Marie Stracenská
Môj príbeh so Zákrutou
Bolo chladno a nepekne, netypicky som sa teda rozhodla nestopovať. Šla som rovno na pumpu, veď sa opýtam. Keď ku krajnému stojanu prišlo auto s viedenskou značkou, obrátila som sa na vodiča po anglicky.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
o kadečom
Marie Stracenská
Rozoznateľné
Po tvári mi blúdia malé studené prsty. Dlane má trochu špinavé, to nevadí. Vrátila sa so skupinkou ostatných detí z lesa. Na očiach majú šatky – a pred sebou poslednú úlohu nočnej hry. Po hmate nájsť každý svojich rodičov.
Marie Stracenská
Piatok
Stôl s plastovým obrusom s modrými kvetinkami sa trochu zakýva, keď doňho nechtiac štuchne kolenom. Rohy obrusu ovísajúce dolu sú už zhrubnuté. Prihladí povrch a večne prežehlenú hranu. Nemyslela si, že tak dlho vydrží.
Marie Stracenská
Zrkadieko
Išiel okolo auta zaparkovaného sčasti na chodníku. Sčasti tak, že ešte ostávalo dosť miesta. Na nie rušnej ulici, v rade mnohých iných áut, ako tam parkujú každý večer. Niečo mu vadilo, asi.
Marie Stracenská
Cesta k sebe samej
Dvadsať päť stupňov. Viac náš domáci termostat v super chladnom byte asi nikdy neukazoval. Vonku je o dobrých desať viac. A to už je podvečer. Odhodlaná sa prezliekam a deti prekvapene dvíhajú obočie: „Ty ideš behať? Teraz?“
Marie Stracenská
"Ivan vydáva dcéru..."
Umca, umca, umca, umca... Fíha, dnes to nejako roztočili... Zo strany bytu, ktorá je jedným oknom natočená do dvora, sa ozývajú mohutné basy. Susedia vedia, ako sa zabávať. Ale toto je naozaj už dosť nahlas.
Marie Stracenská
Nábor
„Musíme tam byť presne o trištvrte na osem. Mami. Ponáhľaj sa.“ Ak sa obvykle niekto ráno ponáhľa, som to ja. Teraz nie. Matúš si vypýtal košeľu a Julka pekné šaty. Ako by to bolo... na koncert sa patrí takto.
Marie Stracenská
Pamätné miesto? No a čo...
Pred časom ma priateľky vzali na úžasné a zvláštne miesto. Malo pre mňa nie veľmi zrozumiteľný názov Nárcie a dostalo ma – atmosférou, netradičnosťou a krásou. Netušila som, aké šťastie som mala, že bol náhodou marec.
Marie Stracenská
Nasivo
Pár sivých na bokoch, na zvyšku hlavy tiež prerastajú. Šediny na brade som si všimla už dávno. Vlasy až teraz. Ešte nemá ani štyridsať. Zastrihávam, čo strojček vynechal, a rozmýšľam, ako sa to pomaly deje, že môj muž starne.
Marie Stracenská
Život je asi nejaká hra...
„Život je asi nejaká hra na plusy a mínusy, pričom výsledok závisí od celoživotného skóre.“ Takto sa pred pár dňami začínal mail od otca ťažko chorého chlapca, o ktorom som kedysi písala.
Marie Stracenská
Ozdoby s príbehmi
Keď sme otvorili vrchnú zásuvku, bola celkom naľavo. Drevená farebná šperkovnica, pre nás truhlička plná pokladov. Dnes už viem, že náušnice, klipsy a náramky v nej boli len bižutéria. Babička sa nezdobila, dávala si ich iba do divadla a na naozaj vzácne príležitosti. Nepotrpela si na honosné a okázalé kúsky. Tie, čo mala, sa vmestili do malého priestoru, celé roky si nekupovala nové. Cenné klenoty - pár prsteňov - mala inde. Nezaujímali nás, neboli také pekné. V škatuľke bývali ŠPERKY, krásne, lesklé, vzácne. Nikdy sme si ich neskúšali. Iba sme sa nimi radi prehrnuli, obzerali si ich a premýšľali nad tým, či a kedy raz také tiež budeme mať.
Marie Stracenská
Neviete, kde je Dolný Lopašov? Ja už áno...
Spomienkový optimizmus je veľká vec. Ale aj keď ho zapnem na maximum, z mojej pamäte z čias, keď som mala dvadsať, nevyčaruje medzi najdôležitejšími prejavmi uvedomelosť, cieľavedomosť, ani prácu pre komunitu. Jakub to má inak. Kým som ho stretla, netušila som, že na Slovensku je dedina s menom Dolný Lopašov. Jakub je odtiaľ - jeden z necelej tisícky ľudí, ktorí bývajú v dedinke v trnavskom okrese. Hrdo nosí Lopašov na tričku, a vďaka nemu aj jeho priatelia, ktorí v dedine nikdy neboli. Ale možno sa tam raz pozrú. Napríklad aj preto, aby sa potešili z toho, čo Jakub a jeho priatelia v Lopašove menia.
