Zuzana Roy
Sterilizované uhorky
Sterilizovanými uhrokami sa to začalo. Jedného letného, prázdninového dňa, v nákupnom centre pre podnikateľov v gastronómii - v oddelení kompótov a sterilizovanej zeleniny:
V posledných rokoch ma najviac oslovili myšlienky a knihy Anselma Grúna - nemeckého benediktína, a slovenských feministiek z ASPEKTu. Píšu o tom, kde nám to drhne (v živote) a ako z toho von. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Waldorfská škola/škôlka, Foto: Waldorfská škola/škôlka, Všetkým, Verše bez veršov, Letters to Animus, Môj pes Dasty, Príbeh našej lásky, Budúci prezident - aký si?
Sterilizovanými uhrokami sa to začalo. Jedného letného, prázdninového dňa, v nákupnom centre pre podnikateľov v gastronómii - v oddelení kompótov a sterilizovanej zeleniny:
Ako zvyčajne, aj dnes dopoludnia, len čo sme vyliezli z postele, čo-to upratali a zbaštili ľahké - letné raňajky, šli sme so synom vyvenčiť nášho psíka Dastíka. Dnes to však bolo úplne iné, než po minulé, horúčavou rozpálené dni, kedy sa Dasty väčšinou len pomaly vliekol, s vyplazeným jazykom namáhavo našľapoval z jednej nohy na druhú a potom aj na tretiu a štvrtú ... Nebavilo ho to. Sem tam čosi ocikal, ale viac-menej sa ťahal domov, do príjemne osviežujúcej sprchy a chladivého bytu. Ale dnes to bolo celkom inak...
Pozerám, čítam - populárny nemecký prezident Horst Kohler odstúpil. V podstate pre "banalitu". Pre slová. Zle zvolené slová. Pre urýchlenú, dostatočne neuváženú reakciu. Je zrejmé, že nie v každej krajine má slovo tak nízku hodnotu ako je tomu u nás. Svoje pôvodné vyhlásenie sa snažil najskôr korigovať, opraviť, dovysvetliť. Neuspel. Napokon vyjadril ľútosť nad tým, že jeho formulácia mohla vyvolať nedorozumenie a odstúpil. Odstúpil populárny, obľúbený prezident, proreformný politik, uznávaný odborník (bývalý šéf Medzinárodného menového fondu), človek, ktorý dokázal Nemcom vrátiť dôveru v post nadstraníckeho prezidenta, ktorý je schopný v súlade s jeho (existujúcim) vlastným názorom skritizovať opozíciu i koalíciu, keď si myslí, že treba. Odstúpil prezident - osobnosť. Ako je na tom náš - veľkou časťou spoločnosti - neobľúbený, nepopulárny, ako odborník a človek-osobnosť, neuznávaný prezident? A ako sme na tom my s ním?
Okrem informácií o tom, aké výsledky dosiahli v monitore žiakov deviatych ročníkov základných škôl prví povojnoví, takmer už, absolventi základnej waldorfskej školy na Slovensku, máme už aj informácie o ich umiestnentí na stredných školách. Jedna z hlavných otázok v s súvislosti s waldorfskou základnou školou bola smerovaná na použiteľnosť tejto formy vzdelávania v ďalšom živote, v ďalšom štúdiu najmä na stredných školách. Tu je odpoveď:
Tak, a je to tu. Máme prvé výsledky, prvých žiakov (takmer už absolventov) deviateho ročníka Waldorfskej základnej školy - v povojnovom období. Mnohí - zástancovia i kritici - na ne čakali. Niektorí aj netrpezlivo a s menšou mierou nervozity. Tiež som na ne bola zvedavá. Sama za seba, však musím povedať, že čakanie na ne ma nijako dramaticky nevyvádzalo z rovnováhy. Z jednoduchého dôvodu. Som rodič, a tak sa o prospech - postupné nadobúdanie vedmostí, rozvoj zručností a schopností (aj sociálnych) - môjho dieťaťa zaujímam priebežne. Sledujem ako dieťa napreduje, čo mu ide dobre, s čím nemá problémy, ale aj to, s čím problémy má a rozmýšľam (spolu s učiteľkou) ako mu v problémových oblastiach pomôcť. Je to vlastne veľmi tirviálny rodičovský prístup, žiaľ, v mnohých prípadoch, ako sme často svedkami, nie taký samozrejmý. Ale dosť bolo rečí, poďme sa spolu pozrieť na tie výsledky, v súvislosti s ktorými, som si v roku 2008, keď som začala písať o alternatívnej škole waldorfského typu, vypočula viac námietku, než otázku - či sa nebojím dať dieťa do "takej" školy, keď ešte nie sú výsledky. Odpovedala som na to tiež otázkou ......
