"Načo cestovať? Súmraky sú všade rovnaké.Vari cesty vytvárajú pocit slobody? Ja takýto pocit, Andrej, zažívam keď sa veziem električkou z Westbahnhofu do Schönbrunnu, a to oveľa intenzívnejšie ako niekto, kto cestuje z Viedne do Paríža. Lebo ak nespoznáš nadšenie z obyčajnej prechádzky Ringom, tak ho nenájdeš ani na konci sveta." Dragan Velikić Zoznam autorových rubrík: familiaris, hore, odkazovanie, trips, vlny, BG, 365, súkromné, nezaradené
Nezlomyseľne klebetím sama so sebou, je mi tak bronzette, mám chuť na nektarinku, v obchode som kúpila pridrahé banány, vyhrievaná šálom som nemohla zažiť krútenie korálok na mojom krku, prázdne mesto a zvuková kulisa listov, šelest listov, listy tvoria výšivky, keď padajú.
Svieža prevaha večera s malinovým čajom v zelenom hrnčeku, prechádzame sa s mamou a Terezkou po revíroch, ktoré milujem, prvýkrát si tento mesiac na hlavu dávam francúzsku baretku, visia mi náušnice, rešpektujem tmu, vystrčené prázdne terasy, resekcia mňa, resekcia miláčik, resekcia do naberanej rezistencie, miláčik, miláčik, prechádzame sa, chvejem sa slovami na r,
Somaticky popudená vlastným teraz antarktickým (nie je ti jasné, že aké to je, vravím, že biele, ešte viac ako biele - prisvitné svetlom snehu, biele s mrožom a s tučniakom a s polárnou líškou, napríklad) zmýšľaním zapisujem takéto anonymné kovové chvíle, chvíle sú schmerzlosné a schmerzhaftné. Bezbolestné a boľavé. Kov na čokoláde, kov v špirále slovies, slovies a predložiek.
Mám podiel na návratoch. Pobožne bozkať pôdu železničnej stanice, ťahám svoj červený kufor, hrkotajú kolieska, hrkotajú zuby v duši, zbieram pevné nepriedušné asociácie, odchody a príchody (vlakov), odrážam sa v skle a chápem svoj pohľad, pohľady iných v tom skle, som v modrom, taká modrina, motúz spojený s tvojou dušou sa dumajúco trhá, ani nemuknem, v skle vidím mozole vidieckych rúk, v očiach naozajstnú chuť na aspik, aspik vám chutí, však, však ujček.
Rekapitulujem uplynulé dva roky sýtiac sa nazberkanou utekajúcou živosťou za oknom tohto auta, dýchaním sa rozmáham, statika stromov vyčnieva, dvíha sa elitná statika letnosti. Aktuálne sa teším - nikdy som sa naživo neplavila, nevidela som nespútané plachty, ani som nepocítila empírie vetra uprostred jazera. Rekapitulujem, rozkladajúca sa ekonomika niečoho urasteného vo vnútri mňa, zaliečať sa šíriacemu sa žblnkaniu, zaliečať sa esenciám vlhkosti, bútľavá plachetnica dočasne ma vypočúvaj, vypočúvaj moje vyzauškované mlčanie.
Nachvíľu prekrytá Emily Dickinsonovou, jej samotárstvom, okná jej domu, jej záhrada, listy v záhrade, poetka, žena. Nachvíľu odkaz Sary Brendel , nachvíľu tu, keby som vedela poriadne maľovať, namaľujem túto situáciu turn - turn - turn, teraz nič nefunguje. Nachvíľu vyvraždiť triviálnosť, stereotyp kompromisov, strhnúť sa, myknúť sa správnosťou. Horlivé rozhranie medzi púpavami. Potešujúce utiekanie sa. Nachvíľu zabudnuté poémy. Premyslieť oranžový slnečník.
