Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Prešla okolo police a pootočila kvetináč. Narovnala dečku, posunula ju asi o milimeter. Už predtým bola presne uprostred. Sadla si do kresla, opatrne, aby nezhodila prikrývku prehodenú cez operadlo. Obzrela som sa za svoj chrbát, či je tá moja na mieste. Presne poukladané knihy v knižnici, hrnčeky v poličke a kvety vo váze usporiadané takmer s matematickou presnosťou hovorili – tu býva pedant.
Číta, kde sa dá a kedy sa dá. Vyťahuje knihy, ktoré sme spolu dávno prelúskali, občas za mnou príde a pýta si nové. Na návšteve vždy prejde knižnicu a požičia si. Najnovšie si sám povyberal Osmijanka, Hrdinský zápisník a Rychlé šípy. Aj ja som ich ako dieťa mala rada. Mohla som ich čítať v pokračovaniach aj stále dookola.
„Deje sa niečo?“ Pozerám na muža na gauči. Už hodnú chvíľu sedí a díva sa pred seba. „Bolí ťa niečo? Stalo sa ti niečo?“ „Len sedím.“ „A? Si si ublížil pri robote v garáži? Alebo rozmýšľaš, čo budeš robiť teraz? Si hladný? Môžem ti nejako pomôcť? „Len sedím.“ Pod paľbou mojich otázok neochotne vstáva a ide sa napiť. „Bol som vo svojom Nothing boxe.“ Pokrčím plecami a zamrzí ma, že som mu návštevu pokazila. Ten box mu strašne závidím.
„Dobré ráno, bábika. Treba vstávať do školy.“ Leží na chrbte a ruky má natiahnuté nad hlavou. Polovicu tváre jej zakrývajú vlásky. Pohladím ju. Zamrví sa, otvorí oči - a v tej chvíli skriví tvár. Ústa sa prehnú do žialivej podkovičky. Posadí sa a silno ma objíme. „Maminka. Zobudila som sa uprostred škaredého sna,“ fňukne mi do vlasov. Vezmem ju do náručia a vynesiem z postele.
Taxikár, logista, čakateľ. Tieto roly dokonale poznajú rodičia školopovinných detí. Ak chceme, aby robili aj niečo iné, než chodili do školy a boli doma, je to náročné. Prvý školský týždeň je ešte zábehový. A potom to vypukne. Na chladničke sa nám zoradia papieriky s dňami a termínmi. Ak chcú deti niečo robiť poriadne, raz za čas to nestačí. A ak chce každé dieťa robiť to, čo si samé vyberie a je to iné, než jeho súrodenec... Potešpánboh.
Úpenlivo som sa snažila, aby moja posteľ ani trochu nezavŕzgala. Aby perina zbytočne nešuchotala a dvere necvakli veľmi nahlas. Bývalo to cez víkendy, keď sme sa nemuseli ponáhľať do školy. Po špičkách som prišla k izbe, kde spávala babička. Takmer vždy už bola hore. Klopla som a otvorila. Ona sa spoza knižky usmiala a kývla na mňa. Vhupla som pod jej perinu, na krásne vyhriate miesto a zavŕtala sa jej pod krídlo. Nikdy sme tak neostali dlho. A vlastne sa tam nič také svetoborné nedialo. Len to, že som bola vo veľkej posteli s babičkou, ktorú som ľúbila a boli sme tam len my. Ticho sme sa rozprávali o hocičom, plánovali nový deň. Skôr či neskôr prišli ostatní súrodenci a komorné ráno sa zmenilo na divočinu. Váľali sme sa po sebe a smiali sa, babička tomu hovorievala „valná hromada“.
„Mami, a toto je naša dohoda s pani učiteľkou,“ vyťahuje Matúš z novej žiackej husto z oboch strán potlačený papier. „Čo to je?“, beriem do ruky list s nadpisom Vzájomná dohoda. Naozaj má hlavičku ako zmluva. Medzi učiteľkou a dieťaťom.