Kto ďalej patrí do skupiny tých, ktorých by sme, podľa príslovia "Bez práce nie sú koláče" mali prestať zásobovať "koláčmi"? Tu je jeden z TOP rebríčkov: Najväčší absentéri na hlasovaniach NR SR za posledné dve volebné obdobia. Možno sa v ňom odráža aj ten fakt, že niektorí dnes už nemajú záujem o paušálne, mesačné "koláče" - majú záujem výlučne o eurofondy!
Myslíte si, že my, ako občania a občianky Slovenskej Republiky, by sme z hľadiska informačného, z hľadiska relevantného obsahu, ktorý krajinu kvalitatívne posúva vpred, z hľadiska hodnotového - teda z hľadiska vyššej kvality nášho života, našej každodennej slušnosti (po ktorej, ako sa zdá, mnohí tak prahnú) - stratili tak veľa, keby ste sa na Slotove a Belousovovej tlačovky úplne vykašľali?
Vlky, medvede, kamzíky, ostatné zvieratá, rastliny a stromy nemôžu prísť do Bratislavy protestovať pred Úrad vlády proti primitivizmu, neodbornosti a neľudskosti, ktoré nám vládnu v politickom rozhodovaní. Nemôžu prísť na Námestie SNP stanovať a povedať, že nechcú žiť v zúženom životnom priestore, že sa nechcú sťahovať vyššie a vyššie a nemôžu ani povedať, že "Pre Boha, ľudia, veď sa zobuďte, sme tu pre vás!". Opäť si myslíte, že váš jedinečný, unikátny hlas, ktorý nemôže nik nahradiť, nič nezmôže? Že je to len kvapka v mori, že vy ste len malý pán alebo malá pani? Áno, je to "len" kvapka v mori - extrémne dôležitá, však!
Zastavme sa na chvíľu pri reakcii jedného z ľudí skupiny JT k zonácii Tatier, ktorú som si prečítala v poslednom vydaní .Týždňa. Prečo? Pokročili sme. Začala sa hovoriť pravda (a to sme mnohí chceli). Oni začali hovoriť pravdu - o nich samých. Už nič netutlajú, nezakrývajú, nekamuflujú. Nehrajú sa na iných, než naozaj sú. Neklamú. Hovoria čistú pravdu. Nevadí im, že tá pravda vypovedá výlučne o ich vnútornej zvrhlosti, zvrátenosti, o ich vnútornej hnilobe, zápach ktorej neprekryjú ani tony drahých kožuchov. Chcú byť transparentní - nech konečne vieme, na čom (s nimi) sme. Nech konečne vieme, kto je tu pán, kto je tu boh, kto si tu bude určovať čo sa mu zachce. Ten zápach, smrad, svedčiaci o rozklade vnútra človeka je neznesiteľný! Chcem, aby to videli, cítili, všetci ...
A možnosť, že si chcú len tak, v pohode, začlnkovať, alebo zaplávať, ste už úplne vylúčili, pán Slota? Ja by som sa jej určite tak rýchlo nevzdávala!
Častokrát mi v tejto krajine dochádzajú slová. Nemôžem hovoriť. Mlčím, ochromená správou, kam sa až dá zájsť. Kam ešte môžeme zájsť? Kde sú hranice úcty voči našim blížnym, zamestnancom, pacientom, občanom? Kde sú hranice úcty k prírode, k historickým pamiatkam? Sú vôbec nejaké? Máme v sebe ešte (zdravé) hranice, alebo sme už tak chorí, že "všetko" je možné? Všetko! Vyrúbali 500 stromov - naraz a bez povolenia! Ja opäť nemám slov!
