"Načo cestovať? Súmraky sú všade rovnaké.Vari cesty vytvárajú pocit slobody? Ja takýto pocit, Andrej, zažívam keď sa veziem električkou z Westbahnhofu do Schönbrunnu, a to oveľa intenzívnejšie ako niekto, kto cestuje z Viedne do Paríža. Lebo ak nespoznáš nadšenie z obyčajnej prechádzky Ringom, tak ho nenájdeš ani na konci sveta." Dragan Velikić Zoznam autorových rubrík: familiaris, hore, odkazovanie, trips, vlny, BG, 365, súkromné, nezaradené
Očakávané secondhandové dobrodružstvo, oblečenie pre mamu, ja jej nosím a ona si skúša, jej silueta v zrkadle, zaťahuje záves, ja ho odtiahnem. Pozerám si tie šaty, aj čipkované nohavičky, čižmy na opätkoch, záclony na kôpkach, prídu ženy s taškami, vyzlečú si kabáty a familiárne rozprávajú o práci, o deťoch, vravia: toto je dobré, toto vezmem dcére, toto je jej štýl, toto je skvelé.
Dnes sa mi páči počasie. To pršanie, keď s novinami trčiacimi z tašky kráčam od obchodu k obchodu a hľadám časopisy o krajinách, o lezení, reportáže, bývanie. Páčia sa mi holuby, to, keď zrazu vzlietnu, aj farba pomarančov, čo sú v akcii,
Smer nad lúku, vysoko, cez blato, ten muž so ženou, čo kráčali po ceste sa ma pýtali, či sa mi cesty zunovali a či hľadám niečo nové, vravela som, že idem za výhľadom, hory som tam hore vnímala ako vľúdne, pedantné, svetlooranžové, vyplašila som srnky, boli na dotyk a potom už len ich biele zadky, nenútené vlny lúk pod vrchmi, sychravé lesy, biela veža kostola v diaľke.
Výborne sa spalo, vravím si tak teraz každé ráno, už som navyknutá na to počasie, môžem sa vo vetrovke bicyklovať, oco vraví, že bude defekt a ja, že nie, kúpila som .týždeň a vyspovedala sa, kráčali sme po vlhku, šíria sa choroby a všade tiene a ľudia navyknutí na tmu od pol piatej. Január je temný, bujnejú a striekajú vo mne pestré bunky a dnes som videla našu mačku, po pár týždňoch, opäť tučná, lesklá, niekedy sa stane, že mlieko pre ňu zamrzne a ja ho ho topím, rozbíjam ľad, kým ona sedí blízko mňa s tým dlhým chvostom a s mačatami v bruchu.
Čítala som si v tom dome, článok Jany Kirschner o jej roku 2006, predtým som odhrnula sneh z mosta a z chodníka pred domom, taká sentimentálna krajinka, dymí sa tam z komínov, veľa snehu, koza a sliepky, slnko svieti z juhu, prichádzajú ľudia zo západného Slovenska a pozerajú na to s bázňou. Potom prišli Briti, Britka v huňatých čižmách, v mikine s kapucňou, oblaky sa roztrhali a Tatry zružoveli, v aute sme jedli čokoládové šišky, počúvali hudbu a ja som vtedy zrazu chcela, aby kvitol orgován, aby som bola dobrou kuchárkou a svoju kuchyňu nosila v kufri.
Cítila som cesnak, že ho niekto čistil, v kuchyni, chcem vtedy vstať a držať si nohy v teple, v termo ponožkách, čítať si noviny a počúvať tichú hudbu, pomaly do nej sekať, až kým niekde nepocítim čistý zvuk, vzdych, ako to ukrajinské dieťa, jeho nádych a výdych, dieťa, čo čítalo vo vlaku hrubú knihu a jeho otec mal veľké hodinky, sedeli oproti mne a niekedy sa pozreli na kačky, čo teraz plávajú okolo ľadových krýh a dvíhajú zadky. Vlnitá krajina, vášnivý pomer s ňou, vyznať sa jej, byť v nej nahá a nechať ju, nech do mňa hryzie, vniká, nech si zo mňa berie, čo chce, nech sa spolu vláčime kade - tade, mosty a tunely, ihličnatý les, kde by voňal tabak a feniklový čaj. Pýtala som sa oca na na snežnice, že by sme šli len po lúkach, nie tam hore , vravel, že to nie je dobré, že sa v tom nekráča príjemne.
