Tibor Javor
Moje skúsenosti s Nivou
Lada Niva... Za socíku sen o off-roade. A vlastne aj dnes. Pár rokov som ju jazdil a tunoval. Tu sú moje skúsenosti.
Človek s niekedy iným pohľadom na tradičné hodnoty. Spoznáte ma aj pod nickom "commandcom". Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Fotografie, Všeličo, Zamyslenia, Potulky
Lada Niva... Za socíku sen o off-roade. A vlastne aj dnes. Pár rokov som ju jazdil a tunoval. Tu sú moje skúsenosti.
Tí, ktorí majú chuť experimentovať pri fotografovaní, môžu skúsiť tento jednoduchý návod a vianočný darček bude pripravený. Návod ocenia najmä začiatočníci a sviatoční fotografi. Či sú moje fotky dobré, či nie, posúdi každý sám, ale aspoň sa podelím o moje skúsenosti.
U nás je údajne veľká väčšina veriacich. Sú o sebe ochotní anketárovi zaškrtnúť príslušné okienko na formulári. Slovenskí kňazi si v porovnaní s ich českými kolegami môžu mädliť spokojne ruky, kostoly sú plné. A to nielen staršími ľuďmi.
Vlastne ani Ježiš nebol počatý zo spojenia muža a ženy. Aspoň tak učí katolícka cirkev. To bola ale výnimočná situácia.
Začalo to pribitím Ježiša na kríž. Táto udalosť- nechajme bokom debatu, do akej miery sú jej popisy historické – dala vznik hnutiu, ktoré má dnes miliardu členov, ovplyvňuje beh sveta a vyvoláva oslavné i polemické diskusie.
„Je kríza, zvyknite si...“ Asi takto odôvodňujú majitelia firiem, alebo rôzni iní náčelníci úsporné opatrenia, škrty v investíciách a preúšťanie. Na prvý pohľad je to logické, ale...
Záludná a diskutabilná otázka. Najmä keď ju kladie človek, ktorého si vážim. A vtedy je ešte viac zraňujúca.
Bolo to veľmi dávno. Pred vyše štyridsiatimi rokmi. Mama mi dala v chladivom tieni pod jedným z týchto stĺpov čosi zajesť. Zapil som to akousi malinovkou z neďalekého stánku. Bol som veľmi hladný a unavený. Od predošlého večera som zjedol iba maličký okrúhly kúsok oplátky. Ten prvý. Tu v chráme...
Áno, smutná. Možno najsledovanejšia osoba v dejinách, možno sledovanejšia ako jej Syn. Prežila čestný život v ťažkých a krutých podmienkach starého orientu a videla ako zabili jej dieťa. Vtedy určite netušila, že sa stane na dvetisíc rokov objektom voyerských analýz najintímnejších okamihov jej života.
Turíčna nedeľa. Decentne a esteticky vyzdobený chrám bratislavských kapucínov zapĺňa kakofónia zvukov. Nejde o nič menej, ako o stret cirkevnej moderny a tvrdého jadra v malom. V provinčnom chráme kdesi na Slovensku.
Kresťania. Sú tu už dvetisíc rokov. A stále nepochopení. Nielen svojím okolím, ale často sami sebou. Sami si kladú na plecia svoj kríž a svoje obmedzenia. Svet ich nechápe a oni nechápu sami seba.
Existujeme. Dýchame vzduch, vidíme svet okolo nás, pociťujeme teplo, či chlad a pevnú zem pod našimi nohami. Sme presvedčení o našej existencii a o existencii sveta vôkol. Náš rozum nás učí, že toto je ten reálny svet. Svet, v ktorom žijeme, hýbeme sa a sme. Svet, ktorý je naším väzením.
Je to zaujímavý paradox. Možno hoden ďaľšieho génia, aby vytvoril novú teóriu relativity. Alebo možnože už taká teória jestvuje. Žijeme stále rýchlejšie a rýchlejšie, svet sa v obručiach elektronickej komunikácie stále zmenšuje. A napriek tomu čakáme stále viac a viac...
Kontroverzná téma. Ale aby nedošlo k omylu, mňa irituje, že súčasná katolícka cirkev akoby okrem tejto agendy, navonok žiadnu inú už nemala. Aspoň to tak vyzerá.
Nie je možne donekonečna páliť kacírov iba pre to, ze spoznali, ze zem je guľatá. Možnože o nejakých 20-30 rokov budeme mat jasno nielen v genetike, ale aj v mimozmyslovom vnímani a trebárs aj v psychokinéze.
Boh musí zomrieť. Nastal čas na detronizáciu. Nesmie už ďalej vládnuť ako doteraz. Nesmie už obmedzovať naše činy ani hroziť trestami. Musíme získať náš raj naspäť. Náš raj na zemi. A to bez smrti Boha nejde.
„Ty, a víš od čeho tý deti tolik rosnú? To od ten umelý hnúj, od ten umelý hnúj...“ povedala, keď som jej otvoril. Takto prišla aj päť krát denne s kľúčom na ružovej mašli zaveseným na krku. Mala už dobre cez osemdesiat, ale jej pevná chôdza tomu vôbec nenasvedčovala. Bývala vedľa v malom byte v dome, ktorý postavil náš pradedo vo vinohradoch nad Pressburgom v tesnom susedstve evanjelického cintorína. Hovorili sme jej Irénnéni.
Žena od Jakobovej studne. Urobili z nej prostitútku. Skazenú a zavrhnutiahodnú. A navyše prefíkanú, inak by iste dodýchala pod haldou kamenia. Nemorálny odpad spoločnosti, ktorý ani nie je schopný uvedomiť si svoju vinu.
Výpredaj... Výpredaj hodnôt.... Tretia pôstna nedela. Začali sa prázdniny a kúty kde zvyknú sedávať, či stáť mladí a mladé rodiny sú prázdne. Reproduktory z plechových skriniek znejú akosi silnejšie...