Pani Belousovová sa vyjadrila k slovám Tomáša Hudáka o tom, čo si asi tak počnú naše deti od škôlkárov až po... (vlastne ani neviem, kam až siaha tento chorý zákon) - so Zákonom na podporu vlastenectva. Pani Belousovová nepochopila, že Tomáš Hudák hovoril o našej zástave s naším "šmolkovským" štátnym znakom z pohľadu malého dieťaťa - napríklad škôlkara, či žiačika prvého stupňa základnej školy. Ale, povedzme si otvorene - ako by aj mohla porozumieť, pochopiť - veď je to (bývalá) učiteľka!
Vraj som drzá, keď si otvorene dovoľujem, na plný blog, napísať, čo si ako občianka tejto krajiny prosím, neprosím, želám, neželám?! Keď teda ja, ako slobodný človek, hovorím, čo chcem, nechcem, čo si myslím, že je v tomto štáte choré - som drzá, možno aj nevychovaná, nemám tie správne spôsoby - čo sú potom tí ostatní? Tí mlčiaci. Sú oni slušní? Sú to tí, ktorí sú spôsobní, ktorí poznajú tie správne a pravé spôsoby? Alebo sú len poslušní? Sú len tichým, bojazlivým, so všetkým, čo mu naložia, súhlasiacim stádom, ktoré napriek tomu, že už 20 rokov nežije v ohrade, radšej sa zomknuto drží pri sebe, ticho skláňa hlavu, neisto a ustráchane obzerajúc sa vôkol seba, hľadá nového "pastiera"? Ja viem, strach je mocná čarodejka. Ale má mať strach v našom živote konečné slovo?
Viem si to živo predstaviť: pondelok ráno, nikomu sa do školy nechce. Zvoní (v niektorých školách aj nezvoní), do triedy vchádza učiteľka. Deti vstávajú, niektoré si vzápätí (ospalo) sadajú, ale učiteľka ich rázne napomína: "Samo, nesadaj si! Už si konečne uvedom, že nasleduje hymna! Je pondelok!" Samo, ešte nedosadnúc, opäť znudene vstáva. Jasné, nasleduje pravidelná pondelková odrhovačka - hymna!
Presne tak - ako rodič si neprajem, aby moje decko muselo povinne počúvať každý týždeň vrzúkanie hymny v škole, do ktorej chodí. Neželám si to a je mi úplne fuk, či bol nejaký dementný zákon o vlastnenctve schálený, alebo nie. Opäť prišiel čas porušovať a nedodržiavať zákony! Mentálne a duchovne choré zákony, mentálne nezrelých tvorcov. To je totiž jediná cesta ako sa z mentálneho suterénu, z duchovného bahna, ktoré ovládlo politiku tejto krajiny, dostať von! Ešte raz, neprajem si to!
Dopozerala som Katyň. Aké jednoduché - zabiť 12 000 ľudí. Nebezpečných ľudí! Dôstojníkov, lekárov, inžinierov, intelektuálov. Aké jednoduché!
.... ak zákony pripravujú a schvaľujú hochštapleri a diletanti. V takom prípade môže byť porušenie zákona alebo zákonov (nenásilným ale efektívnym spôsobom) dokonca jediná cesta ako sa do pekla nedostať. Platí to pre akúkoľvek vládu - pravicovú, ľavicovú, modrú, ružovú, oranžovú - akúkoľvek! Poďme sa teraz pozrieť na niektorých notorických porušovateľov zákonov. Pochopili, že porušovať zlé a pokrivené zákony, odrážajúce pokrivený charakter a pokrivenú mentalitu ich tvorcov, môže byť cestou jedine z pekla von!
Pozerám si videá na SME. Vidím ako policajti zablokovali kolónu osobných áut, ktorá ma míňala podvečer, na mojej ceste domov, hlasito trúbiac, signalizujúc podporu štrajkujúcim dopravcom. Zrejme takto nejako vyzerá právo na štrajk v komunistickej hlave.