Človek s niekedy iným pohľadom na tradičné hodnoty. Spoznáte ma aj pod nickom "commandcom". Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Fotografie, Všeličo, Zamyslenia, Potulky
V súčasnosti platí akýsi nepísaný „pakt o neútočení“. Iste, ak pominieme infantilné prekáračky o evolučnej teórii. Sila argumentov militantných ateistov vyprchala súčasne s novými objavmi na hraniciach poznateľného a ani cirkev sa už nesnaží prezentovať Písmo ako doslovný návod na chápanie biológie, či fyziky.
Nietzscheho blázon kričí na ulici: „Boh je mŕtvy... My všetci sme ho zabili..." Táto veta chcela zmeniť svet, k lepšiemu. Chcela, aby si človek uvedomil, že lipnutie na vzorcoch života a vzťahov v spoločnosti, nech by boli hocako silne vštepované tradíciou, je potrebné prekonať. Tušil, že zotrvávanie v nich privedie svet k morálnemu a etickému zahnívaniu.
Niekedy mi to pripadá ako absurdné divadlo, niekedy ako fraška. Rôzne návrhy zákonov, verejné stanoviská, kresťanská politika „reznutá" predminulým storočím, či odvolávania arcibiskupov. Nepomôže tomu ani „riflová" kultúra, ani vlasy do copu.
Nedávno som kdesi na internete narazil na vcelku vážne sa tváriaci apologetický článok, varujúci „pravoverných" kresťanov katolíkov pred všetkými možnými synkretickými a neoliberálnymi herézami. Od New Age počínajúc, cez reiki, holotropné dýchanie, jogu, Hansa Kunga až po tak detailne preštudované smery ako je gnóza. To jedno vrece, do ktorého to všetko bolo napchaté, praskalo vo švíkoch a množstvo príspevkov v diskusii zvolávalo „ohne pekelné" na všetkých, ktorí čo i len nazreli do učebne, kde prebiehal nejaký takýto kurz, či prednáška.
Či už je to vlaňajší otvorený list biskupom od Hansa Künga, rakúska Pfarerinitiative, aktivity nemeckých biskupov, alebo výzva slovenského Teologického fóra, na ktorú takmer doplatil známy bratislavský farár. Tieto a aj ďalšie nemenované iniciatívy však strieľajú vedľa.
Katolícka cirkev sa v západných krajinách potýka so závažným odchodom svojich členov. Dokonca aj v rodnej krajine terajšieho pápeža. Úvah, prečo tomu tak je, bolo napísaných množstvo a boli v nich pretraktované najmä škandály a škandáliky súvisiace s rôznymi sexuálnymi úchylkami niektorých kňazov a rehoľníkov. Napriek takémuto na prvý pohľad logickému zdôvodneniu, je situácia o dosť vážnejšia. Nejde totiž o pedofíliu.
Preniká do najhlbších vrstiev osobnosti človeka. Je to až animálny pocit ohrozenia, pocit bezmocnosti pred absolútnou mocou ktorá podľa svojej vôle môže život dať aj vziať. Je to úzkosť z ľudskej malosti naleptávajúca až na hranicu zúfalstva.
Na zelenom venci sa pohupuje červený trpaslík s bielou bradou a pod ním sa vŕši hora prepraviek s vianočným balením akéhosi piva a kopec čokolády vo fialových obaloch. Tisíc ráz opakované sladkasté melódie sa miešajú s neúnavným pípaním skenerov pokladníc a unudená hlásateľka žiada, aby si niekto preparkoval svoje béemvé. Virtuálne peniaze menia svojich virtuálnych majiteľov a všetci sa tvária unavene a smutne.
Kresťanský svet očakáva Vianoce. Oslavu narodenia Ježiša, oslavu „vstupu" Boha do materiálneho sveta v hmotnom tele. Aby podľa kresťanskej viery následne svojou smrťou a zmŕtvychvstaním ľudstvo „vykúpil" a otvoril mu cestu do „Božieho kráľovstva". Nie, nie je to nelogický konštrukt. Stačí sa zamyslieť nad tým, čo iné vieroučné systémy hovoria o „karme", alebo čo hovorí fyzika o entropii.
Robiť dobro za každú cenu môže byť často krát zlé. A to nielen vo vzťahu ku príjemcovi nášho snaženia, ale vo svojej samej vnútornej podstate aj voči aktérovi takéhoto konania. Snaha o konanie dobra, vedomá snaha motivovaná ráciom, je prejavom egoizmu.