Chcela by som mať oblečené šaty empírového strihu, tieto korále, korále po brucho, ktoré raz bude úplne, úplne okrúhle, klesám do uvoľneného koktailového ovzdušia, vzduch bez snobov, bez úsečných dôchodcov v okolí Zell am See , pozerám sa na šaty, urýchľujú hudobnosť mojej duše, šaty , šaty, nie som zápalistá, večer prináša vábenie prežiť súhvezdia južnej oblohy, blikajúce hviezdy, kedysi vlhké dary srdca, ktoré teraz tlejú, vodorovne sa ponáram do živých strhujúcich myšlienok, do labute, áno som, som, hovor si, hovor to, som tá labuť, stlmená, blízka nepoznanému. Predvčerom som bola vyhladovaná stručnou jagavosťou jazera, blízka labuti, tej, ktorú obdivoval čierny moslim, jeho ženy zabalené v hodvábe, ich a starecké parfúmované západoeurópske snobstvo lemuje breh, kŕdeľ boháčov hrkoce Grand hotelom , rozprávkovosť, tringelty, akási sterilita a živelnosť, naliehavo pestrá zmes kultúr, tu, práve tu, v tom meste, v uliciach, rozdúchavam vaše tváre, cudzinci.
Vystrojili sme s mamou záhradný obed, blízko byliniek, blízko včiel, ponúkame sa zvyškami predvčerom ešte mrazeného kurčaťa, dnes - práve dnes je pečené na víne, zamasťuje aj tieto paradajky, papriku, croissanty a pružné, skackajúce broskyne. Páči sa mi takýto obed, maman, som načatá chvením listov medovky lekárskej, dotýkam sa bodiek na šálke, i love ~ i love ~ i love, ale čo a koho (?-?-?), prežívam neprenosnú intimitu, sladím si život cukrovou trstinou a týmto kuracím mäsom sa potápam na dno duše mesiaca august, som opojená susedstvom, odkrývam pokoj vašeho dôchodcovského vyšívania pani suseda, presne tam, presne pod tou jabloňou, z vašej kuchyne cítiť ríbezľovú vôňu, váš pozemok ma vábivý povlak, termín vašeho pohrebu je pohyblivý a my ho nechceme, nie, žite, žite -seniori -, čerpám z vás láskavosť, po(d)vedomé sedliacke zmýšľanie.
Ustálene sedím na vlhkom dreve, referujem tomuto lesu o tom, čo ma sťahuje, že on sám s príliš zeleným machom na skalách zapácha čerstvým prúdením krvi lesa, triezvo provokuje, popudzuje olúpaných ľudí a je tu, vôbec nie malicherný, vôbec nie temný, úplne hriešne krikľavý. Priehľadný potok hučí svojou duchovnosťou, odplavenými slovami, čo prúdia len v sužovaných mysliach, prúdi a pení sa dvojfarebnou zubnou pastou ľudí bývajúcich o niekoľko stromov vyššie. Zapisujem : Kempovať, vlhnúť, počuť potok, vidieť v ňom skaly a krikľavý - krikľavý mach na ich nahote, zelený ako oceán, čerstvý; mäkký pripomína práve porodenú placentu...
Práve som dopila z modrého hrnčeka kávu bez smetí . Len tak si lebedím pomedzi moju pracovitosť, pomedzi príťažlivo - veľmi pekne poskladané ponožky, utierky a obliečky na periny. Počujem, ako sa dvere otvárajú, potom sa zatvoria a po podlahe a schodoch capkajú nohy. Premýšľam o včerajšku. O jeho duševnej - vzťahovej - intímnej rozmanitosti. Večer sa po pršaní vyjasnilo, slnko sa odkrylo do celej svojej odchádzajúcej zmyselnosti a ísť na bicykli bolo osobité. Zrazu som nechápala, nerozumela, nevedela som, čo s tým - s trasúcim sa vedomím bez nepríjemného, tvárou v tvár realite, so striekajúcou bolestivosťou, vôbec som si neželala roztaviteľnosť bolesti, len zmiernenie, pretože ma neklamala a pôsobila vo vnútri, vnútorne bez akejkoľvek telnatosti. Hýrivý vrchol leta vo mne umieral, bavil sa, rieka a obilie splynulo, ploty dopĺňali pozemky, autá asfalt, niečo ma nútilo odpľuť si básničkou. Povedala som životu : život, ty zasran, si taký pekný.
