Zuzana Dubcová *zuz*
Babička
Nikto jej inak nepovie. Len babička. Bude mať 97 rokov.
Kým si nájdeš miesto pod slnkom,začne sa stmievať! Zoznam autorových rubrík: Z denníka jednej rodiny, Úvahy, One story, Spomienky, Aj to sa stáva, Mňam a ham, Súkromné, Nezaradené
A tak sme sa stretli. Po neviemkoľkých rokoch, opäť ako za starých čias. Prišla aj Soňa z Austrálie,aj Rasťo z Dublinu. Akurát Tibino z Pezinka chýbal a Daša z Bolerázu. Ale Dašu sme ospravedlnili. Jednak preto,že poslala smsku a potom preto,lebo ležala v pôrodnici.
Sú rodina, kých je na Slovensku aspoň 1000 ... no možno 100.
Most o ktorom vám porozprávam vlastne ani nie je most. Bola to len spojovacia cesta medzi dvoma dedinami. Kedysi dávno tadiaľ tiekla riečka a nad ňou bol most. Rieku odklonili kvôli fabrike, koryto zasypali a most rozobrali. Miestu,kde stál, sa dodnes hovorí most.
Povedala,zvrtla sa a odišla. A ani sa len neotočila. Po kvetináči s fikusom ostala len miska s vodou a zopár opadaných lístkov.
A potom 263€. Od mladosti bol čiastočný invalid. Mal jednu nohu kratšiu a samozrejme na ňu pri chôdzi napádal. Okrem toho nič iné.
Je len na nás ako to robíme a ako to učíme robiť svoje deti.
Nie, nezopakuje sa to. Už nie. Mám na výber a vyberám si tú lepšiu možnosť. Dúfam. Nadýchla sa, zobrala do jednej ruky plnú tašku, do druhej chytila malú rúčku a zazvonila na domový zvonček. Poď miláčik, tu sa o nás postarajú.
Malá detská dušička kľačí pri posteli a šepce motlitbičku.
Ked prišli, inak sme im nepovedali. Len,že došli hornáci. Nie s mäkkým ň, pekne na tvrdo, po trnavsky, hornáci. Oni nás zasa volali mäkko, stredoslovensky, dolniaci.
Prišli podvečerným autobusom. Išla som ich počkať na zastávku,pretože som očakávala ťažké batohy. Niesli si len malé batôžky a korčule a hokejky. Prišli dvaja. 15 roční. S mojim synom teda traja. Na nosoch pupienky, pod nosom prvé páperie. Z uší im trčali kábliky a nohavice mali proklatě nízko.
Nebola som,len som šla okolo a nedalo mi nenafotiť to!
Telefón. Dobrý deň, máte minútku? No, nech sa páči. Čo potrebujete? Môžem vám položiť zopár otázok, potrvá to len chvíľočku.
.... keď stratíš otca, stratíš jedno anjelské krídlo. A ak stratíš aj matku, nemáš už viac krídla ...
Keby som sa nebál – niečo by som šlohol, aby som ju trocha zobudil ....
Nastupujem posledná,lebo dobieham. Je voľné sedadlo vzadu a jedno celkom vpredu, dozadu nejdem,lebo mám tašky a nebudem sa tam s nimi tlačiť. Je tu voľné?, pýtam sa dievčiny. Kývne mi a zatvorí oči.
Spýtal sa ma celkom nevinne môj manžel,keď doobeda odchádzal do práce.
Mala iba štyridsaťšesť. S tou hnusnou chorobou bojovala viac ako štyri roky. Bojovala statočne. Aj napriek bolestiam sa usmievala, a keď jej bolo najhoršie robila si zo seba srandu.
V časoch sladkých, keď sa ešte poriadali prvomájové (aj iné) veselice ...