Marie Stracenská
Dlho som nevedela, že rána sú pekné
Byt spí. Ešte nie je šesť. Do uší strkám slúchadlá a vybieham. Keď sa o trištvrte hodiny neskôr vraciam, fučím ako parný valec. Ticho otvorím dvere - oproti mne zbojníčka, v ruke plyšák a dolu lícami dve slzavé rieky. Rýchlo vyfučať, na strečing teraz nevydá: "Čo sa deje?" „Je mi smutno za škôlkou, maminka." Spotenou rukou beriem jej malú, sadáme si do kresla. „Snívalo sa ti o škôlke? Preto ti chýba? To sa stáva, že sa nám sníva o ľuďoch a miestach, kde nám bolo dobre." „Ale ja chcem ísť naspäť do škôlky, búúúú..." Zmotaná v náručí ako bábätko, do tváre nevidím, len jej šepkám do ucha - že v škôlke by teraz bola príliš veľká a keby nebolo školy, nevedela by čítať, nechodila by do zboru, nepoznala by veľa fajn dievčat.
