Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
„Mami, nechala som ti mliečko.“ Vstáva od stola, v ruke misku, o okraj jemne cinkne lyžička. Nesie ju do kuchyne s vážnou tvárou. Oči upreté dole, dáva pozor, aby nevyliala. Syn si na raňajky pýta pečivo. Drobku sme na to prehovorili tiež, ale aspoň ob deň sa môže tešiť na svoje milované cereálie. Odmala ich má rada - chrumkavé aj mäkko rozmočené, medové, čokoládové, kukuričné. „Ďakujem,“ vravím cez vriacu vodu v kanvici. O minútu prevonia celý byt moja ranná káva.
To bol fukot! Cez slúchadlá a silný vietor som ho od chrbta začula v poslednej chvíli. Odskok doľava na pruh trávy, našťastie nie je mokro. Čierny veľký peugeot s bratislavskou značkou, smer Vojka. Nie je príjemné cítiť rýchly prievan desať centimetrov od boku a len odhadovať kto asi sedí za zatemnenými sklami. Po hrádzi som začala behať preto, aby som sa nemusela báť rýchlych áut na ceste. Hm. Aj tu treba byť v strehu.
Spoločný víkend s priateľmi. Je dôležité s kým, nie kde. Keď zbadám drevené poschodové postele zoradené vedľa seba, musím sa usmiať. Fakt som si nemyslela, že v mojom veku sa mi ešte podarí spať na takýchto... Našťastie som tu včas, zaberám si spodnú.
Už je to dvanásť rokov, ale pamätám si na to celkom presne. Keď som po prvý raz navštívila rodinu svojho priateľa, dom jeho sestry dokonale zapĺňali tri deti. Najstarší mal dvanásť, najmladšia sedem. Boli to po dlhom čase jediné deti, s ktorými som prišla do styku. Ohučaná a absolútne bez nápadov, ako sa s nimi hrať, som si predstavovala, aké ťažké bude raz mať vlastné. Zatiaľ čo ja som bezradne postávala a snažila sa komunikovať hlavne s dospelými, môj milý bol nastavený úplne inak. Nielenže vedel deti zaujať, ale aj dať ich spoločnému času zmysel. Viseli na ňom – a on sa im nevyhýbal. Zdalo sa, že sa zabávajú a užíva si to s nimi rovnako, ako oni. Hm... tak toto by raz mohol byť super otec, napadlo mi.
Darovať krv a plazmu chodím roky. Raz za čas, nič ma to nestojí a inému môžem pomôcť. Nevidím dôvod, prečo to nerobiť. Veľakrát som darovala „na meno“ – keď mi známi poslali mailom kontakt na konkrétneho človeka, ktorý moju krv potrebuje. Nikdy doteraz ju však nepotreboval nikto, koho tvár by som si vedela vybaviť, komu som podávala ruku, objímala ho.
„Tato, už by sme mali ísť.“ Ešte sa neskočila ranná rozprávka v televízii a malý už je hotový. Toto je veľká rarita. Ale rozumiem. Dnes po prvý raz miništruje na „veľkej“ omši. V piatok mal generálku na detskej. „Podával som pánovi kaplánovi utierku na kalich s vínom,“ rozprával mi celý vzrušený po nej. Je nadšený a šťastný. Cíti sa výnimočne a dôležito. Veľmi chcel miništrovať, čakal na to a tešil sa. „To ti, maminka, úplne inak zbehne tá omša. Bolo to skvelé! Akurát bola čudná tá suknička,“ naznačí a ošíva sa. „Zvykneš si,“ upokojuje ho tato.
Ako je vonku príjemne... A už sa cítim fajn vyspatá. Veru, nie je nad to, keď si človek ľahne skoro... Lenivo chytím do ruky budík - kontrola, či už treba vstávať alebo možno ešte ostáva minútka na dve stránky z knihy. Houby! 7.21!!! Tak predsa sa mi to nesnívalo a ten budík som vypínala! A potom – že ešte chvíľu. Z chvíľky bola hodina! Kurník!
