Človek, ktorý je stále na ceste. Lebo cesta je cieľ. Zoznam autorových rubrík: Recenzie kníh, Súkromné, Nezaradené
Posielala som dobierku. Všetko správne vypísané. Vrátane čísla účtu, na ktorý treba poslať peniaze. Napriek tomu ju na pošte vzali len ako doporučený list. Balíček prišiel v poriadku. Milá zákazníčka ma na chybu upozornila a poslala peniaze na účet.
Dve malé, prakticky susediace, okresné mestá. V obidvoch benzínová pumpa rovnakej značky. To je asi všetko, čo majú spoločné.
Večer praskla nejaká hadička na čerpadle. Od vtedy nám netečie voda. Majster nie je doma a keby aj bol, tak to cez víkend neopraví. Predpokladám, že nemá doma náhradné hadičky na všetky druhy čerpadiel. Najbližší obchod, kde by to mohli mať, je tak 50 km od nás. Počkáme do pondelku, otvoria ten, do ktorého je to len 10 km.
Na ambulancii jedného ortopéda som si prečítala, že u nich sa zapisuje ráno od 5.30 na papier, ktorý má ich pečiatku. Iné zoznamy neberú do úvahy. Ordinačné hodiny majú od siedmej. Predpokladám, že do vtedy je budova uzavretá, keďže je to samostatný vchod len do tejto ordinácie / čakárne. Pacienti tak musia čakať vonku. Postojačky. Bez ohľadu na počasie.
Potrebovala som potvrdenie od mojej doktorky o preventívnej prehliadke. Pýtala sa ma, prečo nechodím na kontroly. Povedala som pravdu - aj 2 roky po operáciách mi býva zle v priestoroch, kde sa nevetrá, kde je zlý vzduch. To sú úrady, čakárne, ale aj autobusy. Znižuje sa mi vtedy tlak, točí sa mi hlava, strácam vedomie. Riešim to kávou, zeleným čajom a fľašou čistej vody, čo nosím stále so sebou. Veď prvé týždne po operáciách ma napínalo aj z vône vareného jedla a piť som mohla iba čistú vodu a biely čaj. Celodenné bolesti hlavy trvali skoro 4 mesiace. Toto všetko som vtedy mojej doktorke hovorila. Mávla rukou a ďalej si mlela svoje o "zaisťovacej liečbe". Aj preto som k nej prestala chodiť.
(Bývalá) blondína hľadala plastové krabičky s priečinkami na uskladnenie drobností. Nič nevyhovovalo - niečo malo málo pričinkov, niečo príliš veľké či malé priečinky. Stále nenašla nič vyhovujúce (nebola v žiadnom veľkom hobby obchode, lebo tie sú tak 50 km od nej). Akosi na to pozabudla...
Pôvodne som chcela nafotiť zopár mojich výrobkov. Pod nohy sa mi, ako vždy, plietol náš zvedavý gaučový povaľač. Už pred pár rokmi, pri ceste domov z útulku, si vyslúžil meno Lapaj. Od vtedy nám denne dokazuje, že oprávnene.
Keď som odchádzala z Bratislavy do Topoľčian, tak som si uvedomovala, že si budem musieť zvyknúť na život v inom meste. Napriek tomu ma jedna vec v Topoľčanoch nepríjemne prekvapila. Možno aj preto, že v Petržalke som mala knižnicu po ceste z práce a isté dni bola otvorená do 19.00 h. Takže som pokojne stíhala po práci angličtinu a cestou domov knižnicu. Brala som to ako fakt a bolo to fajn.