Dnešný deň už len mierne zvýšená teplota, potrpím si na nohy visiace z postele, čaj vo fľaške a na vanilkový balzám, ktorým si natieram ústa, kým vedľa rozprávajú, pani o troch veľkých radostiach, vtedy, keď sa končil rok, pijú fernet a čaj z hrnčekov. Les, ktorý ma v sebe slovo virgin, tak si to myslím, tak si ho predstavujem, keď sa z tejto postele pozerám na čisté pichľavé ihličie na strome, ako sem - tam spadne, obtrie sa o plot a potom ostane mŕtve ležať na pár centimetroch snehu.
Keď odíde nádcha, príde krv a anuk nemôže ísť do bublinkovej vane ku sviečkam a dlhým závesom, tam chodia ľudia v uterákoch, vyzúvajú si žabky, málo zákazníkov, len my štyri, hudba, špliechanie mňa a mojich sestier. anuk nemôže ísť plávať do bazéna a potom sedieť na teplých sedačkách a čítať si Franny a Zooey, alebo Virginiu Woolfovú, alebo, alebo.
Mierny deň, deti dokreslili vianočné ryby, v bruchách blízkych žien ležia počaté deti. Smejeme sa radostiam, plné ústa, nádcha je mŕtva, je mi ľúto psa, ktorému zabehla kosť a vyvracal sa na dlážku. Vrúcnosť k nemu, k jeho chvostu a hnedým veselým očiam, vrúcnosť aj preto, lebo to nemusím po ňom utierať. Ďaľší strieborný deň, pásikavé pančuchy, zapnutý sveter, návštevy.
V kupé s Čechmi, vystúpia v Štrbe, chvíľu tam stoja blízko nástupišťa pod vianočným stromčekom a hory a bralá sú dražé v mojich ústach, pozeráme sa, na dravce nedovidím, horári v chalupách a doliny tiché, pijem čaj a čítam si Veronikinu prácu a na papiere svieti slnko, v Poprade vystúpim a na stanici si nájdem teplé miesto, výhľad na hmlu, výhľad na trať, výhľad na písmená v knihe, horeli by fakle a dymili fajky v ústach starých mužov, ktorí v mladosti pretiahli polovicu nejakej juhoeurópskej dediny, len ich sledovať, len expanzia dymu, len súvislosti v mojej hlave, teraz tu ticho, vonia nové sklo a nový plast, eskalátor nefunguje, východ na nástupište zatvorený, preto mi je teplo, preto nefúka a mráz nebolí,
Naukladali sme koláče do škatúľ, moja nerozhodnosť - ochutnať, či neochutnať, z nosa vychádza vzduch a rozprašuje cukor na teplých koláčoch, pripomína penu požiarnikov, koláče majú farbu mladého nalakovaného dreva. Cítila som sa nepreniknuteľná, dnes, keď som šla s bicyklom po záhrade a robila v námraze stopy, cesty, hady, plazy, o 6.45 ráno, bolo ticho a aj zvuky, zdá sa, že vždy niečo nepríčetne hučí, tak, že sa ma to dotkne, ako keď si priložím k uchu lastúru a počujem neresti peny mora, šla som na bicykli cez ulice, osvietené, hmla a taká, taká fairy-tale biela farba, ktorú som mala chuť rozbiť ju a bozkávať ju a dať si potom v nejakom bufete croissant a latte v plastovom pohári s vrchnákom.
Celodenné pečenie koláčov a viazanie matných mašieľ na stromček, horúca čokoláda, ktorú nalievame do papierových košíkov, fľaška zeleného Tantum verde položená na bielom keramickom umývadle, vypaľujem a liečim si svoje hrdlo, zabúdam na štípanie a sucho, med sa leje do hrnčeka, viac, než -10°C pod nulou, pes mi olizuje stehná, keď v krátkej pyžame stojím pri zmrazených dverách a dýcham na sklo. Biela tráva a biele konáre, jasnosť, moje ústa sú smotanový púder, čo pokrýva túto zem, chcela by som držať v rukách sójové bôby a stále sa pozerať na podriemkávajúci mráz, pokryl záhradu, pokryl pletivo plota, aj vo vani hľadiac na omietku som myslela na Britskú Kolumbiu, na chuť snehu a ľadu, keď ho jeme a očakávame, že je čistý, hoci čistý nie je.