Tých emócií bolo príliš. Stretnutie bolo zásadné a dopadlo dobre, ale ostali po ňom otázniky. Vnútri som sa chvela. Vedela som, že po ceste smerom k stanici a domov bude chrám. Kedysi som tam chodievala. Neprichádzala som sa tam modliť. Zašla som si tam podchvíľou sadnúť, upokojiť sa a upratať v hlave. Držiac sa za električkové madlo, predstavovala som si cestu, ktorá ma čaká. O pár minút vystúpim, ulicou dole, doprava, kostol bude po pár sto metroch naľavo. Už len chvíľu...
„Mami? A vieš, prečo som sa nebála včera tej písomky z angličtiny? Kvôli bábike, fakt pomáha.“ Dieťa sa mi túli pod pazuchu a pod perinou si svoje studené nohy ohrieva o moje. Pomalé ráno krátkych dušičkových prázdnin. „No, aj mne,“ komentuje od dverí jej brat, ktorý ma ide obľahnúť z druhej strany. „Ani ja som sa vôbec nebál. A už ani minule.“ Bábiky sú veľké asi ako palec. Kúpila som ich za pár drobných na školení v Zaježovej. Chcela som zbojníkom niečo priniesť a padli mi do oka práve Guatemalské bábiky proti strachu. Treba ich dať pod vankúš a ony vezmú všetok vás strach na seba, je napísané v návode na ich používanie. A vraj aj plnia priania a chránia proti zlu. Ich kúpa bola trocha z núdze cnosť. Sladkosti som malým brať nechcela a nič iné pre nich v obchodíku nemali.
Kráčali zavesené do seba - mama s dcérou oproti mne. Ako zaujímavo vie príroda vtisnúť do dvoch tvárí rovnaké črty. Staršia mala hranatú čeľusť, ale jemné ústa, svetlé oči a nad nimi jemne zvlnenú ofinu bielych vlasov. Rysy mladšej boli totožné, len jej tvár pokrývalo menej vrások a vlasy pripomínali dávnu farbu pšenice. Niečo si hovorili a pri tom sa smiali. V dobrom rozmare zatočili do obchodu s oblečením z druhej ruky. Mala som tam namierené tiež.
„Prečo študujete svoj odbor a čo chcete robiť, keď skončíte?“ Keď som sa to nedávno opýtala tretiakov na jednej vysokej škole, otázka sa mi zdala samozrejmá. Potrebovala som poznať ich potreby a očakávania pred prednáškou. Odpoveď ma zaskočila. Z dvadsiatich mala akú takú predstavu asi štvrtina. Ostatní váhali, koktali, povedali niečo neurčité alebo to, že chcú po škole cestovať. Veľa radosti mi to neurobilo. A nielen preto, že od práce týchto deciek bude do istej miery záležať moja staroba.
„Tam je, pozrite! Kde? Vedľa toho vysokého s červenými vlasmi. Ten s okuliarmi? Videl si jeho jazvu? Od chvíle, keď Harry na druhý deň ráno vyšiel zo spálne, neprestával okolo seba počuť šepot...“ Som otočená chrbtom, varím. Matúš nevidí, ako sa usmievam. „Prečítam ti niečo, maminka,“ ponúkol sa pred chvíľou. Mohol by čistiť zemiaky alebo krájať zeleninu, ale jeho spoločnosť mi je príjemná v akejkoľvek podobe. Tak mi teda číta. Koniec viet zakončených výkričníkom vždy vykríkne, otázniky mu hlas vyháňajú do fistule. A priamu reč uvádza s nádychom a nasadením. Rôznym postavám dáva rozdielne hlasy. Dej prežíva s každým jedným slovom. S hrdinami dýcha, bojí sa aj smeje. Čítanie v jeho podaní nie je tečúci text, dramatizuje.
„Úlohy?“ „Všetky máme!“ „Nástroje?“ „Cvičili sme.“ „Ešte nejaké povinnosti?“ „Všetko na zajtra máme hotové!“Ešte je len päť hodín a už dnes nie je nič, čo by deti „museli“. Paráda. „Tak sa chvíľku hrajte, ja navarím a potom si môžeme niečo pozrieť.“
Poznala som ho cez obrazovku skypovacieho programu. Aj z neostrého obrazu som rozoznala, že rozhodne nevyzerá na osemdesiat jeden. Dostala som naňho kontakt ako na odborníka na výživu. Zdravému spôsobu stravovania a pohybu sa venuje celý svoj profesijný život. Stále prednáša a píše a s individuálnymi klientmi sa snaží nastaviť ich režim tak, aby kombináciou úpravy stravy a pohybu zredukovali váhu, ale hlavne spomalili starnutie. Prvé naše kontakty boli veľmi opatrné. Nie všetko, čo som od neho počúvala, som kupovala bez výhrad, ale cenila som si, že mi nikdy nič nenútil a veľa sme diskutovali. Postupne sa ľady roztápali. Koľko sa toho dozvedel o mne, toľko ja o ňom. Polovicu roka trávil v Amerike, polovicu v Prahe. Tri dospelé deti, dvaja synovia rovnako lekári. Rád behá, miluje všetky možné berries a rozhodne nie je pôžitkár.