Je pred búrkou. A možno odíde, asi sa stratí a neostane po nej ani mláka vody. Keď sme umývali auto, voda na mňa striekala, dosť striekala, bola dráždivá, prášila sa, pravidelne odporovala dnes sarkastickým, neaktívnym stromom. Celý deň našu Mačku prenasleduje mačka staršia a väčšia, chce jej svojim pohyblivým telom odcudziť mláďatá, malé mačky, pretože ona tento rok neporodila. Chýba mi praskanie ohňa, oheň dnes vo mne práchnivie, prebúdza sa pozostalosť čohosi číreho, prekvapujúceho - ako kvetináč droždia, kvások, ktorý bude chlebom, v areáli autenticity chcem niečo dostať, byť obdarovaná, daruj mi krveľ. Vonku počuť brechanie psov, mnohotvárnosť áut, vidno páskované periny, čo sa nehanblivo pretŕčajú celej ulici. Nejasne rozoznávam hybnú a neistú príjemnosť, akúsi nezaujatosť voči okolnostiam, dokážem prijímať - len teraz, pľačkám sa vo vode, pijem spenený nápoj, žabky na bosých nohách sa miešajú s poletujúcim prachom, poletuje ako sneh, len nie tak dočasne, prach nie je dočasný, štípe ma v rane od žiletky, v poškriabaní Mačky, nezopsujem sa, nik ma nevyplieni, teraz sa topím v prúde údivu nad videným. V meste hrajú na harmonike, pečú prasa, šesťročné tanečnice tancu
Pred obchodom - v dedine - na lavičke - pri bicykli so spadnutou retiazkou, vravela som si : mali by sme tu sedieť spolu, jazykom si oblizovať slanosť nad ústami, v ruke držať fľašky za 9,50.- a potom ich tej ústretovej pani predavačke v červenej zástere ísť vrátiť a povedať : dovidenia. Videli by sme prach na žabkách dievčaťa, divé slnko a jeho prezretosť, skoré plody jahôd, zádumčivoť starcov, chamtivé jašenie detí. Všetko. Získali by sme nadanie podrobne prežiť okamih a blýskavo ho opísať. Mám chuť na strapec hrozna alebo na slivky, čo v sebe majú aj červy, vstávam z lavičky a sledujem ženu, čo ťahá svoje deti v plastovom autíčku, usmieva sa a hojdá igelitkou, z ktorej trčí dlhý rožok. Oči mi šklbe prach ciest, asfalt, navrhujem svojej osobnosti nebyť podráždenou, lebo si nikdy nezapamätám prácu otca s dcérou a zraz dymu jeho cigarety s teplým vzduchom. Nechávam sa poučiť, lebo toto sa mi páči.
Môžem sa zobudiť, šuchotať paplónom, odkopnúť ho a hľadať slnko, ktoré ešte nevyšlo. Utekám dolu schodmi, dvíham palce, je mi zima, zalievam si čaj, hľadám mlieko, hľadám termosku, pretieram si oči, obúvam si topánky, aby som bola úplná, pripravená. Opieram si hlavu o okno v autobuse, trasie sa, príliš sa trasie - z toho ma vždy naťahovalo, podnetne sledujem ploské polia, kopcovité polia, polia zvlhnuté ránom, týmto dňom, počúvam predvolebné reči cestujúcich, cítim ich ťažké vône, Pytralon, cestujúci, čo kontrastujú. Pravdepodobne prežívam súhru mňa a ich, rýchlosti a stability, rozdrobujem dediny a milujem ich zápal, ich utešenosť, ich pikantnosť. Podbanské, vystupujeme.