Je sobota, teplý večer, takmer tma. Sedím na stoličke na balkóne, nohy vyložené na zábradlí. Pozerám sa na ruch dolu a sledujem ako s pribúdaním tmy ubúda áut. Pripomína mi to detstvo. Vtedy sme každý večer sedeli s babkou na dvore pred domom. Sledovali sme nášho psa, vrabcov na orgováne alebo sa pokúšali spočítať hviezdy. Bol to ten správny čas na kopec rôznych otázok s rovnakým začiatkom Babka a prečo...?.A babka rozprávala a spievala. Aj teraz, po toľkých rokoch, mi prebehne mráz po chrbte, keď počujem jej najobľúbenejšiu V hlbokej doline. Dedko nás vždy vyháňal, vraj susedia si pomyslia, že nemáme čo robiť, keď len tak po daromnici vysedávame pred domom. To vysedávanie však patrí k mojim najkrajším spomienkam. A dala by som celý svet za to, keby som si ho mohla aspoň raz zopakovať.
Bol to deň ako každý iný, celkom obyčajný, pracovný. V jeho závere som nastúpila do autobusu spolu s ďalšími pasažiermi, ktorí sa rovnako ako ja chceli dostať na druhý breh Dunaja. Nejakým zázrakom sa stalo, že nás bolo menej ako inokedy, takže som si mohla sadnúť. Dopadla som na sedadlo pri dverách a vďaka poriadnemu hladu som sa čoskoro ponorila do sna o plnej chladničke a dobrom jedle.
Mám rada maškrty a tie väčšinou nepatria do kategórie zdravých jedál. Ale jedna z nich je predsa len výnimkou. A jej príprava je veľmi jednoduchá a rýchla. Ja som ju včera stihla pripraviť a zjesť skôr ako skončila reklama medzi počasím a správami v jednej televízii. Uznávam, je to rekord, na prvýkrát Vám to asi tak rýchlo nepôjde. Ale časom sa z Vás stane rovnaký majster/ka.
Varenie nepatrí k mojím obľúbeným činnostiam (stáť pár hodín pri niečom, čo vzápätí zhltneme za pár minút, ma vôbec neláka), napriek tomu sú druhy jedál, ktoré rada pripravujem a rovnako rada jem. Základné podmienky na to, aby som jedlo zaradila k mojím obľúbeným aj čo sa týka prípravy sú:- jednoduché – najlepšie bez váženia, teda všetkého tak „od oka“ alebo koľko sa práve nachádza po ruke,- rýchle – všetko sa urobí naraz (teda pripraví) a potom sa už iba čaká ako to dopadne (čiže kým sa to upečie),- improvizácia – možnosť nahradiť chýbajúce suroviny čímkoľvek čo je doma.Všetky uvedené podmienky spĺňa aj kura na kapuste. Takže pre tých lenivých, ktorým sa nechce vážiť a stáť niekoľko hodín pri sporáku, ponúkam recept. Vhodný je aj pre kuchárov - amatérov a tých, čo varia iba preto, aby nezomreli od hladu.
Hovorkyňa hovorila. A povedala to, čo nemala, čo sa nepatrí. Stáva sa. Dokonca aj v „lepších rodinách“. Že, páni politici? Uznávam, že urobila chybu, nechala sa vytočiť (možno stačilo zložiť telefón skôr ako „vyletela“, ale po vojne je každý generál). Ale chyby predsa robíme všetci. Možno preto, že sme ľudia, nie stroje. Rovnako za svoje chyby platíme. Teda aspoň my, obyčajní smrteľníci. A ona takisto zaplatí, vraj doslova. Na rozdiel od tých „nesmrteľníkov“. Veď kto by aj dával pokutu ministrovi?
Krásne počasie v piatok ma celý deň presviedčalo, aby som po zimnej prestávke oprášila kolieskové korčule a išla ich prevetrať. Rovnako presvedčivo však znel hlas môjho svedomia, ktoré ako pokazený gramofón opakovalo: „Test z angličtiny! Učiť sa!“ To som ešte uhrala. Odpoveď, že na to mám celý víkend, znela vcelku presvedčivo.
