Jana Shemesh
Pred a za dverami
Noam sa ocitol pred dverami aj za dverami onkológie. Horšie to bolo pred nimi. Za dverami transplantačnej jednotky totiž ležala jeho dvanásťročná dcéra. A podľa lekárov prehrávala.
Novinárka a mama. Ale väčšinou mama a novinárka.http://www.bux.sk/autori/49127-jana-shemesh.htmlhttps://www.facebook.com/pages/Jana-Shemesh/276179095889965 Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Noam sa ocitol pred dverami aj za dverami onkológie. Horšie to bolo pred nimi. Za dverami transplantačnej jednotky totiž ležala jeho dvanásťročná dcéra. A podľa lekárov prehrávala.
Ľudia si väčšinou pamätajú udalosti, ktoré sa v ich živote odohrali po prvýkrát. Teda apoň niektoré z nich. V živote onkologického pacienta je niekoľko takýchto prvých.
Na onkológiu sa ľudia vracajú z dvoch dôvodov. Pretože musia a pretože chcú. Stretla som takých aj takých. Nikdy neišlo o ľahké návraty.
Sú ľudia, ktorých si na onkológii viete predstaviť akosi ťažšie.A to aj s vedomím, že rakovina si skutočne nevyberá. Sú to ľudia, čo sa vymykajú štandartu. Napríklad vizuálne. Medzi mojimi spolupacientmi je aj pankáč. Teda pankáč v dôchodku. Má asi 50 a donedávna ešte nosil číro. Potom ho musel dať dole.
Liat sa večne usmieva. Usmieva sa, keď sedí pod fľašou s chemoterapiou, keď ju volá sestrička na rádioterapiu, keď celá spotená uteká na toaletu, keď dostane taký kŕč do ruky, že nevládze udržať ani prázdny plastový papier na vodu. Niekedy to vyzerá ako by mala trvalý make up s úsmevom. To by však predpokladalo, že jej úsmev je umelý. Omyl. Toto je autentický úsmev, do ktorého je zapojená celá tvár aj oči.
Prednedávnom zomrela v mojej nemocnici onkologička, ktorej asistentku chorí na kolenách prosili, aby im dala u nej termín na vyšetrenie. Keď televízia vysielala programy o rakovine, takmer vždy oslovili ju. Hovorila jasne a ešte jasnejšie boli jej úspechy. Kolegovia o nej hovorili ako o hviezde. Mala intuíciu a sledovala všetko nové v odbore, ktorý je novinkami, čo sú často otázkou života a smrti, zaplavený. Zomrela na rakovinu prsníka.
Niektorí z mojich lekárov a napokon aj moja "hlavná" doktorka, sú ľudia, čo sa otvorene (oblečením či pokrývkou hlavy) hlásia k nábožným židom. Minule sme sa v čakárni bavili, či sú takíto lekári, ale aj ostatní zdravotníci, iní ako tí, čo si svoju mieru identifikácie s (židovským) náboženstvom nechávajú pre seba. Väčšina z tých, čo tam vtedy sedeli, povedala, že nábožní lekári sú trochu iní. A vôbec nejde o odbornosť.
V čakárni na onkológii si ľudia čas krátia všelijako. Mobilní idú na kávu do neďalekej kaviarne, iní čítajú, pár ľudí spí, sú aj borci, čo sledujú televízne spravodajstvo. Ako keby nebolo málo zle. A niektorí hrajú šachy.
Lily vyzerá v posledných týždňoch čoraz lepšie. Vyhladila sa jej tvár, netrasú sa jej ruky a tak si bundu môže zapnúť bez pomoci, tuším aj trochu pribrala a tak jej netrčia panvové kosti. Neznamená to však, že Lily je bližšie k vyliečeniu. Lily umiera. Chce však umrieť po svojom.
Sviatky sú pre ťažko chorých ľudí skôr stresom ako radosťou. Napriek tomu, že sa necítia dobre, väčšina z nich chce na sviatkoch, či ich príprave participovať. A to je vyčerpávajúce.