Keby som bola majster voňavkár, vyrobila by som parfum pre bežcov. Mal by veľa vrstiev, lebo beh vonia v každom dennom čase aj v každom ročnom období inak.
Nikdy by mi nenapadlo ísť do školy pred začiatkom roka. Načo? Až dnes, zaviedli ma tam pracovné povinnosti. Tú školu veľmi nepoznám, ale prvý dojem bol – tu je nejako veľa upratovačiek... Neboli to upratovačky. V ošúchaných džínsach, teplákoch, s rukami od farieb kmitali po chodbách aj v triedach učiteľky. V budúcej druháckej sa mame popod nohy tmolil ročný Adamko. Z dlhej chvíle rozhadzoval po podlahe magnety. Mladá pani triedna ich trpezlivo zbierala popri tom, ako na nástenku vešala rybičky s menami budúcich žiakov – Karinka, Maťko, Janka... V inej si dali dve zrelé panie učiteľky pauzu, zastihla som ich pri čaji. Vedľa nich vedrá a valčeky s farbou, tesne predtým natierali sokel. Telocvikár šiboval lavice a pomáhal pripevňovať tabule. Zástupkyňa riaditeľa chodila pomedzi to, tu pomohla, tam pomohla.
Vo veľkej teplej ruke malá chladnejšia. „Nie je ti zima, mojka?“ „Nie, mami.“ Naširoko sa smeje. Jedna strana ofiny prichytená, druhá padá cez oko. „Nechaj mi to tak,“ povedala pred chvíľou pred zrkadlom. Spoločne si vyčistili zuby, navliekli náušničky, vybrali sponky. Všetci ostatní ešte pospávajú. Im dvom sa už nechce, skvelá príležitosť ísť kúpiť čerstvé pečivo.
Je piatok. Ordinačné hodiny do druhej, usmeje sa v duchu a pozrie sa na hodinky. Bezmála štyri. No, mohlo to byť aj horšie... Unavená odomyká auto, ešte zďaleka nekončí. Vie, že by nemusela a nikto jej to nezaplatí. Ale nedá jej to. Stará pani z dediny desať kilometrov odtiaľto ledva chodí. Má len dve dcéry a tie bývajú ďaleko. Sama si nohu previazať nedokáže. Už viackrát sa stalo, že ju k lekárke priviedli neskoro a potom sa to dlho a ťažko hojí. Navyše – pani býva len kúsok od ďalšej pacientky, tá nemá nikoho. Pozrie ju tiež. Nasadne, naštartuje, ide sa.
Na niektoré veci sa pozeráme tak často, že ich prestaneme vidieť. Reklamy, bilbordy, výzvy a heslá. Pred každými voľbami najmä politické hlavy. Vždy sa teším na to, kedy konečne zmiznú. No... nepodarí sa to všetkým...
Je nás veľa. Veľa takých, čo radšej kráčame po rovnom chodníku, ako cez ostré kamienky či rozbahnený terén. Takých, čo sa radšej zvezú, než by prešli denne hodinu pešo. Veľa tých, čo si občas na tú cestu autom vezmú kávu v jednorazovom tégliku. Je nás veľa – a príroda proti nám je len jedna. Veľká, silná, ale v mestách stále bezmocnejšia. O to viac ma vždy poteší, keď vidím, ako nenápadne a pomaly nad nami občas vyhráva.
Vrásky na tvári sa jej skladali ako nestála výšivka. Mala ich všade. Pri ústach kolmé, cez líca kľukaté, ako malé vejáriky. Pri očiach boli rozvinuté ako malé krídla, tiahli sa k obočiu aj smerom k spánkom. Ležali jej rovnobežne cez čelo, dokonca aj koreň nosa mala vráskavý. Jej tvár bola ako stále sa meniaci obraz. Pri každom slove sa vrásky skladali nanovo a vždy trochu inak. Ale nikdy nie nahnevane. Bolo veľmi ťažké odtrhnúť od nej oči. Vedela to. Veľa ľudí na ňu zvyklo hľadieť, neustále fascinovaných plynulými premenami čiar drobných svalov, ktoré zafixoval čas.
