Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Ako sa do tej čokoládovej guľky dostal vaječný likér? Prekvapilo ho, keď sa mu rozlial v ústach. „Ako?“ Opýtal sa a ona sa len usmiala. „Tajomstvo.“ Ochutnával už aspoň šiestu maškrtu, ona si nevzala. Mala pocit, že pár kíl navyše je príliš nápadných a po zotmení už nejedla. Deň aj večer trávila uňho. Z práce sa vracal neskoro. Vianoce budú až o pár dní. Vtedy budú každý inde a tak mu pripravila pohostenie dopredu.
To bol fukot! Cez slúchadlá a silný vietor som ho od chrbta začula v poslednej chvíli. Odskok doľava na pruh trávy, našťastie nie je mokro. Čierny veľký peugeot s bratislavskou značkou, smer Vojka. Nie je príjemné cítiť rýchly prievan desať centimetrov od boku a len odhadovať kto asi sedí za zatemnenými sklami. Po hrádzi som začala behať preto, aby som sa nemusela báť rýchlych áut na ceste. Hm. Aj tu treba byť v strehu.
Spoločný víkend s priateľmi. Je dôležité s kým, nie kde. Keď zbadám drevené poschodové postele zoradené vedľa seba, musím sa usmiať. Fakt som si nemyslela, že v mojom veku sa mi ešte podarí spať na takýchto... Našťastie som tu včas, zaberám si spodnú.
Darovať krv a plazmu chodím roky. Raz za čas, nič ma to nestojí a inému môžem pomôcť. Nevidím dôvod, prečo to nerobiť. Veľakrát som darovala „na meno“ – keď mi známi poslali mailom kontakt na konkrétneho človeka, ktorý moju krv potrebuje. Nikdy doteraz ju však nepotreboval nikto, koho tvár by som si vedela vybaviť, komu som podávala ruku, objímala ho.
Tých emócií bolo príliš. Stretnutie bolo zásadné a dopadlo dobre, ale ostali po ňom otázniky. Vnútri som sa chvela. Vedela som, že po ceste smerom k stanici a domov bude chrám. Kedysi som tam chodievala. Neprichádzala som sa tam modliť. Zašla som si tam podchvíľou sadnúť, upokojiť sa a upratať v hlave. Držiac sa za električkové madlo, predstavovala som si cestu, ktorá ma čaká. O pár minút vystúpim, ulicou dole, doprava, kostol bude po pár sto metroch naľavo. Už len chvíľu...
„Prečo študujete svoj odbor a čo chcete robiť, keď skončíte?“ Keď som sa to nedávno opýtala tretiakov na jednej vysokej škole, otázka sa mi zdala samozrejmá. Potrebovala som poznať ich potreby a očakávania pred prednáškou. Odpoveď ma zaskočila. Z dvadsiatich mala akú takú predstavu asi štvrtina. Ostatní váhali, koktali, povedali niečo neurčité alebo to, že chcú po škole cestovať. Veľa radosti mi to neurobilo. A nielen preto, že od práce týchto deciek bude do istej miery záležať moja staroba.
Odchádzali von a ja som ich žiarlivo vyprevádzala do slnečného popoludnia. „Išla by som s vami...“ „Poď.“ „Nemôžem“ – obzrela som sa a gestom ruky sa snažila obsiahnuť celý byt. S jeho zaprášenými dlážkami, umývadlami od zubnej pasty, mastnými fľakmi nad sporákom, pavúkmi v rohu obývačky. Dva týždne bez upratovania nám dáva poriadne najavo.
Vonku je ešte strašná tma. A zima. Trilky telefonického budíka prerušia tvrdý spánok. Panebože. To som si fakt včera večer myslela, že sa mi to ráno podarí? Au. Nejdem. Mäkko a teplo je v posteli. A vonku fakt strašne chladno a tma. Nebuď mäkká. Dobré to bude. Šup, len prvý krok. Ideš. Nejdem. Ešte môžem vyše hodiny spať. Nespi. Dnes je rodičko, nepodarí sa ti vybehnúť, musíš teraz. Tak zajtra. Nie, pozajtra, ale to bude už tento týždeň druhýkrát, keď to teraz zvládneš. Hej, sadaj, kým znovu zaspíš! Panebože... tak dobre...
Osem ráno, sadám do auta. Jemne mrholí. Hm. Hlavne, aby sa nerozpršalo. To bude les rozbahnený a hore svahom sa bude šmýkať. Púšťam rádio. Wow! Stará Tublatanka. Presne to som potrebovala. Pravda víťazí a pumpuje mi do tela vlny nadšenia. Budem ho o necelé dve hodiny poriadne potrebovať.
Spoznala som ju, keď som mala málo cez dvadsať. Pracovala v poliklinike, kde som to mala z práce dve minúty, nebolo čo riešiť. Časom k nej začala chodiť aj moja sestra a priateľka. Vždy bola svojská. Raz u nej v ambulancii hral džez, inokedy Bach. Okrem vyšetrenia a predpísania liekov sa vždy veľa pýtala. A pamätala si. „A ešte vás chlapi počúvajú?“, reagovala na moju mužskú redakciu. „Sestra, už ordinuje sama? A tá priateľka, čo odišla do Nórska, je spokojná? Pozdravte ju.“ Vídali sme sa len párkrát za rok. Ak si takto pamätá každú pacientku, to je teda pecka, vravela som si.
