Novinárka a mama. Ale väčšinou mama a novinárka.http://www.bux.sk/autori/49127-jana-shemesh.htmlhttps://www.facebook.com/pages/Jana-Shemesh/276179095889965 Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Eitan je nemocničný klaun na detskej onkológii. Vyštudovaný herec a bábkoherec, kedysi dávno detská hviezda. A bývalý onkologický pacient. Človek, čo sa vracia na miesto činu. Silná osobnosť, ktorá nemá problém čeliť duchom minulosti.
Mrzké dni. Už ich ani nerátam. Napríklad minulý utorok. Deň blbec je slabé slovo.Ráno som vstala s opuchnutou nohou, čo sa mi stáva pomerne často. A ešte aj s nadutou hubou, ako by povedala moja mama. Jednoducho, vstala som hore zadkom.
Keby nebolo tej škaredej jazvy cez polovicu hlavy, vyzerala by Julia ako Sinéad O'Connor vo svojich vizuálne najlepších rokoch. Obrovské magnetické oči, pekné črty, svieža pleť. A holá hlava.
Boaz, už nie si medzi nami skoro mesiac a ja som o Tvojej smrti doma ešte nikomu nepovedala. Prepáč, ale nechcela som ich strašiť. Vedia, že si bol chorý oveľa kratšie ako ja a to, že si už tam, je dosť strašidelné.
Pred pár dňami to bol rok, čo mi oznámili, že mám rakovinu. Dnes chcem bilancovať. Napriek všetkému to nebol zlý rok, aj keď boli dni, keď som si želala len zavrieť oči a už ich neotvoriť.
Lior a Asaf. Syn s Downovým syndrómom a otec s rakovinou pažeráka. Kto koho podopiera. Pýtam sa vždy, keď ich vidím približovať sa k onkologickej ambulancii. Kedysi by som sa pýtala aj to, ako toto mohol Boh dovoliť. Ale nepýtam sa. Snažím sa nerúhať, aj keď pri pohľade na túto dvojicu je to nadľudský výkon.
Zase som mala obdobie blízko krízy. Zdravotnej, psychickej a otriasala sa aj moja viera. A zase sa našlo svetielko, príležitosť, výzva. Nech to znie bláznivo, ja mám tuším šťastie. Alebo môj anjel strážny robí nadčasy.
Budeme sa za teba modliť. Hovorí a píše mi veľa ľudí. Je to veľmi pekné, ale zároveň nie príliš povzbudzujúce. V hlave mám totiž zafixované, že modlitba je posledná možnosť. Posledná slamka, ktorej sa držíme, keď nás ťahá silný prúd. Posledná možnosť, keď sa utiekame k tomu tam hore, lebo neveríme, že my tu dole ešte niečo môžeme urobiť.
Nikdy som si nemyslela, že si budem až tak zakladať na tom, ako vyzerám. Viem, že je to hlúpe, ale keď som sa pýtala doktorky na vedľajšie účinky liečby, prvé bolo, či mi vypadajú vlasy.
Moja kamarátka a doktorka tela aj duše Svetlana je žena večne usmiata a až detsky radostná. Aj mne hovorí, že si treba denne urobiť radosť. Aj celkom malú.
Pri rakovine si treba zapamätať jedno dôležité pravidlo. Neklamať a neklamať sa. Aj keď pravda býva niekedy taká nestráviteľná, že priamo navádza na milosrdné lži.
Boaz je mojim spolupacientom len krátko. Pár týždňov. Ale už viem o ňom veľa. Rád rozpráva. Štyridsiatnik, svojho času profesionálny džudista, majiteľ firmy, ktorú postavil od základov. Vila nezaťažená hypotékou, dve veľké a silné autá. Slobodný, bez záväzkov. Jediné dieťa dvoch osemdesiatnikov, ktorým platí luxusný starobinec.
Ešte stále som sa nenaučila prijímať zlé správy. Vždy ma prekvapia, tie malé zákerné potvory. Stále si hovorím, že netreba byť príliš optimistický a že z veľkého nadšenia často býva trpké sklamanie, ale napriek tomu ma zlé správy stále vedia vyčerpať a zraniť.
Svoj pozemský čas delím na čas pred chorobou a v chorobe. A dúfam, že príde po chorobe. V čase pred chorobou som rozdávala rady na požiadanie a niekedy len tak, z vlastnej iniciatívy. Až teraz, keď mi ľudia nevedome aj vedome dávajú rady, ktoré sú často skôr ranami pod pás, zisťujem, aká strašne "premúdrelá" som bola ja sama. A ako nabubrelo som si myslela, že niekomu pomáham.
Za posledných deväť mesiacov bola mama za nami v Izraeli tri krát. Všetky tri razy pre moju chorobu. Najprv to bola štítna žľaza, potom leukémia. Za celý ten čas som ju zobrala do nemocnice, kde chodím takmer denne, len jeden jediný raz. A to len pre to, aby videla, že na neliečia v nejakom karavane, ako si mnoho ľudí myslí.
Posledné dva týždne boli zlé. Najprv som opäť musela zhánať darcu s mojou krvnou skupinou a potom prišli výsledky všelijakých vyšetrení.
V mojom blogu sa často vyskytuje slovo strach. To pre to, že je až príliš prítomný v mojom živote. Rovnako ako moja snaha nepodľahnúť mu a nedať sa zahnať do kúta.
Posledné týždne mi lekári hovoria, že to vyzerá na dve óčka. To je môj pracovný názov na stav, do ktorého sa chcem už dlho dostať. Dve óčka sú skratkou pre opatrný optimizmus.
Minulý týždeň zomrel vedľa mňa spolupacient. Dávali mu infúziu a on odišiel. Potichúčky.
Veľa ľudí mi povedalo, že musím žiť. Lebo som ešte mladá, mám malé dieťa a veľa vecí pred sebou. Akoby život bol povinnosť. Život je ale radosť a pre to si hovorím, že musím nie je dobré slovo. Ja chcem žiť.