Počúvame skladby, čo sa podobajú na koledy, no koledy to nie sú. Mrzne a zapadá slnko, biela na horách mizne v bieloružovej, hory akoby vyhasínali, aj Kriváň, ktorému som vzdušnou čiarou tvárou v tvár, predbiehame kamióny a vyciciavame extrakt zimy, odbočky do dedín a infekcia mrazu mi preniká do kostí, stmieva sa a v tej dedine, do ktorej smerujeme je sneh, chladí končatiny a vŕzga pod teniskami, stojím rozopnutá pri aute a stará žena v čiernej vlne smeruje do kostola, dobytok je v stodoliach, na pastvinách nie je nič, len tmavé tiene prednej strany lesa a takmer nebadané prúdy stuhnutej vody v bielom snehu.
Skauti priniesli svetlo, držala som ho chvíľu, hojdalo sa a Krpatá vravela, že tá zima je brutálna. Ulievala som sa, ako vždy, keď sa na niečom pracuje, no aj tak ma prinútili ísť do pivnice po mrazenú zeleninu vo vreckách, fazuľa, cukety, huby do polievky, a potom mi oco na cd napísal: Anna, ulievačka. No cesto na vianočky bolo aj tak plodom mojich rúk, miesila som ho pri kuchynskom okne, sledujúc mráz na tráve a nášho psa ako žmurká v búde, a potom dym z komínov, čistota zamračeného dňa, múka na pančuchách, nechať cesto vykysnúť a umyť si jablko, nakrájať ho, chata, čo svieti v snehu na obrázku, Alpy, rozprávame sa o takých veciach, že mi kúpia na narodeniny diár na tlačku a zelené pančuchy, že oca nahovorím na vianočnú knihu Na pláži , píšem si na papieriky, čo nemám zajtra zabudnúť, malé biele žiarovky na schody k zeleným vencom z ihličia, biele žiarovky na stromček, stuha na mašle, už len sneh nám chýba, Terezka dnes vravela: aj vy sa modlite za sneh, nemôžem sa modliť sama. Lepím si na dušu aj starostlivosť, o ňu, nech zo mňa po Vianociach cítiť Narodenie, nech je Narodenie hmatateľné, nech to nie je estetika a lacné manadrínky a girlandy a prskavky; vide
Polia pod snehom takmer svalnaté, súkromie hôr v hmle, vlak sa valí a brzdí a potom sa rozbieha, taxíkom k internátu Družba, aj hotel s *, kde budeme spať a pán s paňou v modrej usilovne zaznamenávajú naše identifikačné údaje, podajú nám papierik s menom, polepený diaľkový ovládač a kľúč s kľúčenkou, ktorá ma hádam 0,5 kg. V mojej izby všelijaké zábavky, otvarák na fľaše, socialistický interiér, ťažké červené závesy a mäkký matrac v posteli, odtiahnem záclony a závesy, dažďová voda špliecha pod kolesami áut, svieti pumpa OMV a stromček pod oknami ako pripomienka blížiacich sa Vianoc. Potiahnem šnúrku pod lampou a lampa svieti, osvetľuje tapety a v kúpeľni si obzerám svoju tvár v zrkadle, poháre zo skla otočené naopak, nech sa do nich nepráši, záves nad vaňou a mydlá v škatuľkách, ležím v posteli a učím sa na zápočet z ruštiny, v televízore muž, ktorý trpí Laterálnou amyotrofickou sklerózou, choroba mu zabíja nervový systém svalstva a jeho mladá žena s upravenými nechtami o tom rozpráva, o strachu, o sile,
V hľadisku bábkovej sály so slanými rybkami v taške, nenapijeme sa citrónovej minerálky, rukavice mám pod nohami a 5x2 film, svadobné šaty Marion, hudba, umývačka riadu, drobný Nicolas, more, osamelosť - ako to už u Fr. Ozona býva. Je mi smutno, ale necítim bolesť, necítim telesnosť, hoci on sa vyjadruje telom, nič ma nedusí, lebo smútok nemusí byť, lebo toto nie je beznádej. Vonku hurhaj a večer ohňostroj, vtedy sestry vyťahujú žalúzie a pozerajú sa na toľkú krásu.
