiahne.
Bola som si po výsledky na onkológii a všetci tam s hrôzou čítali príbeh päťročného dievčatka, ktorému omylom diagnostikovali rakovinu a mesiac mu úplne zbytočne dávali chemoterapiu. Je tu z toho veľký škandál.
V izraelských novinách bol prednedávnom veľký článok o vedcoch, ktorí sa venujú umeniu. Len tak som sa dozvedela, že jeden z výskumníkov na experimentálnej onkológii v mojej nemocnici je aj spisovateľ. Poznám ho tak trochu osobne, lebo konzultoval s mojou onkologičkou a to, čo nám poradil, celkom zabralo. Knihu už pomaly lúskam.
Marina minulý týždeň neprišla na stretnutie pacientov, hoci sme mali na programe jej príbeh. Marina už nepríde nikam. Už sa ani nemusí pachtiť, aby uživila dcérku. Marina zomrela. Nie na rakovinu, z ktorej sa tak obratne vyškriabala. Marina sa zabila pri pracovnom úraze.
Prednedávnom bolo v našej nemocnici cvičenie civilnej obrany. Tu v Izraeli, ktorý je prakticky permanentne v ohrození, je to pomerne bežná vec. A často sa príde na to, že veci nefungujú tak, ako by mali. Raz zlyhá človek, raz systém, raz technika. A to je len cvičenie. Ako by to bolo v reáli?
Môj tato tento blog nečíta. Všetko ostatné, čo píšem, si prečíta. Na tento blog nemá kapacitu. Lebo ho robí bezbranným. A to muži, čo vyrastali ešte v časoch, keď sa silnejšiemu pohlaviu zakazovalo plakať, neznesú.
Dana a Dina sa takmer päťdesiat rokov líšili len máločím. Jedným písmenom v mene a štvrťhodinou v rodnom liste. Od leta minulého roka je ale rozdiel medzi nimi markantný. Dana je zdravá, Dina vážne chorá.
Prednedávnom som bola navštíviť moju známu v hospici. Terminálne štádium rakoviny plus niekoľko zlomenín, lebo kosti sa už rozpadávajú. Rozmýšľala som, čo jej priniesť. Veď čo už len tak potrebuje človek v jej situácii. Nič, napadne každému.
Nemocnice a ich oddelenia majú svoje legendy. Tá naša o neonacistovi Rudim. Jeho príbeh mi rozprávali mnohí. Znie neuveriteľne, ale ktorý skutočne dobrý príbeh nie je tak trochu na hrane.
Hala je Beduínka z Negevskej púšte a moja spolupacientka. Negev je od centrálneho Izraela, kde žijem a kde je moja nemocnica, pomerne vzdialený. Halin otec sa ale rozhodol, že si počas jej choroby prenajmú byt, aby bola čo najbližšie nemocnici, o ktorej mal najlepšie referencie. Obetoval na to veľkú časť svojho stáda aj celé poschodie svojho domu.
Naša Ruth už pár týždňov všade chodí s princeznovskou korunkou. Sme vo fáze, keď všetko musí byť ako v rozprávke. A veľa rozprávok čítame, teda snažíme sa, lebo ja mnohé jednoducho nemôžem dočítať. Princeznovské rozprávky by asi mala čítať dcére mama, u nás to robí tato. Lebo ten sa nerozcitlivie.
Vered je sociálna pracovníčka pre chronicky chorých pacientov. Na oddelení je ich deväť, ona jediná pracuje v teréne. Má za to asi o 200 eur nižší príjem ako jej kolegyne. Za klientami jazdí vo vlastnom aute, za vlastný benzín, poistenie a údržbu.
Minule sme mali na onkológii svadobné koláče a detské šampanské, lebo piť sa tu nesmie. Naviac kombinácia alkoholu a niektorých liekov je životunebezpečná. Aj bez alkoholu sme sa tešili. Dvaja z našich sa totiž odhodlali ku kroku, ktorí dnes mnohí zaznávajú. Aj takí, čo majú teoreticky oveľa väčšie šance na dobrú budúcnosť ako Dganit a Omer.
Rochelle nemusela po chemoterapii riešiť čo s holou hlavou. Oholili jej ju keď bola ešte zdravá. Po vydaji.Rochelle pochádza z jednej z ultraortodoxných komunít, kde vydaté ženy nosia parochne. Liečba rakoviny je pre ňu väčšou záťažou ako pre ostatných. Aj do nemocničného sveta si totiž preniesla pravidlá svojej komunity.
Nikdy som nebola veľká spáčka. A nikdy som nechápala ľudí, čo mohli spať za bieleho dňa. Roky vstávam medzi šiestou a siedmou. Bez ohľadu na to kedy idem spať. Za posledné dvaroky som pre chorobu neprespala ani jednu celú noc. Nikdy by som neverila, že tak budem túžiť po spánku.
Toto je príbeh svokry mojej priateľky. Príbeh o lekárke, ktorá sa musela rozhodnúť, aké budú posledné dni jej onkologicky chorého manžela.