Hurá. Tak, dnes by bolo povzbudzujúce nafúkať farebnú gumennú loptu, vytiahnuť zo skrine plavky, niečím si natrieť kožu, sadnúť si ku bazénu a pozerať sa na deti, ako sa šmýkajú na šmýkačkách, ako skačú v nafukovacích hradoch, plačú v bazénoch a potom sa vo vode po kolená smejú. Dali by sme im hračky, našu pozornosť, náš čas, kúpili by sme vstupenku, vyhliadli si voľné lehátko, ľahli si pod slnečník, ale radšej by sme chceli vodu číru, vodu studenšiu, vodu s rybárskymi loďkami, vodu bez tisícok neustále vrieskajúcich, neustále niečo kupujúcich, nespokojných ľudí. Po dome sa prechádzame bosí, prievan trieska oknami, keď narazím hlavou do zvonkohry z kvetov, zdá sa mi, že je najslnečnejčie za posledný rok. Chcem mať ten fialový klobúk, chcem mať tie plavky a žblnkať členkami vo vode, drsne búchať dlaňami o hladinu a prežiť v sebe letný jemnocit. Radšej sa nebudem tiskať v rade na tobogán, ani nebudem chytať plesne a nakupovať colu a pivo v aquaparkovom bufete. Napustím si do lavórika vodu a zamočím si nohy. Hurá.
Predvčerom pršalo a bolo zima. Bolela ma hlavu, nechcela som voňať žlté kvety, jesť sladké jedlo, chcela som niečo fotiť, niečo vidieť, sadnúť si do pršania a byť suchou pod nepremokavosťou. Ty si sa kúpal, mali ste tam úplné leto, plieskal si sa o penu mora a nemyslel si na svoje choré hrdlo a priedušky. Kašleš, no vidíš, ženy máš počúvať. Myslela som, že by si ma posadil do člna, vystrela by som ruku a prstom škrabala hladinu. Hranu mňa a mora, opálila by som si nohy, vlasy by som mala svetlejšie a možno by mi slnko urobilo nauseu a možno nie. Ale teraz už máte pod mrakom, clivo a upršane, mrzí ma to, no aspoň budeš zdravší a nedostaneš rakovinu kože.
Dnes som sa po dlhom čase zobudila do slnka. Prehadzovala som sa na nie tak celkom mojej posteli, veľkej, chladnej, pre nohy príjemnej. Otváram okno, repka olejná, dotrhaná hmla a sneh v júni. Rozmýšľať, dať si kávu, kávu, v okne naproti vidieť cigarety a myslieť na čižmy, v ktorých budeš vytrhávať zeleň, dievča. Roztiahla som si prsty na nohách, až vyzerali smiešne, všade ticho, bezpečie, chcela som zájsť vyššie a sadnúť si pod krov. Žuť ceruzku a písať antipoetické básničky o okamihu a cudzincoch v ňom. Trpezlivo hladať písmená, aby si bola ľuďom mierne blízka, nie vzdialený maják na pobreží, nie červená duša v srdci krokodíla.