Spím od polnoci do rána a kým zaspím počúvam sneh, ak padá, zalovím v pamäti a tam pochúťky, tichý dom a otvorené dvere do vedľajšej izby, tlie oheň, žeravé uhlíky, hlava pod vankúš a nohy pod perinou, Salinger by napísal texty plné farieb a oheň by nazval inak, než oheň, myslím na Salingera a na banánové rybky, na newyorský byt a plná štedrosti zaspím, povzbudila som sa Pýchou a predsudkom od desiatej, pri malom svetielku a neviem, či sa mi páčilo, len povzdych a pôsobivé šaty Elizabeth Bennetovej, Zázračnica v letnom článku písala, že sa jej páčilo, tak som chcela, nech sa aj mne páči,
Počuť kuvika a napríklad písať rodokmeň, túžby, s ktorými súhlasím a vyhodím ohryzok, dlabať na to, že prší a že ma niekto súri, mám knižku Kúzelný kalendár a pomaly putujem s malým chlapcom a Elisabet do Betlehema, z Nórska, cez Göteborg, cez Dánsko a Nemecko, na juh a na východ, na blízky východ. Ležím v posteli, kým prší, v bavlnených sivo-bielych perinách, ticho a pokoj vystrieda niečo iné, štrganie fľašiek z bieleho vína, čistenie zemiakov, nožom, lebo nič iné nenachádzam, oco sa poreže, kým očistí žltú tvrdú tekvicu a potichu si šomrem, že ma to takto nebaví, s rukami v šupkách a spenená cibuľa, že chcem ležať v tej teplej posteli a čítať si a nepočúvať žiadne pesničky a žiadnu hudbu, len ten dážď, trochu vidieť ošumelosť krajiny bez zelených listov, trochu vidieť strechy, na stole je zubná kefka a zrazu sa mi zdá, že som súčasťou obrovského súhvezdia, že som veľmi, veľmi ďaleká hviezda, ktorá aj tak vynikne.
Nesiem si domov Mickiewicza. Keď tomu jazyku ešte celkom nerozumiem, obzriem si aspoň obrázky. Vrchol dňa, nespavosť kvôli káve v kine, vyložené nohy, umelý biely a žltý náramok. Padajú z rúk, padajú k plastovému poháru z kávy, kým Jodie Foster počúva newyorské ulice, hotel Plaza, svoju vlastnú nespavosť. Tí za mnou sa smejú na vtipoch o piškótach, že sa mrvia, ako sa mrvia, či čo, mažem v telefóne správy a všetci počúvame Enyiu, vždy pred filmom ju púšťajú. A po filme si oblečiem kabát a pozbieram odpadky okolo seba, zaviažem si šnúrky a tie náramky hodím do tašky. A mám dosť a nechcem aby mi nejaký muž otvoril dvere a povedal niečo ako nech sa páči alebo prosím, alebo akúkoľvek galantnosť. Želanie sa plní, dôsledne, že som na ulici sama a novembrová para z úst, nie ľad, ale obyčajná vlhkosť, klasicizmus v synagóge, nijaký idealizmus z klasicizmu tu, vianočné stromčeky pred obchodom, ružový neón T-com, telefónne búdky pri pošte, rozopnutý kabát, keď si vravím, že dobre, že vlastne veľmi dobre, že som nešla do toho kina na bicykli. Nevyzerám vyzývavo. Povedal by, že tie kozy sú ešte menšie, než kozy Kate Moss. A použil by iný vyraz, možno iné zviera, nie kozy, kt
V mysli niečo ako cibule, ošúpané, aromatické, že keď varím takú polievku, dlho, dlho po jej zovretí si umývam ruky, nech necítim cibuľu, nech necítim zeleninu, nech nie som jej otrokyňou. Tak mám v mysli, ale dnes cibuľu chcem, blízko ľad, ktorý sa roztopil a ja som mohla ísť do tých všetkých bánk a k tým dvom zubárkam na bicykli v sukni a obzerala som si hory ako bižutériu, so záujmom, ako modré kamienky do uší, kúpila som si hnedý krém na topánky a mala som z neho špinavé ruky,
