"Načo cestovať? Súmraky sú všade rovnaké.Vari cesty vytvárajú pocit slobody? Ja takýto pocit, Andrej, zažívam keď sa veziem električkou z Westbahnhofu do Schönbrunnu, a to oveľa intenzívnejšie ako niekto, kto cestuje z Viedne do Paríža. Lebo ak nespoznáš nadšenie z obyčajnej prechádzky Ringom, tak ho nenájdeš ani na konci sveta." Dragan Velikić Zoznam autorových rubrík: familiaris, hore, odkazovanie, trips, vlny, BG, 365, súkromné, nezaradené
Z tašky trčali kosatce a tak sme šli. Cez križovatku, okolo stanice, zastaviť pred panelákom starej mamy. Chodba je plná detí, plačú a odkladajú bicykle. Kvety z tašky stále trčia, výťah stúpa, zapadá slnko, je jasno, úplne jasno.
Svrbí ma noha, oteplilo sa, dusné nepreniknuteľné ovzdušie dozerá na sucho, pôda je suchá, ja mám sucho v hrdle, otec o šiestej vytiahol hadicu a teraz počuť rozstrekovač ako sa točí, ako je fontánou a tak si predstavujem, že som dovolenkár s nordickou pleťou a beriem si svoju knižku, svoju tekutinu v plastovej fľaške z chladničky a ľahnem si pod fontánu, čo strieka na našu trávu, vyvalím sa tam v slipoch, s bielymi fúzmi a fajným sadlom všade, kde dovidieť.
Nachystala som sa, že bude dnes inak, inak sa mi plán zmenil. Vymysleli pre mňa kosenie záhrady, pobehovať kosačkou, čo vrčí po trávniku, narážať do múch a nesmieť sa zamyslieť, lebo by som si mohla odfajčiť nohy, bolo by veľa plaču a sĺz a navyše by som sa cítila ako nemehlo, čo si pokosilo nohy. Tak.
Označujeme tento okamih za vrúcny, biele šálky s čiernym čajom, prekrikujeme sa, dych sveta dnes páchne po brandy a nikomu to nevadí, sledujeme voľne sa pasúce ovce, kvety, čo rozkvitli a minulý týdeň ešte v tomto regióne neboli, sledujeme fotky výstavy Deviant women a pri galérii je evanjelický kostol, dievčatá v bielom klopkajú bielymi topánkami, farár sa nás pýta : neviete viazať kravaty?, dievčatá kráčajú, vlny vo vlasoch poskakujú, ich šaty ako šaty matrón, krémové vanilky, šaty sa miešajú so vzduchom a šľahajú neskoré nočné biele svetlo nad svetom, topánky klopkajú, lavice sú plné, staré mamy v silónkach dojaté, evanjelická mládež konfirmuje.
Na pošte sa pýtam missis, či práve v jej okienku je možné poslať list, lebo jej okienko je určené tým, ktorí súťažia, kupujú žreby, škrabú po nich nechtami, trebárs po Zlatom vajci. Missis sa ma pýta, koľko tých listov chcem poslať, vravím, že jeden prvou triedou a pohľadnicu do redakcie nejakého časopisu.
6:50. Premiešavam lyžičkou jazmínový čaj, nech sa rozpustí med. Premiešavam ho tesne po zobudení, keď sa nechám pokrstiť zakoreneným teplom, vnímam ho cez okná dokorán, cez rozkošnosť rozpustnej hmly stúpajúcej od potoka. Vtedy si predstavím Kristin Scott Thomasovú ako pobehuje vo svojej džogingovej súprave po zrenovovanej tráve, slnko presvecuje hmlu, zurčí potok, všade je Montana. Džoging ako kúra na odstránenie škodlivých návykov.
Vstala som neskoro, slnko ma už nepálilo do tváre, len ma obchádzalo, nehlučne, nebojácne, bola zima, vedľa knižiek voňal studený čaj a vravela som si, že hrabať sa v prežitom môže byť po určitom čase oslobodzujúce.
Mám červené pančuchy, cítim mladosť, som erytrocyt. Prežúvam poobedňajší hymnus vtákov, vyzliekam sa, nech mi je čo najteplejšie, nech vyhrabem spod zeme semená potrebné pre môj rast. A potom k nemu napíšem doslov.