Provokujúci názov. Evokujúci etikety konzerv, ktoré sme si kedysi brávali so sebou do Juhoslávie, keď sa tam ešte chodievalo na „šedý" pas. A ešte pred tým na „devizák". Mnohí si to pamätajú. A tí starší si pamätajú aj oltáre obrátené opačným smerom.
Pretriasaný už roky. Na jednej strane tvrdo obhajovaný ako nevyhnutná podmienka zastávania „úradného postu" pastiera rímskokatolíckych duší, na strane druhej odsudzovaný, nemajúci oporu v Písme. Údajný hlavný dôvod pochybení a škandálov kňazov a tých, čo ich kryli? Absurdný model života rímskokatolíckeho duchovenstva? Ale je naozaj taký absurdný a zbytočný?
Sťahovali sme sa. Najhoršie bolo presťahovať knižnicu. Vziať každú knihu do ruky a zaradiť ju na miesto, ktoré dáva zmysel. Tak, ako má zmysel každá prečítaná kniha. Od Dänikena až po Ratzingera, od Grofa, či Steinera až po Halíka. Každá kniha má svoj zmysel. Aj Kabala, Korán, Biblia, či dalajlámove spisy, alebo Abd Ru Shinov manifest. Sú svedectvom hľadania.
Geto. Slovo, ktorá sa historicky viaže najmä na smutný osud židovského národa. Slovo, ktoré znamená nútenú izoláciu od ostatného „majoritného" sveta. Slovo, ktoré by sme častokrát najradšej vymazali zo slovníku. Ale, nebude tomu naopak?
A nielen ich, dalo by sa povedať „všetkých veriacich". Ale hovorme radšej o kresťanoch, povedzme katolíkoch, ktorí sú nám najbližšie. Prečo príslušníkov takzvanej „modernej" spoločnosti toľko štvú? Prečo toľko žlči a ohovárania v médiách a blogových diskusiách?
Non serviam. Nebudem slúžiť. Táto biblická veta prisúdená prvému „padlému anjelovi" Luciferovi je pokladaná za prvopočiatočný vznik „pekla". Miesta večného utrpenia a trestu. Miesta, ktoré „straší" mysle nielen kresťanov. Je to archetyp odporu proti Bohu, ktorému máme slúžiť ako absolutistickému vládcovi a monarchovi. Aspoň podľa tradície a stredovekých predstáv.
Som normálny chlap a pozerám sa po babách. Aj včera v jednej európskej metropole cestou z letiska. Štíhla mladá moslimka, čokoládová šatka haliaca vlasy a plecia. Pod tým tradičný nohavicový odev, žiarivo biely a takmer ako gáza ľahučký. Aj značka spodného prádla by sa dala prečítať. Pohľad oveľa krajší a tajomnejší ako na „vyliate" tukové záhyby skrášlené piercingom medzi bedrovou sukničkou a prikrátkym tričkom v bratislavskom Auparku. Dve tváre súčasného života, dve tváre Európy.
Keď som ako chlapec chodieval za hlbokého „totáča“ po večeroch tajne na hodiny náboženstva kdesi do jednej vily na Červeňovej ulici, považoval som to za veľmi dobrodružné. Ešte dobrodružnejšie bolo, keď sa v obývačke schádzala s rodičmi partia ľudí, z ktorých som neskôr po šesťdesiatom ôsmom zopár spoznal v kapucínskom kostole pri oltári. Vtedy sme ako chlapci mali o viere zakázané hovoriť a za nedeľnými omšami sme niekedy cestovali starou „embéčkou“ aj hodinu cesty.
Veľká noc, tak ako ju chápe a oslavuje kresťanský svet, je pripomenutím vykúpenia človeka z jeho hriechov. Toto vykúpenie vykonal Ježiš, ktorý sa dobrovoľne nechal zabiť. Pre mnohých tu však niečo nesedí, bez ohľadu na to, aké barokové podanie počuje z ambitu.
Nechcem sa sentimentálne rozpisovať ani o bahniatkach, ľudových zvykoch, ani o slávnostných liturgiách kresťanov. Ba ani o tradíciách jarného slnovratu, či paschy. Pre mňa je Veľká noc sviatkom života a smrti. A možnože ich večného kolobehu.
