Detský tábor, mám asi deväť. Hlavný inštruktor je môj otec a úmerne tomu sa celý čas správa. Venuje nám so sestrou pár minút denne a keď sa pohádame so spolubývajúcimi, opýta sa síce prečo, ale vysvetlenie počúva neprítomne. Je celý deň v jednom kole. Aj by som mu to vyčítala, ale je to autorita, tak som ticho. Posledný večer, veľký oheň. Sedím s ostatnými deťmi v chuchvalci, kde najmenej dymí. Tati v ruke gitara, pre všetkých hrá. Ide pieseň dokola je jeho obľúbená disciplína. Všetci sa chytáme, spievame dobré dve hodiny. Večierka, dobrú noc. Ale deje sa niečo zvláštne. Dostávam výnimku. Tati ma vypýta od mojej inštruktorky, nemusím ísť spať s ostatnými. Ostávam teda pri ohni s dospelými. Repertoár sa úplne mení. Detské pesničky odišli do chatiek, spievajú sa ľudovky. A zrazu otec zatiahne celkom inak. „Studentačka, zarja vastočnaja...“ Po rusky, som prekvapená. „Je to krásna pieseň, nostalgická. Mám ju rád.“ Počúvam otca, obdivne sledujem prsty na strunách. Takéhoto ho nevidno často. Nepoznám to a je mi ľúto, že nemôžem spievať s ním. Hlas sa nesie nocou, keď skončí, ostane chvíľu ticho. Takto možno kedysi spieval mame, pomyslím si. A želám si, aby noc trvala týždeň.