Cestou pozorujeme voľne sa pasúce srnky, ich zadky, rybníky a narcisy. Sudetské domy vyzerajú starostlivo, vháňajú do môjho pohľadu bezočivosť pochopenia, violy s perlami na strunách. Na ešte slabo zelených kríkoch visia farebné veľkonočné vajcia, lúky sú dlhé, cesty obsadené štrkom, jarným prachom po mizernej zime.
Cítim sa mimoriadne suchá, hreje radiátor, v mojom bruchu je svätyňa. Myslím si, že prší, ale keď si sadnem a pozriem sa von z okna, vidím suchý asfalt, trávu dozelena, novinový stánok, mám radosť, že nič nie je vlhké. Vychádza slnko, celé roky si ho vydržiavam, vychádza, nebojácne a pomaly kadí na strechy zastáviek, na ich steny zo skla, na všetky spiace holuby v blízkosti pošty a divadla.
U starkej upratujeme. Vonku je nazplakanie, oblaky do seba narážajú, jeden priestupok za druhým, majú kypré tvary, zdajú sa byť poriadne sivé a vyvinuté. Oranžový opasok a moje červené náušnice vytvárajú popartový kontrast s poveternostnými podmienkami. Mám pridelenú handričku + vedierko a odstraňujem z okien mušie hovná a zlúpanú farbu. Terezka sa pýta, či niekedy rozmýšľam o smrti, vravím, že hej a trochu sa o tom rozprávame.
Prízvuk noci je živý, vibrujúci, plný piesčitej melódie. Trvá to dlho, chlapci využívajú farbu akordeónu, huslí a ústnej harmoniky, tvoria ju. Tancujú a zabávajú sa. Opitý ma chce objať, nepoznám ho, ale chce to. Prešmyknem sa. Nechcem kraulovať z brehu do mora, vie to, prešmyknem sa, nedám sa mu. Nie preto, že by sa to nepatrilo, ale preto, že mu nepatrím. Nie som prostitútka. Nekúskujem vagínu - ako tortu - ochutnajte, dajte si, torta je fajn, tieto ingrediencie. Nie, nerobím to. Posedávam, nečítam detektívky, počúvam kašľanie a predstavujem si kvapkanie vody v našej vani.
Namiesto toho, aby som písala, zohrievam mexické jedlo s fazuľou a utekám na pumpu kúpiť tmavé pivo. Kvet je suchý a ozdobná hus na ňom stále pestrá. Krpatá spí vo svetri s mackom na vrecku a pravidelne dýcha. Hore a dole - dole a hore. Ostrosť jej vyliateho hrdla pokrikuje po miestnosti a napriek tomu je tu ticho, slnko zapadá, už je chladnejšie, než pred hodinou.
Svieti slnko a šuští ventilátor. Pred našim domom zastane auto a potom vypne motor. Na poli sú fliačky snehu a vtáky sa zhromažďujú vo svojej diasporickej farnosti. Tak sa mi vidí. Počuť češtinu. Český smiech. České cukríky zabalené v pastelových papierikoch. Pozerám sa na hnedý ohryzok a vonia špenát, vonia sója, vonia tečúci ružový grapefruit. Zaboríme si do sóje ruky a nebudeme faktickí, odstránime membrány, nech neosirie melódia. Dala by som si trdelník, pustila si komédiu, vypchatá kolmicou by som sa oprela o tvoju dušu a mala tie ruky zahĺbené v sóji. Mäsožravo. Až do kosti.
Dávam si z ruky dole červené hodinky, kúpeľňa je vlhká, vravím si, vravím, nech je nejaké ráno, v máji alebo v lete, nech vstanem a oblečiem si etno sukňu a vôbec nie hippie, možno len tak trošku, vstanem a obujem si topánky bez opätkov, čo aj tak klopkajú, po betóne a po prachu na asfalte, vravím si, že si vtedy kúpim vložky s krídelkami a bodkovanú bielizeň a noviny a celozrnné buchty, ráno v nonstop supermarkete, čo tu ešte nemáme a vojdem klopkajúc do kostola a keď už pôjdem z rannej omše, tak na trhu budú predávať jahody a čerešne z juhu. A zeleninu, maďarskú papriku a tučné paradajky.