Toto sa mi páči. Mohlo by to takto byť. Nech hučí sanitka, nech brzdí vlak, nech je vysoká oblačnosť. Myslím si svoje. O tomto dni. Pražím svoj zadok na stoličke, pozerám na staré kvety, ktoré stále dostatočne chcem. Vravím si, že je dobré byť teraz exotickým ovocím, rastlinou, nerozumieť a mierne chápať, byť tu a hľadať na nebi lietadlo, byť v máji, pažravo vnímať zelenú, divokú žltú, ten lesk. Počula som mamu, ako prišla s novými kvetmi, čo zasadí, kúpila jar, aby mi voda zapenila bubliny, prišla a piekla palacinky, bola cisársky bohatá svojou osobnosťou, moja, moja matka. Počúvala som hlas z televízora, myšlienky ľudí, ktorí subjektívne vnímali vojnu, koniec vojny, povojnový svet, počúvala som školáčku z roku 1945 : Zišla som dolu do pivnice, zobrala som si vajcia a hodila som ich do hlavy tým štetkám. Nevedela som, čo spravili, ale muselo to byť veľmi zlé, lebo stáli uprostred a mali oholené hlavy. Matku : Neviem, či existuje pre ženu horší pocit, než bezmocnosť. Chcela by som, aby sme žili s našimi deťmi, aby videl bábätko, chcem, aby deti mali budúcnosť, lebo inak neviem, či mala táto vojna nejaký zmysel. Vojaka: Fascinovala ma chuť bieleho chleba, ľ
Ráno som sa zobudila a napadlo mi, že raňajky v tráve. Dlho som sa ešte prechádzala v pyžame, počúvala, ako moč krpatého padá do záchodovej misy. Potom som vyšla von s jedlom, pozerala sa, kde je naša šarlatánska Mačka, kedy sa mi vyškriabe na stehná a bude chcieť môj prst. Prišla prirodzene, elegantne, nikto ľudský nemôže mať také vlasy ako ona srsť. Ráno čerstvé, ráno plné púpav, chodím po špičkách, aby som si nezamočila nohy, hľadám žaby pod vodou, kráčam a vidím zeleň : ó kôpor, ó šalát, ó cibuľa - ja som hádzala vaše semiačka do tejto úrodnej zeme ! Toto ráno, tento deň, nech ma pozakrýva vrstva čerešňového peľu, nech som dnes tulipánom aj včelou.
Upletiem ti veniec z byliniek - z materinej dúšky, z medovky, zo šalvie, ako budeš chcieť. Upečiem ti tortu, vypražím mäso, navarím špenátovú polievku - potrebuješ železo, chcem vedieť, že v tom budem dobrá, chcem sa vidieť zapálená, osvetlená v tvojej tvári, aby som nemusela bojovať sama so sebou, sama v sebe s výplňou svojej ženskosti. Chcem ti vedieť vždy dočista vyprať ponožky, meníš si ich každý deň - ja viem - ja viem - ja viem, chcem aby vždy voňali, chcem naplniť svoju ovuláciu, chcem byť šikovnou ženou, výnosnou finačníčkou. Byť ženou. Byť dieťaťom. Striedam sa v tom. Som dobrá v nepotrebných veciach pre môj praktický život. Tvoje meno za mojím menom, raz a naozaj, raz a navždy, skutočne byť zodpovednou, nelúskať prstami, vravela: zabudnúť na seba, dať sa, vydať sa a stať sa zatopenou v (s)pokojnosti. Mala si čas, mama, nakreslila si nám ho na papiere, kreslila si domčeky so zajacami, obliekala nám vetrovky, obula gumáky a my sme mohli skákať v mlákach. Vedieť zdobiť medovníky. Poznať obsah Pri loďke. Byť kompletnosťou. Učiť sa byť múdrou, stať sa praktickou.
S mamou sme vynášali na slnko muškáty. Nasadili mi rukavice a ja som ohmatávala mačacie výkaly, vysoko aromatizované a moc mi to zle nerobilo. Predstavy mrzkých vecí su oveľa nepodarenejšie, než skutočnosť. Slnko ani moc nesvietilo. Skoro pršalo, fúkal vietor a deti nám kreslili po chodníku oranžovou kriedou. Raz ma napadlo, že pomaľujem všetky chodníky okolo nášho domu, ale potom sa mi nechcelo. Včera sa kvetovalo príjemne. Trochu zhnednutá tráva začína byť zelená - zelená ako tráva a my si už predstavujeme rozkvitnuté slivky. Či to všetko bude spolu ladiť, lebo ženám na detailoch záleží. A ženy sa zvláštne tešia - aspoň tie, čo vidím ja. Ja sa najviac teším, že ráno nie je tma - len veľmi skoro, a to ešte spím a potom sa teším z prvej tohtoročnej zmrzliny a priesad voľákych divných kvetov na námestí. A že moja stolica nesmrdí až tak, ako tá mačacia.
