Rada sa usmievam na svet. Stojí to za to. Zoznam autorových rubrík: Moje malé príbehy, Poézia, Zamyslenie, Nezaradené, Šport, Na cestách, Klub zdravia, Súkromné, Osobnosti
„Tatko, si tam? Haló!“ pokúšala som sa dajako začať rozhovor. Dosť nezvyčajná situácia. Skrátka, už dávno vybavuje telefonické hovory len mama. Ale tentokrát som si ho vyžiadala. Trvalo to hodnú chvíľu, kým sa mu podarilo vstať od televízora a prejsť do kuchyne k aparátu. Telo ho už dávno neposlúcha.
„Mami, tieto fixky dám do detského domova. Naša trieda robí zbierku.“, prekvapil ma môj 14-ročný syn Jakub. V tej chvíli som vedela, že budeme mať problém. Začala som opatrne.
Nadávate bežne? Používate sprosté slová? Hlúpe otázky, však?! Nadávame asi všetci, niekto viac, niekto menej. Niektoré výrazy už bežne patria do nášho osobného slovníka. Veď každý si potrebuje nejako uľaviť.
Z vedľajšej kancelárie a naspäť je počuť všetko. Už sme si na to zvykli, snažíme sa to ignorovať a robiť si svoje. Nie vždy sa to ale dá. Niekedy je to dokonca pekná psina. Nedal sa dnes nepočuť telefonický rozhovor, pustený nahlas do éteru. Začiatok nechytám, ale stojí to za to:
Ešte som si dovolila v súvislosti s predchádzajúcim článkom ukázať Vám ďalšie dve moje víkendové kresby. Dúfam, že s tým nikoho neobťažujem.
Sú veci, ktoré nás nabíjajú. Či dokonca liečia. Potrebujeme to asi všetci. Máme predsa svoje starosti, stresy, depky, problémy, tragédie, hľadáme riešenia, či dokonca zmysel života. Alebo si skrátka len potrebujeme oddýchnuť, usporiadať myšlienky. V spoločnosti, či v tichu samoty, v Bohu, v prírode. Niekto sa vyrozpráva partnerovi, priateľovi, niekto psychológovi. Každý si rieši to svoje a po svojom. Ja som si cez víkend dopriala tri dni nádhernej terapie duše.
Moje česko – slovenské asociácie Ozývajú sa pravidelne. Prakticky žijú so mnou. Moje česko – slovenské asociácie. Toľko rokov života nemôžem a nechcem zabudnúť. A tak sa ešte stále cítim doma aj v Čechách. A zvlášť na Morave. Nechcem do svojich spomienok ťahať politiku a ekonomiku. Nechcem hovoriť o rozdelení republík, lebo život ide ďalej. Chcem si uchovať to pekné, ako si uchovávam aj svoje priateľstvá s ľuďmi v Čechách.
Slet highlanderů na ostrově Rekreačné stredisko Želivka v blízkosti obce Sedlice na Vysočine u našich českých susedov. Teplota sa pohybuje len tesne nad nulou a perspektíva dvoch nocí, strávených pod stanom, bohvieako neteší. Napriek tomu si 250 šialencov v obtiahnutých cyklistických dresoch pripravuje svoje stroje, ale i fyzickú a psychickú výbavu na zaťažkávajúci víkend. Je piatok, 6. mája a začína sa Velo Camp 2005.