Marie Stracenská
Najprv sa najedzte, tetuška
Čarujeme pohľadmi, aby sme upútali čašníka. Nič. Jemne zamávam. Tiež žiadny efekt. Ide okolo a kamarát ho osloví. Ani teraz nič. Ich snáď trénujú na to, aby sa pozerali cez zákazníkov ako cez sklo. Dve tretiny ľudí sedí ako my pri prázdnom stole. „Vieš čo? Tu sa asi nenajeme. Poďme inde,“ hovorí kamarát. Je blízko niečo iné? „Pohľadáme.“ A len o poschodie nižšie zbadáme táckareň. „Ideme, som hladný.“
Marie Stracenská
Návšteva
Pražce sa ozývali v pravidelnom rytme. Nemala rada vlak. Ak sa dalo, jazdila autobusom. Toto bola výnimka. Dvakrát v týždni rovnaká cesta, rovnaký vlak, z mesta pol hodiny do lesov. Ešte pred niekoľkými mesiacmi o tom mieste netušila. Potom do sanatória pre vážne chorých odviezli babičku. Objavila dedinku, aj veľké zariadenie na jej okraji, kúsok od trate. Chladná budova z prvej republiky , smutný dom na krásnom mieste, pokojnom a dôstojnom.
Marie Stracenská
Kto by už dnes čítal Timravu
Asi málokto. Ani ja. Keby ma priateľka nevytiahla skraja roka do divadla na predstavenie inšpirované jej postavami a príbehmi, nenapadlo by mi zamyslieť sa nad Timravinými knihami. Predstavenie bolo výborné. A červík začal hlodať.
reklama
Marie Stracenská
Stopár
Stál kúsok hneď za pumpou – tak, aby auto, ktoré zastavuje zišlo aj nezišlo z cesty. V takej zime? Pribrzdila som a kúsok cúvla. „Dobrý.“ „Nasadajte. Idem do Šamorína.“ „Ďakujem. Ja do Dunajskej, ale aj Šamorín je v pohode.“ Odhadla som mu do dvadsať. Poskladal sa vedľa mňa, vak na kolenách.
Marie Stracenská
Tá minúta
Robím dnes z domu. Veľká výhoda. Objem toho, čo má byť hotové sa síce nezmenšuje, ale je len na mne, ako si to vyrátam. S deťmi sa uvidím až okolo šiestej, to je veľa hodín na to, aby som okrem počítača stihla aj niečo iné. Okrem práce chcem ísť behať. Mark Twain vravieval, že ráno treba „eat the frog“, zjesť žabu. Teda urobiť to, čo sa po zvyšok dňa bude najmenej chcieť. Túto jeho vetu by som podpísala skoro každé ráno. Aj dnes. Odviedla som zbojníkov do školy a idem sa domov prezuť – a viem, že musím okamžite vyštartovať. Trochu som jedeniu žaby pomohla tým, že som už oblečená a k vybehnutiu stačí len nasadiť si slúchadlá, čapicu a tenisky a som vonku. Nie každý deň je behanie žaba. Ale v také ako dnes, keď fúka, je tmavo a vlhko, to od nej nemá ďaleko. No keďže celý zvyšok dňa strávim ťukaním do klávesnice a pozeraním na monitor, je to to najzdravšie, čo pre seba môžem urobiť. Odomykám a všetky bunky v mojom tele vravia ešte si sadni, dopi čaj, vylož nohy, veď zas tých päť minút odkladu behania ťa nezabije. No. Ibaže by áno. V tých piatich bude jedna TÁ minúta. Presne TÁ, v ktorej musím urobiť, čo sa v nej urobiť má. Vyraziť. Ak to nespravím, v každej ďalšej to pôjde ťažko alebo vôbec.
Marie Stracenská
Kam bežíš?
Pred vložením do práčky prezrieť vrecká – zvyk, ktorý sa oplatí. Vyhnem sa tak skrutkám v bubne, zničeným lego figúrkam aj nepríjemným bielym žmolkom z vreckoviek. Tentoraz idem cielene po prostrednom vrecku. Ako už niekoľkokrát predtým, vytiahnem odtiaľ malý zmotaný lístoček s jednoduchou vetou: Kam bežíš?
Marie Stracenská
Sánkovačka podľa tata
Poriadne naobliekať, oprášiť sánky a boby a ide sa. Ja som si dávala zásteru a chystala sa variť a trochu poriadiť, keď sa malí doťahovali v predsieni. Mať v Šamoríne sneh a navyše taký, ktorý sa dá využiť aj na radovánky, to je naozaj prírodný úkaz. Najprv išli s tatom k priateľom vyzdvihnúť druhého tata so synom a potom mali jasný cieľ – hrádzu.
Marie Stracenská
Dom a doma
Na stole biela miska a v nej bobaľky, namočené v teplom sladkom mlieku s pomletým makom. Robila také každé Vianoce, ale tieto nie sú od nej. Nechal ich tu vnuk z domu vedľa. Zastavia sa každý deň a vždy niečo prinesú, sú milí. O porcelán cinkne stará lyžička. Podarili sa, nevesta varí dobre. Veľakrát jej ponúkali, nech odíde a býva u mladých. Tieto sviatky ešte nie, odpovie vždy. A verí, že odolá aj ďalšie.