Prešla okolo police a pootočila kvetináč. Narovnala dečku, posunula ju asi o milimeter. Už predtým bola presne uprostred. Sadla si do kresla, opatrne, aby nezhodila prikrývku prehodenú cez operadlo. Obzrela som sa za svoj chrbát, či je tá moja na mieste. Presne poukladané knihy v knižnici, hrnčeky v poličke a kvety vo váze usporiadané takmer s matematickou presnosťou hovorili – tu býva pedant.
Číta, kde sa dá a kedy sa dá. Vyťahuje knihy, ktoré sme spolu dávno prelúskali, občas za mnou príde a pýta si nové. Na návšteve vždy prejde knižnicu a požičia si. Najnovšie si sám povyberal Osmijanka, Hrdinský zápisník a Rychlé šípy. Aj ja som ich ako dieťa mala rada. Mohla som ich čítať v pokračovaniach aj stále dookola.
„Deje sa niečo?“ Pozerám na muža na gauči. Už hodnú chvíľu sedí a díva sa pred seba. „Bolí ťa niečo? Stalo sa ti niečo?“ „Len sedím.“ „A? Si si ublížil pri robote v garáži? Alebo rozmýšľaš, čo budeš robiť teraz? Si hladný? Môžem ti nejako pomôcť? „Len sedím.“ Pod paľbou mojich otázok neochotne vstáva a ide sa napiť. „Bol som vo svojom Nothing boxe.“ Pokrčím plecami a zamrzí ma, že som mu návštevu pokazila. Ten box mu strašne závidím.
Keby som bola majster voňavkár, vyrobila by som parfum pre bežcov. Mal by veľa vrstiev, lebo beh vonia v každom dennom čase aj v každom ročnom období inak.
Nikdy by mi nenapadlo ísť do školy pred začiatkom roka. Načo? Až dnes, zaviedli ma tam pracovné povinnosti. Tú školu veľmi nepoznám, ale prvý dojem bol – tu je nejako veľa upratovačiek... Neboli to upratovačky. V ošúchaných džínsach, teplákoch, s rukami od farieb kmitali po chodbách aj v triedach učiteľky. V budúcej druháckej sa mame popod nohy tmolil ročný Adamko. Z dlhej chvíle rozhadzoval po podlahe magnety. Mladá pani triedna ich trpezlivo zbierala popri tom, ako na nástenku vešala rybičky s menami budúcich žiakov – Karinka, Maťko, Janka... V inej si dali dve zrelé panie učiteľky pauzu, zastihla som ich pri čaji. Vedľa nich vedrá a valčeky s farbou, tesne predtým natierali sokel. Telocvikár šiboval lavice a pomáhal pripevňovať tabule. Zástupkyňa riaditeľa chodila pomedzi to, tu pomohla, tam pomohla.
Je piatok. Ordinačné hodiny do druhej, usmeje sa v duchu a pozrie sa na hodinky. Bezmála štyri. No, mohlo to byť aj horšie... Unavená odomyká auto, ešte zďaleka nekončí. Vie, že by nemusela a nikto jej to nezaplatí. Ale nedá jej to. Stará pani z dediny desať kilometrov odtiaľto ledva chodí. Má len dve dcéry a tie bývajú ďaleko. Sama si nohu previazať nedokáže. Už viackrát sa stalo, že ju k lekárke priviedli neskoro a potom sa to dlho a ťažko hojí. Navyše – pani býva len kúsok od ďalšej pacientky, tá nemá nikoho. Pozrie ju tiež. Nasadne, naštartuje, ide sa.
Na niektoré veci sa pozeráme tak často, že ich prestaneme vidieť. Reklamy, bilbordy, výzvy a heslá. Pred každými voľbami najmä politické hlavy. Vždy sa teším na to, kedy konečne zmiznú. No... nepodarí sa to všetkým...
Je nás veľa. Veľa takých, čo radšej kráčame po rovnom chodníku, ako cez ostré kamienky či rozbahnený terén. Takých, čo sa radšej zvezú, než by prešli denne hodinu pešo. Veľa tých, čo si občas na tú cestu autom vezmú kávu v jednorazovom tégliku. Je nás veľa – a príroda proti nám je len jedna. Veľká, silná, ale v mestách stále bezmocnejšia. O to viac ma vždy poteší, keď vidím, ako nenápadne a pomaly nad nami občas vyhráva.
Vrásky na tvári sa jej skladali ako nestála výšivka. Mala ich všade. Pri ústach kolmé, cez líca kľukaté, ako malé vejáriky. Pri očiach boli rozvinuté ako malé krídla, tiahli sa k obočiu aj smerom k spánkom. Ležali jej rovnobežne cez čelo, dokonca aj koreň nosa mala vráskavý. Jej tvár bola ako stále sa meniaci obraz. Pri každom slove sa vrásky skladali nanovo a vždy trochu inak. Ale nikdy nie nahnevane. Bolo veľmi ťažké odtrhnúť od nej oči. Vedela to. Veľa ľudí na ňu zvyklo hľadieť, neustále fascinovaných plynulými premenami čiar drobných svalov, ktoré zafixoval čas.
Vlna nemá pamäťovú stopu. Po vypáraní sa sama nestočí späť. A stačí, že z nej upletený kúsok leží pár dní a rozpárané vlákno už nikdy nebude dokonale rovné. Vypáraná vlna je kučeravá, kľukatí sa vo vlnkách. A keď ju zas použijete, očká nestoja v rade ako vzorní vojaci. Sú trochu strapaté a rozihrané.
