V jednu májovú nedeľu sa objavila v našej záhrade. Predchádzajúce dni a noci usilovne pracovala a ráno nám predviedla svoje dielo. Sama ostala niekde v úzadí, napriek tomu, že je v súčasnosti slávnou filmovou hviezdou. Inteligentná, skromná, priateľská a verná Šarlota.
Keď som pred týždňom v telefóne začula známe "Hallo, Blanka", ako prvé mi napadlo: " Že ja som si vtedy vo vlaku pred tridsiatimi rokmi radšej nezahryzla do jazyka." Volala Annelie.
Ráno sa pobalíme, rozlúčime sa s dežurnou i komnatou otdycha, batohy necháme na stanici v úschovni a snažíme sa ignorovať fakt, že po troch sviatočných dňoch sa dopravná situácia v Kišiňove dosť podstatne zmenila. Je ranná špička a prvé pokusy vopchať sa do nejakého dopravného prostriedku smerujúceho na južnyj avtovokzal máme neúspešne za sebou. Ale my sa tam dostať musíme, pretože odtiaľ nám už o pár minút odchádza maršrutka do Comratu. Dnes máme naplánované Gagauzsko.
Napriek chladnej noci mi nič neomrzlo a to znamená, že k svojej moldavskej reportáži môžem pridať minimálne jednu kapitolu. V predchádzajúcej som naznačila, že nás dnes čaká zaujímavý program. Navštívime štát, ktorý má svojho prezidenta, vládu, armádu, políciu, súdnictvo a menu, ale ktorý fakticky neexistuje. Podnestersko.
Túto cestu sme mali naplánovanú už dlho, ale naše plány dostali jasné kontúry až po prvom januári, keď odpadla jedna dosť závažná prekážka - vízová povinnosť. A tak sme sa s Jakubom rozhodli aj tento rok oželieť lákavé predstavy údeného s chrenom a šibačov s vajcami a na Veľký piatok sme sa vybrali opäť na cesty. Náš cieľ - Moldavsko.
Je leto 1938. Sedemročná Blanička Patočková si užíva svoje prvé letné prázdniny. Vysvedčenie so samými jednotkami jej mama starostlivo uložila do obálky, na ktorú napísala "Vysvědčení - Blanka". Občas si prezerá fotografiu, na ktorej je takmer celá ich trieda a pán učiteľ Tomeček.
Keď mi Jakub pred štyrmi rokmi bezprostredne po príchode do Čiernej Hory navrhol, aby sme si urobili výlet do Albánska, nezaváhala som ani minútu. Bol to dobre uletený nápad a také sa mi páčia. Vôbec mi neprekážalo, že nemáme víza a spoliehala som sa na to, že sa nám ich podarí kúpiť na hraniciach. Keď mi Jakub pred mesiacom navrhol, aby sme si urobili výlet do Bieloruska, tiež som nezaváhala. Nápad to bol ešte uletenejší. Víza sme nemali a nerobila som ani si veľké nádeje, že by ich na hraniciach predávali.
Ako školopovinné dieťa som nebývala často chorá. Keď ma však občas choroba donútila k niekoľkodňovému pobytu v posteli, spoločnosť mi robil hrnček postupne chladnúceho čaju, ktorý mi mama nachystala ráno pred odchodom do práce, a časopisy Junák z rokov 1936 až 1948.
Pretože slnko si bude ešte nejakú chvíľu lebediť na opačnej pologuli, neostáva mi nič iné, len spomínať. Urobila som si súkromný rebríček najfascinujúcejších západov slnka, ktoré som videla za posledné dva roky, a určila víťaza.
Neprávom. Vianočného Santu vymyslela Coca-Cola pre komerčné účely v roku 1939. V našom rodinnom betleheme sa objavila reklama už o vyše štvrťstoročie skôr.
Včera som bola vo Viedni. Ráno som si hodila na chrbát batoh s troma bagetami a fľašou vody, peňaženkou s 25 eurami a občianskym preukazom. Nastúpila som do autobusu a o štyri hodiny som bola vo Viedni. Také to bolo jednoduché. V roku 1988 takáto cesta vyžadovala trochu dlhšiu prípravu.
V týchto dňoch uplynuli tri roky od začiatku mojej kariéry ako zvukárky v nahrávačke. Napriek tejto časovanej bombe rádio funguje naďalej.
