Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie
Raz som sa vybral na futbal. Poznáte tú cestovnú horúčku. Hlavne, keď sa trieskate z jedného konca mesta na druhý. Určite cítite ako váš žalúdok robí jeden kotrmelec za druhým. V jeden sobotný večer som to cítil aj ja. Vtedy som ešte netušil, že na štadión príde mužská Paris Hilton.
„Ja som to vedel, že si masochista. Ty nie si vôbec normálny.“ Takto ma jedného krásneho dňa potešil spolužiak. Akosi mu šlo na nervy, že do môjho života vstúpil človek, spisovateľ. Spisovateľ ktorý zo mňa spravil doslovného knihomoľa. Človeka, ktorý ma naučil čítať v autobuse. Ani som spať nemohol, pokiaľ som nedočítal jeho prvú knihu. O kom asi bude reč? O Nemcovi, ktorého zbavili občianstva. O človeku, ktorý utiekol do Ameriky. A v nacistickom Nemecku zavreli jeho sestru do koncentračného tábora. Po prečítaní jeho ďalšej knihe (tiene v raji) som pochopil, že stará láska nehrdzavie.
Hokej bol v Košiciach stále veľkým lákadlom. Pamätám si ako som stále chodil okolo starého zimného štadióna a autá boli zaparkované skoro až po Moldavskú cestu. Potom sa štadión zbúral a Kavečiansku ulicu potešilo vždy niekoľko divákov. Včera som sa rozhodol, že pôjdem okúsiť Steel Arénu. Aspoň si spríjemním poobedie a možno aj večer. Scarry Moovie som aj tak akosi nemal chuť pozerať. Asi som málo inteligentný na takýto druh filmu.
Prečo vlastne píšem o svojej závislosti? Pretože závislosť treba liečiť. No ja som sa rozhodol, že s tým neprestanem. Aspoň do takej 60ky s tým budem žiť. Ak bude treba, určite i viac. Čím ďalej žijem, tým viac sa teším tej závislosti. A čo je úplne najhoršie? No predsa to, že lákam aj ostatných na tú činnosť. Čo je vlastne tá moja závislosť, ktorú pácham od svojej 18ky?
Veselé, letné popoludnie ma donútilo rozmýšľať. Už si ani nepamätám načo som myslel, ale bolela ma z toho hlava. Kamarát mi zavolal. Mal som ísť s ním na rande. Teda on, že vybavil dve slečny. Zobral som holiaci strojček a krém na topánky.
Pondelkové, daždivé počasie ma donútilo navštíviť pána Bocatia. Presnejšie, jeho knižnicu. Trochu som sa flákal a ešte sa mi nechcelo ísť domov. Pršalo, nemal som dáždnik a po tej slečne sa tak pekne pozeralo. Už dlhší čas som si chcel prečítať Zločin a trest. Ale to je veľmi hrubá kniha a moja lenivosť mi dovolila zobrať čosi iné od Dostojevského. Tenučkú knižku s názvom Biele noci.
Keď sa to narodí, aké je to zlaté. No potom, keď sa naučí rozprávať a rozmýšľať, robí neplechu. Reč je pochopiteľne o dieťaťu. Každý mi dá za pravdu, že v živote dieťaťa je dôležitá výchova. Každé dieťa má rado rozprávky. Záleží však na nás akú mu povieme. Či to bude o nejakej víle, o nejakom zlomyseľnom škriatkovi. Alebo nejaké kreslené. Dieťa pozrie akúkoľvek kreslenú rozprávku. Je však na nás či mu dáme pozrieť gumkáčov, alebo SOUTH PARK.
Dnes je deň ako všetky ostatné. Čímsi je však zvláštny. Aspoň mne. Vzduch inak chutí. Je nabitý nejakým elektrickým nábojom, ktorý môj nos nevie identifikovať. Dnes je ten deň, keď si pripomíname udalosť, ktorá vošla do dejín. Udalosť, ktorá je strašná už len na pomyslenie. Jeden z najväčších a najúbohejších zločinov proti ľudskosti. Presne pred 61.rokmi behom niekoľkých minút zahynulo v Japonsku viac ako 140 000 ľudí.