Ticho šumí, zima prežíva rozkvet. Toto poobedňajšie svetlo vo vnútri autobusu pripomínajúce manifestáciu ma drží, obohacuje, hrá sa s mojím telom, snowboarding, skialpinizmus, sneh, čokoľvek. Pozeráme sa na mokvajúcu pôdu, február ju zasnežuje, vybieli ju až do kosti. Pozeráme sa, autobus je vyhriaty, pozeráme sa, sem-tam niekomu zazvoní telefón, hladkáš mi tvár, si pekný, pekný, pekný a mne je teplo. Vymýšľame si príbehy, bylinkové a horské, čachre s tovarom týchto duší, príbehy o snoch, máš nejaký sen, Anna? Vravím, že nie, že neviem, nerozmýšľam nad tým, realizujem si svoj sen, držať sa ťa v autobuse, keď hučí a smrdí a za oknami vidno továreň na dobošky a keksíky a kríž pri ceste a kytičku zo suchých kvetov pod ním a vidno Tatry a toto tvoje kolísanie upokojuje moju hulvátsku dušu, vidno zabitú mačku a zasnežené diaľničné premostenie a vidno špinavé závesy, ktorými utieram okno, keď sa rosí a kreslím naň obrázky, trojuholníky a srdiečka, ktoré sa roztečú.
_na podnose dneška si nesiem klenoty, Swarovski a tak, klenoty od Tiffanyho, rafinovane cibrím ich lesk a tvar a chuť a dĺžka tohto šálu je nekon(v)ečná, radiátor vyžaruje teplo, dieťa v kočíku plače, Julkino dieťa a náš pes reaguje. Ide sa odtrhnúť z reťaze. Kráčam mestom, na brmbolce padá sneh a topí sa, na obchodoch sú % obrázky, krpec naschvál grgá a práve dnes si ostrihal vlasy. Terezka povedala, že už vyzeral ako bizón. Možno.
Je to tak blízko, paradoxne blízko - hmla, béžové lúky a kmene stromov tenké ako zápalky, ako špilky. Hlavu mám položenú na stolíku v rýchliku a obzerám si svoju tvár v okne, kdesi vo mne znie potlesk pre túto hmlu, potrpím si na jej dôsledné vlhké vnikanie do mňa. Za najdlhším tunelom v tejto republike sa z hmly vytrhne slnko, hebko ju prefacká a ju to vôbec nebolí, cítim teplo a žiaru takéhoto slnka na kúsku mojich holých krížov, moja útržkovitá nahota patriaca len mne.
Po ôsmich minútach vyberám z hrnčeka čajové vrecko, ovoniam ho a odložím. Vonia rum, naozajstný rum v čaji, je mi teplo, nemusíme prikúriť, lebo žehlenie sála teplo, filmy a teplo a ticho a hudbu, ktorá je čistejšia, než slová. Dvíham oči od poviedky Judith Hermannovej, poviedka Ľadovomodrá, páči sa mi jej čiernobiela tvár na malej fotke, strana 57, Revue svetovej literatúry, 4/2005. Zima, sneh, cigarety, Reykjavík, snaha zoceliť samu seba. Prehŕňam sa v pocitoch sneženia na Islande, ťahá ma to cez Pelikán vyhľadať let priamo tam a potom do Olurfsbudiru, priamo tam a čľupkať sa v bazéne s horúcou vodou, parí sa z nej, sneží mi na vlasy, pijem čaj a americkú whisky, nikto tam nie je, nijakí starí Nemci a Nóri a Dáni, nikto len bazén pri malom dome, v dome veľké okná, tie najväčšie, obloha, sivá obloha, vločky, lampy, môj muž, moje spiace škoricové decko držiace škoricového maca s otvorenými sklenými očami.
Bolí ma jazyk, popálený jazýček pokrytý parfumovanými kúskami čokolády, bolia ma aj iné vety a nebolí ma ani žalúdok, ani kostrč, ani slezina, bez pardonu sa pozerám do tmy, skrývam si do rukávov ruky, čakám na mráz, na lepšie vykurovanie, na rannú srieň na kapote auta a kapote pôdy, do ktorej môžem okrúhlou špicou svojej topánky niečo napísať, niečo o živote, alebo niečo o pocitoch.