Niekedy sa úplnou náhodou na pár hodín ocitneme na mieste, o ktorom sme predtým ani netušili, a to miesto sa nám vryje do srdca viac, ako miesto našej vysnívanej dovolenky, po ktorej sme dlho túžili. Alebo stretneme neznámeho človeka a napriek tomu, že s ním prehodíme len pár slov, ostane úplne jasne v našich spomienkach, hoci mená kolegov z predchádzajúceho zamestnania si vybavujeme už len s námahou.
Remeselnícky dom v Žiline má v mojich spomienkach trochu nemeckej príchute. V škole sme sa učili, že pred ním bol v roku 1944 Nemcami popravený partizán Anton Sedláček. A pred tridsiatimi rokmi som tu navštevovala posledný ročník jazykovej školy a robila štátnu skúšku z nemeckého jazyka. Doteraz si pamätám, ako sme do úmoru drilovali bezpochyby životne dôležité súvetie začínajúce slovami "Es wurden Maßnahmen getroffen", ktoré som v nasledujúcich tridsiatich rokoch napodiv nepoužila ani raz. Dnes sa mi z hľadiska národného zdá byť dianie okolo Remeselníckeho domu skôr španielskou dedinou.
povedal mi brat po návrate z Bratislavy. On je taký srandista. Týmto chcem naznačiť svojim fanúšikom, že ma budú môcť uvidieť v televíznej súťaži Duel, ktorá sa vysiela zajtra, 10.11.2006 o 15:00 na STV1. Aby som vás zbytočne nenapínala, tak prezradím, že som ostala na štíte súťažiacej, ktorá od rána postupne vyradila už troch súperov. Stalo sa tak napriek tomu, že som si pre šťastie obliekla kostým, v ktorom som v minulosti pri podobnej príležitosti verejnoprávnu televíziu obrala o rádiomagnetofón, aj napriek výrazným sympatiám ostatných prítomných (outsideri mávajú vždy publikum na svojej strane). Nepomohol mi ani zastrašovací manéver v podobe hlasného čítania horoskopu na daný deň, ktorý tvrdil, že "súperi predčasne pripíjajú na váš neúspech, karta sa v priebehu dňa obráti". Proste som na súperku v treťom kole nestačila. Musím uznať, že bola dobrá. Čo by som vám ešte - medzi súťažiacimi som ihneď spoznala blogera Tkačenka, ktorému však napodiv moje meno nič nehovorilo, čím mi dosť drastickým spôsobom pošramotil sebavedomie. No vzhľadom na jeho ukrajinský pôvod som mu toto závažné faux pas odpustila a čoskoro sme našli dostatok spoločných tém typu Ľvov, Juščenko, plackartny
Niekedy v osemdesiatych rokoch minulého storočia sme mali na návšteve známych z Drážďan. Po návrate z Rysov nám so smiechom rozprávali, že na dverách chaty si prečítali:
Keď sme boli malí, mali sme doma kanárika. Dostal sa k nám po smrti maminho brata a mal už svoje roky. Pred odchodom na dovolenku sme ho vždy aj s klietkou a vtáčím zobom zverili do opatery našej pani domovníčky. Keď sme si ho raz po návrate išli zobrať, dostali sme len prázdnu klietku. Kanárik sa nášho príchodu už nedočkal. Dosť sme s bratom plakali, ale hlavne sme boli na domovníčku nahnevaní. Podozrievali sme ju z nedostatočnej opatery a dali sme jej prívlastok vrahyňa.
Prvýkrát sama v Bratislave, prvá jazda električkou, prvá noc na internáte. Prvý index, prvé rifle, prvá diskotéka, prvá krčma, prvé pečené gaštany, prvé milovanie ... Môj prvý semester sa začal presne pred tridsiatimi rokmi.
Včera konečne nadišiel deň, kedy som mohla absolvovať preventívnu zubnú prehliadku. Však už aj bolo načase, objednala som sa ešte v januári. Každý človek by mal vraj absolvovať dve takéto prehliadky do roka. Počas troch hodín čakania na chodbe pred ambulanciou som prišla na jediný spôsob, akým by sa to u mojej zubárky dalo dosiahnúť.
Ráno sa rozlúčime so Žeňou a jej kocúrom Fiľom a ponáhľame sa na avtovokzal, odkiaľ nám ide 8:20 autobus do Sevastopoľa. Do bodky sa vyplnila prepoveď počasia, ktorú sme si na nete pozerali ešte doma - prší.