Cesty nočnými električkami majú svoje výhody. To som zistil, keď som šiel minule domov od kamaráta. Košické električky majú svoje čaro. Hlavne, keď s nimi cestujem ja. Nie kvôli mne, ale vďaka tým opilcom, ktorí sa mi radi prihovárajú. Ale vtedy nastúpilo dievča. Pekné dievča. Čo pekné, nádherné.
Jedného prázdninového teplého dňa som sa pobral s dvoma kamarátmi odniesť papier do zberu. Chcel som si nejako zarobiť a preto som poprosil kamarátov, či mi nepomôžu. Noro a Gusto šli poslušne so mnou.
Začal som s tým na strednej škole. Neviem s tým prestať. Stalo sa to mojou závislosťou. Prvý krát ma na to naviedol školský rozhlas a teraz? Teraz sa toho asi do smrti nezbavím. Prečo som s tým začal?
Neviem čím to je, ale čím ďalej, tým viac sa Paris Hilton skutočne prekonáva. Minule vyhlásila výrok, že túži po dieťati. Už len nájsť správneho otca. Pre Paris by možno bol dobrý aj King Kong, alebo Macko uško. Aspoň tak o nej určite píše nejaký bulvár. No mňa pobavila trochu inou informáciou. Vraj sa cíti ako Marlin Monroe. Dokonca sa prirovnáva aj k princeznej Diane.
Mesto Prešov je známe tým, že je druhé najväčšie na východnom Slovensku. Pre Židov je známe aj tým, že sa tam nachádza najkrajšia synagóga v Európe. Aspoň to mi tvrdil sprievodca. Podnikol som teda dnes cestu do židovského múzea.
Včera bol ten deň, keď som si spomenul na Annu Frankovú. Židia unikali hrôzam nacizmu, kam sa dalo. Medzi nimi aj rodina Frankovcov. Tí utiekli do zadného traktu, keď kalendár oznamoval 6.júl 1942.
Granáty vybuchujú, vzduch piští a je naplnený zlom. A niekoľko mladých, 18 ročných chlapcov sa rozhodlo toto peklo prijať. No rozhodlo ako rozhodlo. Skôr ich k tomu dohnal učiteľ Kantorek. Mňa však pri prečítaní knihy Na Západe nič nové napadla jedna otázka. Išiel by som aj ja?
Mal som stráviť večer s milou, sympatickou slečnou. Zmocnila sa ma radosť a také zvláštne chvenie, ktoré určite každý z vás pozná. Išiel som sa na ten večer poriadne pripraviť. To, že som si umyl zuby s krémom na topánky(ešte s čiernym), to ma nemrzelo.
Ísť vonku s troma skvelými babami. Sen azda každého chlapa. Včera sa mi naskytla príležitosť.
„Mám dotaz. Ve školním řádu se píše, že žáci mají být upravený. Znamená to, že se máme denně holit?“ Určite si spomínate na film Marečku, podejte mi pero. Mnoho slávnych hercov vyniklo v tejto českej klasike. Medzi nimi i ten, ktorý by sa 20.6.dožil 84.narodenín. Josef Kemr.
Skrývať sa pred svetom niekde, kde vás nikto nemôže nájsť? Skrývať sa, lebo vonku o ľudskosti škoda hovoriť. Zabijú ma Nemci, lebo mám za ženu Židovku? Alebo ma zničia spojenecké lietadlá? Takéto otázky si kladie autor Lajos Nagy v knihe Denník ze sklepa.
Už som to nemohol vydržať. Kašľal som ako storočný tuberák. Povedal som si, že musím ísť k doktorke. Tak som sa vybral k mojej „milovanej“ osobe.