alebo o čom to je a pre koho Nehanbím sa za svoje city. Nehanbím sa verejne (na blogu) o nich hovoriť. Viem, že tú otvorenosť mnohí oceňujete. Skúsenosti podané cez city a životné príbehy. Keď píšem o svojich blízkych, vždy myslím na to, čo to môže dať Vám, hlavne tým mladším. Sem - tam zabruslím aj do kontroverznejších tém. Viem, že riskujem. Lebo keď niekto nepochopí, čo chcem povedať, neklikne na karmu. Ale napriek tomu idem do toho. Hovorím si, že karma bola vymyslená na to, aby sme bojovali s vlastným egom. Aby sme napísali to, čo chceme povedať, a nemysleli na to, či sa čitateľom zapáčime, či to práve takto chcú počuť. A tak Vám prinášam iný (môj) uhol pohľadu na mnohé veci. Chcem, aby ste rozmýšľali nad témou, diskutovali. Nebolo to ľahké rozhodnutie. V čase, keď sa každý rád skryje za nick-a, uverejniť svoje meno a fotku. A priniesť svoju kožu na verejný trh. Ale zvykla som si a už ju nosím pravidelne.
Pozitívne myslenie je jedna vec. Rada sa ním oháňam, ale niekedy vyzneje ako výsmech. Dni, keď sa nám nedarí, sa dajú vydržať. Ale sú dni, ktoré sú vyslovene smutné. Ako tieto moje. Prichádza príliš veľa smutných správ. Včera som sa dozvedela prvú. Zomrela nám kolegyňa v 7. mesiaci tehotenstva. Z ničoho nič. Doma zostal nielen manžel, ale aj trojročná dcérka. Stále na nich myslím, na tých, čo smútia a ktorým bude najviac chýbať.
Bežný človek s bežným prehľadom vie, že fóbie môžu mať rôzne dôvody. Niekto sa bojí uzavretých priestorov, niekto výšky, či vody. Sú ľudia, ktorí neznesú tmu, alebo pohľad na pavúkov, či hadov. Niektorým ľuďom nerobia dobre veľké priestory, obchodné domy, alebo dokonca nevychádzajú z domu, lebo aj otvorený priestor ich ohrozuje. Ako povedal môj všetečný syn Kubo, príčinou všetkých fóbií je strach zo smrti. Neviem, čo všetci títo „postihnutí“ robia, keď to na nich príde. Zrejme zostanú v šoku, zvracajú, či vrieskajú. Ja sama mám s niektorými menší problém. Ale nie o tom chcem. Zaskočil ma kolega so svojou nezvyčajnou fóbiou.
Teším sa, že som zažila časy, keď všade navôkol zúril socializmus. Niežeby som v ňom chcela pretrvávať celý život, to naozaj nie. Ale to obdobie malo čosi do seba. Ľudia sa nikam neponáhľali, mali na seba čas, každý mal prácu a každý mal čo jesť. Viem, že by sa dalo oponovať, ale teraz sa na to pozerám očami naivného dedinského dievčatka.
Teším sa, že som zažila detstvo na dedine. V ruke chlieb, omastený masťou, či posypaný kryštáľovým cukrom a poliaty vodou, aby sa nesypal. Bosé nohy, brázdiace plytké kaluže vody po strašidelnej búrke. Zásteru (fjertoch) starej mamy, spod ktorej vytiahla „buťurál“ a z neho pár drobných. Stará mama bola frajerka, sedávala na svojej maličkej stoličke v tých svojich sedliackych sukniach, na očiach veľké okuliare a v novinách čítala športové správy. Či skôr iba nadpisy, lebo menšie písmenká nevidela.
Skúsili ste už niekomu povedať, že ste prežili flirt? Ak áno, tak asi veľmi opatrne a len dôvernému priateľovi, pretože každý si pod týmto slovom predstavuje niečo iné. Veď kto by riskoval obviňovanie, odsúdenie, moralizovanie a pohŕdanie, ako dôsledok vety: „Prežil som pekný flirt“?! V tom okamžiku je totiž svet plný spravodlivých, morálnych, nepoškvrnených. Hneď Vás vidia v posteli so susedou, matkou piatich detí a Vy (slobodný človek) ste si možno len dobre pokecali s peknou predavačkou, ktorá sa na Vás usmievala, no aj tak napokon odmietla pozvanie do kina.
