Žijem, teda som a som na tomto svete rada. Mojim mottom sú nasledovné citáty:Aj keby som vedel, že zajtra celý svet zanikne, dnes by som ešte zasadil moju jabloň. — Martin Luther KingJediné bohatstvo, ktoré uznávam, je bohatstvo ducha a dobrota srdca. — Ludwig Van BeethovenŽivot človeka má zmysel, ak po ňom zostane vo svete o trochu viac lásky a dobra. — Alfred Delp Zoznam autorových rubrík: len tak, Súkromné, Nezaradené
dnes som síce prišla domov veľmi unavená po náročnom dni, ale aj tak som sa rozhodla, že ti napíšem. Prečo ti píšem keď spolu často komunikujeme? Preto, že celých deväť hodín som premýšľala nad tebou, nad tvojim i mojim životom. Nad všetkým čo nás postretlo a aj stretá. Máš teraz také svoje obdobie smútku, žiaľu, plaču.
Párkrát som obdivovala skaly ktoré sa týčili v diaľke. Hovorila som si, že sa tam raz vyberiem, pozrieť ich z blízka. Láka ma spoznávať nepoznané, aj keď sa rada vraciam aj na miesta, na ktorých som už bola. Vyhľadala som si v mapách, naplánovala okruh v okolí Vršatca.
Každý rok si hovorím, že darčeky pod stromček začnem nakupovať od septembra. Postupne, bez stresu, a nervozity. Tieto plány mi však ani jeden rok nevychádzajú, obchody obieham v posledné dni pred sviatkami.
Park pri kaštieli v Brodzanoch, chodím tam občas poprechádzať sa, kŕmiť kačice. Dnes boli nejaké hanblivé, hoci som im zobrala tri rožky. Báli sa priplávať bližšie, nechceli sa fotiť. Naposledy keď som tu bola, tak ich bolo viac.
O poschodie vyššie sa niečo deje, vŕta sa, búcha, počuť hlasnú vravu a dupot nôh po schodoch. Typické zvuky prebiehajúcej sa prerábky, či vylepšenia bývania. Činžiaky, tie odsudzované králikárne, kde má človek k susedom tak blízko ale v skutočnosti veľmi ďaleko.
Keď čítam niektoré stránky, príspevky, tak až žasnem nad tým, koľko je okolo mňa dokonalých ľudí. Človek píše o svojej čestnosti, pravdovravnosti, dokonalosti a iných naj charakterových prednostiach. Je tým, ktorý žije podľa pravidiel čestných ľudí a samozrejme všetci navôkol mu nedosahujú ani po členky. Skratka nadčlovek...
Banská Štiavnica (nem.Schemnitz, maď. Selmecbánya) je historické mesto na strednom Slovensku s výrazne multikultúrnou minulosťou. Známe je ťažbou kovov (najmä striebra) významnou banskou legislatívou, samosprávou a akademickou tradíciou. „Mestská pamiatková rezervácia od roku 1950. Mesto je centrom chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy vyhlásenej 22. septembra 1979 na rozlohe 77 630 ha. Dňa 11. decembra 1993 bolo mesto Banská Štiavnica s okolím zapísané do zoznamu Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO /Wikipédia/
Aj toto krásne sfarbené ročné obdobie sa pomaly chýli ku koncu. Dni sú kratšie, daždivé, rána hmlisté. Na stromoch je zo dňa na deň menej lístia, padá ako zlatý dážď zo stromov.
Včera mi v tom najvyššom pracovnom tempe zlyhal internet. Práve som ho najviac potrebovala, tak som robila možné i nemožné aby som ho oživila. Reštart, pokus s iným routerom, s druhým počítačom, nič nepomáhalo. Tak iné mi nezostávalo, len sa obrátiť na prevádzkovateľa.
Občas sa mi stáva, že nakúpim toho viac ako spotrebujem, napĺňam tým mrazničku. Alebo kúpim určitú potravinu a dostanem chuť na niečo úplne iné. Ale to je asi všade tak. Aj v dávnejšej minulosti sa mi občas stalo, že chlieb zostal tvrdší, nie nesplesnivel tak rýchlo ako tie terajšie chleby a pečivá, ale už tak nechutil. Tak som si spomenula na staršie recepty spracovania.