Dobrý deň p.Smatanová, volám sa Fero Smatana, ako vidíte sme menovci a pokúšam sa o zostavenie svojho rodokmeňa. Takto nejako začínal jeden z odkazov, ktorý sa ku mne dostal vďaka môjmu blogu. Najskôr som iba nedôverčivo zízala na mailovú adresu. Čo, do čerta, znamená „tw“ za bodkou?! Odkiaľ je ten človek, z Marsu? A kde zobral to slovenské meno? Alebo sa niekto rozhodol, že si zo mňa vystrelí, zriadil si mailovú schránku niekde v keli, a teraz sa baví na môj účet?! Nevedela som, čo si o ňom mám myslieť, a tak som mala chuť hneď ho vymazať. Na šťastie, vyhrala zvedavosť, a tak som si ho prečítala. Fero asi tušil, že tá adresa vo mne nevzbudí príliš veľkú dôveru, takže mi v tom maili všetko vysvetlil. Okrem iného som sa dozvedela, že je z Trenčína, ale teraz pracuje na Taiwane.
Hlasovanie o tom, čo sa bude večer u nás pozerať, vyhrali Mojsejovci. A tak som o ôsmej odišla s knihou do izby a pre istotu zavrela dvere. Sú typy programov, ktoré nedokážem prijať ani ako zvukovú kulisu. Hlad ma však prinútil vstúpiť do kuchyne a uvidieť to, čo som nikdy nechcela. A čo mi pripomenulo scénu z filmu Schindlerov zoznam.
Nemám rada leto. Tridsať stupňov v tieni, asfalt, ktorý páli nohy aj cez topánky. Takéto počasie zo mňa doslova vysáva energiu. Pri každom pobyte vonku zomieram od únavy a z posledných síl sa plazím späť do relatívneho chládku budov, aby som sa nechala vždy znova vzkriesiť k životu. Možno práve preto milujem príchod jari.
Senzácie a katastrofy hýbu svetom, Slovenskom určite. Pozrite si upútavky na hlavné správy, výber televízie nechám na Vás. Ak chcete ďalší dôkaz, prosím. Čítanosť denníkov. Určite neuhádnete, ktorý vedie. Aspoň časopisy boli do nedávna výnimkou. Podľa titulov článkov ste vedeli, čo práve držíte v ruke. Teraz mám pocit, že všetky splynuli do jednej anonymnej masy. Čo vidíte jeden deň v správach, to je na druhý deň v denníku a o týždeň v takmer všetkých časopisoch. A kritériá výberu? Veľmi ľahké: čo najviac krvi, násilia, najlepšie sú zábery natočené priamo počas akcie. Škoda, že keď sa niekto chystá vyvraždiť vlastnú rodinu, tak to neohlási vopred nejakému médiu. Vražda v priamom prenose. To by bola reportáž! To by bola sledovanosť! Nie, nechcem zo všetkého viniť médiá. Veď oni žijú (myslím tie komerčné) z reklamy, to znamená, že musia vysielať najmä to, čo ľudia pozerajú. A čísla hovoria jasnou rečou. Je to v nás, ľuďoch. Chceme to vidieť.
Hoci je ešte iba piatok, pre mňa sa začína ozajstný víkend. A ja sa teším, že ho konečne prežijem u rodičov. Okrem iného tak znova na chvíľu utíšim svedomie, ktoré sa ozýva vždy, keď mi práca dlhší čas nedovolí ísť k nim. A vtedy neviem, či idem domov alebo na návštevu.
Už o pár dní mnohým z nás železnice skomplikujú život. Modernizácia trate bude trvať do konca troka, a tak si cestovanie nedobrovoľne predĺžime a užijeme. A ak náhodou Ježiško pri roznášaní vianočných darčekov používa vlak, tak na Slovensku by ma začať už teraz. Pre istotu, aby to stihol. Inak sa môže stať, že deti dostanú vianočné darčeky až na veľkú noc.