Úprimne povedané, na to, čo urobil Jules Verne, by som si nikdy netrúfla. Iba vizionár jeho formátu by nám mohol skúsiť predostrieť, ako asi bude vyzerať svet za, povedzme, 300 rokov. Nechcem špekulovať o tom, či budeme mať čipy zabudované už priamo v hlave a myšlienkami dávať povely svojim bankovým a iným inštitúciám rovnako, ako členom rodiny. Ani o robotoch v domácnosti, dopravných prostriedkoch, zdrojoch energie a iných vynálezoch a vymoženostiach vedy. Ak vôbec ešte nejaké banky a domácnosti budú. Zaujímalo by ma úplne niečo iné. Akí budú ľudia v tom čase, ako sa budú správať, čo bude pre nich dôležité.
(Podobenstvo o márnotratnom synovi alebo generačný problém) Peti, dnes máš devätnásť. Preto na Teba v týchto dňoch myslím možno viac, ako obyčajne. Už sme spolu kadečo preskákali a dávno si ma prerástol o hlavu (alebo si mi prerástol cez hlavu?!). Mohlo by sa zdať, že mám radšej Jakuba. Je to také zlatíčko, ktoré je na mne stále nalepené, s potrebou komunikácie a pravidelného objatia. Ale Tvoj mladší brat je skrátka iba iný, príliš aktívny a otvorený. Ty iste vieš, že ste mi obaja rovnako drahí. A ak sa Ti aj zdá, že moje výčitky nemajú konca, vedz, že nič na svete nemôže poznačiť moju lásku k Tebe.
Aký je Váš vzťah k objímaniu, čo pre Vás znamená objatie? Že je to hlúpa otázka? Možno na prvý pohľad, možno ste nad tým nikdy nepremýšľali. Tak to skúste! Beriete ho ako samozrejmú vec, alebo Vám niekedy zachránilo život?! Môže mať rôzne príchute a vône, záleží od okolností. Samozrejme, najlepšie chutí objatie od milovaného partnera. Keď sa schúlime v jeho náručí (alebo on v našom) a všetko ostatné je nám vtedy ukradnuté. Vnímame iba teplo a vôňu toho druhého, toho, čo nás má tak rád a je tu vždy pre nás. Niekedy nás objíma len preto, že je mu s nami dobre, že skrátka musí uzavrieť tú energiu do jedného okruhu, aby dve polovičky splynuli. Niekedy to urobí inštinktívne, počas spánku alebo prebúdzania sa k nám pritúli a my vieme, že všetko je tak, ako má byť. Sú chvíle, keď nám svojim objatím dáva silu, nádej i vieru, že zas bude lepšie. Všetky problémy sveta i naše sa vtedy stávajú malinkými, ba priam nepodstatnými. Ani tie najintímnejšie chvíľky si nedokážeme predstaviť bez objatia.
Pôvodne som chcela len prispieť do diskusie Jožkovi Bednárovi k jeho článku „Public relations alebo skôr veselo o jednom povolaní“. Ale žiť s týmto povolaním je naozaj na jeden samostatný príspevok aj pre mňa. Táto oblasť môjho profesionálneho života mi priniesla nie len veľa nepochopenia a vysvetľovania, ale aj humorných situácií. Zvlášť v prostredí menšieho mesta je to niekedy až komické. Tak sa snáď Jožko neurazí, nechcem mu zobrať tému, iba k nej prispieť.
Dá sa to povedať aj inak: sú dni, keď máte pocit, že svet je gombička a leží Vám pri nohách. Že dokážete všetko, na čo si len zmyslíte. Slniečko svieti, vzduch voní a život je nádherný, ako v gýčovom filme, ktorý sa zaručene končí „hepáčom“. Všetko je fajn a okolo Vás sú len samí úžasní ľudia, pretože asi práve takých v ten deň priťahujete. Usmievate sa na ľudí a oni sa usmievajú na Vás (ešte aj tí, ktorí Vám inokedy príliš neprajú). Je jedno, kto to začal, ale funguje to.