Dostala som správu, citujem:" take kraviny si nehaj pre seba, a okrem ineho blogy, ked niekdo by chcel len kecat a nepocuvat-nemas email, temer vobec necitam, toto som si precital len z toho dovodu, ze som si pomyslel, ze toto je zase nejaka rozumbrada a nemylil som sa, typicke rozdavanie rozumov ale v skutocnosti totalne kecy a nicomu nerozunies"
Sťažujeme sa Čítam a tiež aj počúvam veľa negatívneho. Nemám prácu, nemám dosť peňazí, nemám lásku, nemám priateľov, nemám zdravie. Sklamali ma, rodina, priatelia, známy. Zneužíva ma šéf, moje okolie, rodina. Samé mínusy, ktoré si vo väčšine prípadov spôsobujeme aj samy. Málokedy počujem na moju otázku ako sa máš, odpoveď dobre. Keď nám niekto tak odpovie, až sa zarazíme nad tým, ako nad niečím neskutočným, nereálnym.
Celý deň, teda skôr do poobedia som dobiehala zameškanú prácu. Motivovalo ma aj to, že som si sama pre seba sľúbila, že keď ju dokončím, vyberiem sa aspoň na dve hodinky do hory. Občas si dávam také malé odmeny, hlavne keď sa mi do niečoho nechce a najradšej by som to odložila na potom. To potom sa tu okolo mňa kopilo celý týždeň, tak bol aj najvyšší čas sa do toho pustiť.
Dnes som sa navečer vracala z rodinnej návštevy. Nevybrala som si najvhodnejší čas na cestovanie, ale štyri dni voľna rozhodli o tom, že ju absolvujem a ešte mi zostane čas na splnenie pracovných povinností, ktoré som nestihla v priebehu týždňa urobiť.
Rada chodievam do jedného parku neďaleko nášho mesta. V každom ročnom období má svoje čaro. Chodievam tam hlavne so svojimi vnúčatkami, na prechádzku, kŕmiť kŕdel divých kačíc, ktoré majú svoj domov na vodných terasách potoka. Je to v neďalekej dedinke Brodzany.
Píšem s chybami, pritrafí sa aj hrubica, zabúdam na mäkčene, dĺžne. Kedysi som písala väčšinou bez chýb. Čím to je? Uznávam, že by sme si mali vážiť svoj jazyk, aj pre mňa boli kedysi tieto nedostatky ako päsť na oko. Teraz ich už prehliadam, síce občas vo mne niečo zarezonuje, toto sa píše inak, ale už je to omnoho zriedkavejšie.
Včera som sa vybrala zaniesť kyticu a zapáliť kahanec na cintorín. Vždy chodím, teda pokiaľ mi do toho niečo nepríde, v predstihu. Keď ešte nie je toľko návštevníkov pri hroboch. Mám rada pri hrobe blízkeho tú samotu, možnosť v duchu sa tak porozprávať, pospomínať...
Dnes sa mení letný čas na zimný, ale môj organizmus nenastavím ako hodiny. On si povie je čas vstávania a rannej kávy. Tak tu sedím, mám taký ranný obrad, pozrieť čo nového na e-mailoch, niečo si prečítam, popíšem, taká pohoda. Síce o hodinu skôr ako zvyčajne, ale o nič predsa nejde, je nedeľa.
Prší, počúvam kvapky dažďa dopadajúce na okno. Predpoveď počasia sa tento krát splnila. A ja som tak dúfala, že to nevyjde ako už koľkokrát pred tým. Nie že by som nemala čo doma robiť, mám, ale tie víkendy sa snažím vždy využiť inak, na moje potulky, na taký duševný relax. Tak som sa pustila pre zmenu do upratovania. Letné veci vyššie, hrubšie dolu, nech sú po ruke. Už s počasím vyzerá tak, že za pár dní tu budeme mať aj prvý sneh, veľmi rýchlo čas uteká, alebo si to až teraz tak viac uvedomujem?
Dnes mi končí služba, bola som na týždeň „psia mama", Nie, to som nemala na starosti vnúčatá, ani nikoho iného, ale doslova dvoch psíkov, yorkshirov. Ona, nazvime ju slečna L, je taká vrtká asi trojročná sučka. On, nazvime ho pán P, je už taký vyše desaťročný starší pán a podľa toho sa aj chová.
