Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
„Z jednej výplaty sa ťažko vyžije,“ povedala a ja som prikývla. Tiež nepracujem osem hodín denne päť dní v týždni, potrebujem každé euro navyše za príležitostnú druhú prácu. „A čo okrem práce robíte?“, opýtala som sa. „Upratujem.
Možno si myslia, že som sliedič. Alebo architektka či hľadačka pekných nehnuteľností. Keď s vyvrátenou hlavou stojím sama alebo iným ukazujem okná a balkón na treťom poschodí rohového domu a snažím sa potlačiť slzy.
Piata popoludní. Všetci končia v práci, sadajú do áut idú konečne domov. A ponáhľajú sa. Na križovatkách čo najbližšie za sebou, stíhajú tesné oranžové, nebrzdia pred priechodmi. Aspoň v Bratislave mám ten pocit.
Tam vpredu, to je Katka a Peťo. Dvaja ľudia, ktorí pred týždňom pozvali ľudí na námestia. Dnes tie desaťtisíce pozdravili z tribúny držiac sa za ruky.
Mala som necelých sedemnásť a v hlave kadečo. Kopu plánov a pocit, že mi patrí svet a nestratím sa v ňom. Čas som delila medzi školu, priateľov a frajera. A zrazu dostali večery strávené s našimi pri správach iný rozmer.
Začalo sa to pred týždňom. „Mami, zas nám nejde kotol. Radiátory sú studené.“ Synovo telefonické hlásenie z maródky ma fakt nepotešilo. Šľaka. Kotol hapruje tento mesiac už po tretí raz. Nedá sa inak. Naozaj ho treba vymeniť.
„To je super, že robíš PR. Ale musí byť niekedy náročné rozlíšiť propagáciu a propagandu, nie?“ Napísal mi v maili kamarát, s ktorým sme sa našli po rokoch.
Nehovorí sa často pekne o štátnych inštitúciách. Väčšinou nie je dôvod. Ale, komu česť, tomu česť, pastierovi trúba, hovorieval kolega. Tentoraz ma štátna inštitúcia milo prekvapila. Hoci – možno to nie je v úradoch, ale v ľuďoch.
Po prvý raz som po chodníkoch šamorínskeho cintorína hrkotala s dvojitým kočíkom. Jemne mrholilo a zima liezla pod bundu. Nedostala som sa zapáliť sviečku na cintorín, kde odpočívajú moji milí, tak som zvolila náhradný.
30 eur vraj priemerne platí slovenský rodič za krúžky. Rátajú sa tam deti, ktoré nikam nechodia, aj pomerne drahší hokejisti či tenisti. My sme niekde uprostred – hudobka a vodné pólo nie sú najlacnejšie, ale dajú sa zvládať.
Krútim hlavou, všelijako ju otáčam, aj tak to, čo má vytetované cez impozantné predlaktia, nedokážem prečítať. „Neviete, čo tam je? Viking division. To je dobre, že sa to nedá prečítať hneď,“ vysvetlí svalnatý mládenec s úsmevom.
Naposledy sa to stalo vtedy, keď do hrádze narazila loď. Vypustenie vody si vtedy vynútila oprava hrádze. Neviem, prečo voda zmizla teraz. Objavila sa pláž s pieskom a slávkami. Rybárov posunula ďalej po prúde, pritiahla zvedavcov
Pusti rádio, mami, hovorí mi často dcéra v aute. Sama od seba ho nepustím. Ona ešte nevie, čo ja hej – že najlepšie veci sa dejú v tichu.
Stihli ma naučiť štopkať. Vyžehliť dobré puky, upiecť skvelú bábovku. Naučili ma oveľa viac – nebáť sa v kuchyni a tvoriť, ale vždy poctivo, ak má byť jedlo dobré, nedá sa oklamať krátkym časom alebo nekvalitnými surovinami.
„Vojdi, kráľ je vľavo. Akokoľvek bude vyzerať, pozeraj sa mu do očí.“ Neviem, čo ma čaká, prišli sme sem ako rodina, ale priamo pred kráľa vstupujeme po jednom. Pocit, že neviem, čo bude, je teraz neustály. A vôbec to nevadí.
Vážený vodič hnedej Octavie. Volám sa Marie Stracenská, nie Pi*a Sprostá, ani Pi*a Maďarská, ako ste si mylne mysleli.
Dych má pravidelný a pokojný. Pri odfúknutí cítim na predlaktí teplý závan. Jeho ruka našla moju, ako už roky nie. Jemné záchvevy uvoľňujúceho sa tela prezrádzajú, že už sníva.
„Monika. Súvetie s vedľajšou vetou predmetovou. A potom s vedľajšou vetou prívlastkovou.“ Gramatiku som odjakživa brala ako hranie sa so skladačkou. Nikdy pre mňa nebola ťažká, definície sa mi hlave ľahko premieňali na príklady.
Ako dievča som za vrchol rodičovského blaha považovala podpisovanie žiackej. Dokonca som si na to nacvičila podpis. Teraz som mama. „Nechať podpísať žiacku knižku.“ – bola prvá poznámka, ktorú dcéra priniesla zo školy.
„Nie, hneď po obede maškrta nebude. Ješ veľa sladkého, urobíš si nábeh na cukrovku.“ Táto veta odštartovala dramatické popoludnie, ktoré som v tom momente vôbec neodhadla.
