Človek s niekedy iným pohľadom na tradičné hodnoty. Spoznáte ma aj pod nickom "commandcom". Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Fotografie, Všeličo, Zamyslenia, Potulky
Načo toľký cirkus. V dnešnej dobe fejsbuku a gúglu niet predsa dôvod sa zaoberať akýmikoľvek vecami okolo náboženstva, veď o morálke nás dostatočne poučí „šéfka“ a Šehrezáda. Ba vlastne hej, treba tvrdo zatočiť s pedofilmi v kláštoroch, ako odporučil jeden z účastníkov v diskusii pod mojím predošlým blogom.
Čudná otázka. Veď slovo „láska“ patrí asi k najfrekventovanejším v ich slovníku. Hovoria o tom, ako oni milujú, ako Boh miluje, ako milovať treba a ako treba milovať aj svojho nepriateľa. Robia skutky lásky, často veľmi potrebné a zachraňujúce. Či už je to polievka pre bezdomovca, alebo obetovanie sa za druhého v koncentráku.
Téma náboženského konfliktu medzi kresťanmi a židmi sa vinie dve tisícročia. Vo svojej podstate prešla z militantných období vrcholiacich či už križovaním a kameňovaním, alebo genocídou do latentnej podoby diktovanej geopolitickou situáciou. Podstata problému sa však nezmenila. Židia zavrhli Ježiša.
Novinové titulky a blogy prinášajú informácie o tom, že cirkev, presnejšie Rímskokatolícka, je v kríze. Či vlastne najradšej pred definitívnym zánikom. Autori hromadia štatistiky a fakty a fabulujú rôzne teórie o finančných machináciách a zámernom tutlaní sexuálnych škandálov s posvätením z najvyšších miest. Rímskokatolícku cirkev prirovnávajú ku stredovekej monarchii a veriacich ku slepým ovciam.
Nech sa na to človek pozerá z tej, či onej strany, duša je v tom nevinne. Teda je nevinne v živote a telo jej spôsobuje len príkoria. Možno práve preto bola kedysi každá telesnosť považovaná za čosi zlé, čo treba potlačiť. Svet sa však mení. Môže teda duša napríklad za to, keď človek cíti nutkavé pocity, keď zhliadne polonahú modelku na reklamnom bilborde?
Také obyčajné vytrhnuté tabule. Možno niesli meno nejakého dejateľa, či významnej osoby, možno iba obyčajný názov firmy. Možnože skončili v zberných surovinách. Ostali po nich holé miesta, ktoré svedčia o tom, že tu pretrvali generácie.
Nie, nechcem týmto článkom ani propagovať zlo, ani žiadne diabolské rituály. Každý normálny človek považuje zlé za zlé a dobré za dobré. Ale, je tomu naozaj tak?
Nielen v Pakistane, či Iraku, a nielen pred dvetisíc rokmi, ale dnes. Sú údajne najprenasledovanejšou skupinou vo svete. Vlastne zabíjali ich vždy, odkedy táto pôvodne židovská sekta vznikla. Snáď okrem období, kedy zabíjali kresťania. A zaslúžia si to?
Evanjelium podľa Jána. Začiatok tohto starobylého textu patrí k Vianociam. Tento mystický text tvorí zásadnú protiváhu ľudovým koledám a populárnym rozprávaniam o jasličkách, Betleheme a narodenom dieťati.
Advent... Obdobie očakávania, ktoré je každoročne preplnené novými typmi mobilov, poskakujúcimi elektrickými červenými trpaslíkmi v supermarketoch, sladkogýčovými rečami z kazateľníc a čečinovými vencami. Stresujúce dobrodružstvo, akýsi adrenalín... Ale vlastne o čo tu vôbec ide? O čom to celé má byť? A aký to má zmysel, toto dobrodružstvo? Je práve toto to dobrodružstvo, ktorým má advent byť? Má to byť každoročný folklór, alebo vnútorná cesta človeka? Možnože celoživotná púť hľadajúceho?
Nie, nebude to o exhokejistovi, aj keby nadpis tomu napovedal. Možnože to ale bude predsa len trocha o „ex“. Teda o tom, že sa dnes v tomto svete čosi vytráca...
Téma, ktorá sa mnohým páčiť nebude. Najmä tým, ktorí zvyknú iba opakovať naučené formulácie bez hlbšieho zamyslenia. Vravia, že to im pre život stačí.
Automat na colu. Vhodíš mincu a vypadne plechovka. Nie, naozaj to takto nefunguje. Je to podstatne neľudskejšie a zapríčinili sme si to sami. Nie svojím životom, dobrým, či zlým, ale svojou predstavou o Bohu.
Vlastne bol najmä hladný. Napriek tomu nezabudol pochváliť: „ A naozaj sú to tie isté olivy, čo sme jedli predvčerom? Sú také šťavnaté...“ a dodal: “Nie, víno nie, položilo by ma to po tom všetkom.“ Pozrela na jeho bledé čelo s ružovými stopami čerstvo zahojených škrabancov. Hltala každé jeho slovo rovnako dychtivo, ako on tie čierne olivy a posúch.
Zvláštne je pozorovať, koľko vzdelaných ľudí a koľko svetových cirkví aj v dnešnom technologizovanom svete je presvedčených o tom, že Boh koná zázraky. Ja tvrdím, že nie. Vlastne ani nemôže.
Pravoverní nech ďalej nečítajú aby sa nepohoršili. A tí, ktorým je predstava čohosi duchovného na smiech, tiež radšej nie. Avšak tí, ktorí hľadajú, nájdu možno v nasledovnom texte inšpiráciu.
Od farbistej mystiky, cez studenú scholastiku k postmodernej karikatúre. Dá sa zakódovať história cirkvi do jediného triptychu? Nie, nejdem robiť žiaden abstrakt diel historikov, ani cirkevnej literatúry. Chcem ale vyjadriť smútok nad tým, kam sme sa dostali, čo to vlastne vyznávame. Je to skutočne tá esencia, ktorou žili cirkevní otcovia a pre ktorú umierali prví vyznávači v arénach?
Kadidlo hierarchov a novodobé Matky Terezy. Umastené škapuliare pod tričkom. Zodraté kolená a veľkolepé ornáty. Rituály hladkajúce ego.
Hľadáme Higgsov bozón a pozorujeme výbuch supernovy. Vieme skonštruovať neviditeľné lietadlá aj zostaviť počítačový vírus. Stúpame po pyramíde poznania, ktorá sa však každým krokom akoby zvyšovala. Sme anjeli, čo nikdy nevzlietnu.
Vlastne sa táto moja úvaha začala pri pokladni jedného supermarketu. Škoda, že som sa lepšie neprizrel. Možno by som zaregistroval auru tej dámy. Indigovú.