Keď sa pozerám na niektorých spolupacientov a na ich viditeľný fyzický úpadok, pýtam sa, čo ich ešte drží pohromade. A toto nie je metafora. Čo ich doslova drží pohromade?
Sedeli sme spolu na lavičke. Pestovaná dáma, čo sa nervózne obzerala ako všetci, čo sú tu po prvý raz. Opýtala sa ma, na koho čakám. A ja že na nikoho. Ja sa tu liečim.
Neviem prečo to je, ale mnohí ľudia si chorých na rakovinu spájajú s akousi nedostatočnosťou. Majú to v sebe tak zvláštne zakódované. Dosť sa to podobá tomu, keď sa niektorí ľudia zhovárajú s cudzincom, čo hovorí ich materinským jazykom a povedome zvyšujú hlasitosť a hovoria pomalšie. Viem o čom hovorím, žijem už takmer šesť rokov v cudzine. Problém ale nie je v tom, že cudzinec nepočuje alebo je menej chápavý. A niekedy je chyba aj na druhej strane prenosu.
Sima prišla minule na kontrolu s plačom. Prekvapilo ma to, lebo naposledy mi hovorila, že liečba zaberá a už aj lepšie zvláda stavy po chemoterapii. Naviac Sima je posledný človek, u ktorého by som očakávala slzy.
Tento týždeň som bola na cvičení pre onkologických pacientov. Sú to také ľahšie cviky pre tých, čo sa už cítia lepšie. Alebo si to myslia. Ja som z nich prišla taká polámaná a vytrasená, že som si rovno musela ľahnúť. A to som, prosím pekne, nerobila po onakvejších procedúrach.
Na onkológii čoraz častejšie stretávam na smrť chorých ľudí v kategórii mojich rovesníkov, či len o pár rokov starších. Majú malé deti alebo deti v puberte, jednoducho deti nezaopatrené. Často ich na liečbu sprevádzajú rodičia. Penzisti alebo ľudia krátko pred penziou. Vyzerajú zachovalejšie ako ich deti, majú viac energie a ešte aj tie šaty na nich lepšie sedia. Na mnohých z nich vidím, že by dali všetko na svete, aby na tých vozíkoch, prišraubovaní o tyč s infúziou, sedeli oni a nie ich deti.
Minule chodila po čakárni na onkológii taká útla dievčinka, niečo cez dvadsať. Študuje psychológiu a píše prácu o tom, čo potrebujú onkologickí pacienti. Svätý pokoj, chcelo sa mi odvrknúť, ale tá dobrosrdečnosť a postpubertálna naivita v jej tvári, si príkrosť nezaslúžili.
Toto leto v Izraeli štrajkovali lekári. Štrajk trval niekoľko mesiacov. Lekári štrajkovali za vyššie platy, lepšie podmienky pre začínajúcich lekárov bez špecializácie, menej nadčasov a tak podobne. V novinách sa písalo, že štrajk sa nedotkne urgentných pacientov, pôrodníc a ľudí s onkologickými ochoreniami. Moja skúsenosť ale bola iná.
Napokon som sa odhodlala. Tento týždeň som sa po roku ukázala na podpornej skupine pre pacientov. Bolo to lepšie ako minuloročné fiasko, ale stále sa odmietam zmieriť s faktom, že toto má byť môj mikrosvet.
Túto ženu som si v onkologickej čakárni všimla, lebo mala na ruke okrem plastového náramku, aký tu nosia hospitalizovaní pacienti, ešte jeden naozaj krásny náramok. Taký, aký vidíte v malých dizajnérskych obchodoch. Možno nebol drahý ako nejaký naozajstný šperk, ale bol vyšperkovaný talentom toho, kto ho robil. A potom ma ešte "zaujalo" jej brucho. Bolo neprimerane nafúknuté k jej vychudnutej postave. Pomyslela som si, že asi má chudera nádor v dutine brušnej a čaká na operáciu. Alebo je tesne po nej.