Zbalení, pripravení. Ráno odchádzajú do tábora. Neviem si celkom predstaviť, aké to bude. Po vyše ôsmich rokoch budeme dospelí tak dlho celkom sami. A zbojníci budú... sami s cudzími ľuďmi. Bude im dobre. Budú sa hrať. Nájdu si nových kamarátov. A ukrutne sa tam tešia, upokojujem sa. Všetko si pripravili, užívame si pri hrách spoločný večer. Z tohto kola Julka vypadáva prvá. „Môžem ti niečo nakresliť, mami?“ Jasné! Asi by som prikývla, aj keby dopredu avizovala, že výkres bude moje plece. Koniec koncov, jemná masáž fixiek po koži je príjemná. Veď sa to zmyje. Kresbu korunuje detskou tetovačkou. Tak. Je spokojná. „Vyfotím ti to, dobre? Inak by si to nevidela.“
Vlna nemá pamäťovú stopu. Po vypáraní sa sama nestočí späť. A stačí, že z nej upletený kúsok leží pár dní a rozpárané vlákno už nikdy nebude dokonale rovné. Vypáraná vlna je kučeravá, kľukatí sa vo vlnkách. A keď ju zas použijete, očká nestoja v rade ako vzorní vojaci. Sú trochu strapaté a rozihrané.
Au! Šľaka! Nos v prachu na okraji cesty. Koleno – dobré. Aj lakeť. Jemne oškreté predkolenie, trochu narazený bok. Nič hrozné. Obchádzala som mláčku a potkla som sa o vyšší trs trávy, chvalabohu na piesčitej cestičke. Vstávaj. Oh. Tma pred očami, pred búrkou je nízky tlak a prirýchlo som vstala. No nič, tak hneď to ďalej nepôjde. Aha, tieň. No dobre, na chvíľu si sadni. Dýchaj. Už je dobre. Dotýkam sa buchnutého boku a na sekundu mi napadne, že v nohách mám už iste aspoň štrnásť kilometrov a nebolo by hanebné zavolať teraz domov, nech po mňa prídu. Šibe ti, kam? Do poľa? Veď to je už len čosi vyše tri posledné kilometre. Hrabni do seba. To zvládneš, ženská. Nikto ťa nenaháňa, v najhoršom dokráčaš.
„Už sme u vás,“ oznámila som do telefónu. Stáli sme pred domom pána, s ktorým sme potrebovali niečo dohodnúť a nevedeli sme nájsť zvonček. „O chvíľu prídeme, ešte pár minút,“ počula som jeho hlas v silnej hlukovej kulise. Keď po štvrťhodinke zaparkoval na dvore, pochopila som. Cez otvorené okná auta sa ozval detský plač. A hneď ďalší. Vystúpilo asi osemročné dievčatko. „Dobrý deň,“ vyhrnul sa von muž, ale podanie ruky nechal na neskôr. „To je Sabínka a po nej sa nám títo zadarili, toto je Šimon a tamto Matúš“ vysvetľoval, kým vyberal z jednej strany auta asi polročného chlapčeka a z druhej robila jeho pani to isté.
Ozdobná papierová taštička na jednej z horných poličiek v detskej. Deti sú preč, utrieť prach môžem aj bez nich. Nazriem do nej. Prekvapenie. Julkin petšopák, náramok, čo vyrobila a lístok so srdiečkom. „Milujem ťa maminka.“ Jéj. Asi som priskoro našla narodeninový darček. Ktovie, či ho tentoraz dostanem načas.
„Mami, a o čom bola tá včerajšia dospelácka hra?“ Chvíľu mi trvá, kým odpoviem. „Rozprávali sme sa. Spomínali na detstvo.“ „No určite,“ neverí mi zbojník. „A prečo potom skoro všetci plakali?“