Matúš vyťahuje akordeón. Teraz? Ide cvičiť? Veď sa práve vrátili z hudobky. „Niečo som sa naučil. Zahrám ti to.“ Narovnáva na sebe ťažký nástroj a pozorne pozerá do nôt. Už po prvých tónoch rozoznávam Nohavicových Troch čuníkov. Jéj! To si sám vybral a sám len tak nacvičil! Teším sa. Keď zrazu - grrr zareže mi do uší. Ten tón dole je zle. Pokračuje zas správne, ale ďalší spodný tón zas neladí. „Matúško. To tak nemá byť. Ukáž,“ preruším ho.
Odchádzali von a ja som ich žiarlivo vyprevádzala do slnečného popoludnia. „Išla by som s vami...“ „Poď.“ „Nemôžem“ – obzrela som sa a gestom ruky sa snažila obsiahnuť celý byt. S jeho zaprášenými dlážkami, umývadlami od zubnej pasty, mastnými fľakmi nad sporákom, pavúkmi v rohu obývačky. Dva týždne bez upratovania nám dáva poriadne najavo.
Vonku je ešte strašná tma. A zima. Trilky telefonického budíka prerušia tvrdý spánok. Panebože. To som si fakt včera večer myslela, že sa mi to ráno podarí? Au. Nejdem. Mäkko a teplo je v posteli. A vonku fakt strašne chladno a tma. Nebuď mäkká. Dobré to bude. Šup, len prvý krok. Ideš. Nejdem. Ešte môžem vyše hodiny spať. Nespi. Dnes je rodičko, nepodarí sa ti vybehnúť, musíš teraz. Tak zajtra. Nie, pozajtra, ale to bude už tento týždeň druhýkrát, keď to teraz zvládneš. Hej, sadaj, kým znovu zaspíš! Panebože... tak dobre...
Sestra ho vždy predbehne. Vyzúvam sa v predsieni, keď počujem dupot. „Maminkááááá!“. Sojka sa chytá zárubne a brzdí v zákrute, omotá sa mi okolo pása a stíska ma. Matúš dobieha dve sekundy po nej. Z veľkej časti som už obsadená, objíme ma teda poza drobkin chrbát. Snažím sa ich obsiahnuť oboch, aj tak zo mňa má však Julka vždy trochu viac. Postískame sa a zas sa utekajú hrať. Málokedy stihnem zvlášť vyobjímať Matúša.
Osem ráno, sadám do auta. Jemne mrholí. Hm. Hlavne, aby sa nerozpršalo. To bude les rozbahnený a hore svahom sa bude šmýkať. Púšťam rádio. Wow! Stará Tublatanka. Presne to som potrebovala. Pravda víťazí a pumpuje mi do tela vlny nadšenia. Budem ho o necelé dve hodiny poriadne potrebovať.
Spoznala som ju, keď som mala málo cez dvadsať. Pracovala v poliklinike, kde som to mala z práce dve minúty, nebolo čo riešiť. Časom k nej začala chodiť aj moja sestra a priateľka. Vždy bola svojská. Raz u nej v ambulancii hral džez, inokedy Bach. Okrem vyšetrenia a predpísania liekov sa vždy veľa pýtala. A pamätala si. „A ešte vás chlapi počúvajú?“, reagovala na moju mužskú redakciu. „Sestra, už ordinuje sama? A tá priateľka, čo odišla do Nórska, je spokojná? Pozdravte ju.“ Vídali sme sa len párkrát za rok. Ak si takto pamätá každú pacientku, to je teda pecka, vravela som si.
