"Načo cestovať? Súmraky sú všade rovnaké.Vari cesty vytvárajú pocit slobody? Ja takýto pocit, Andrej, zažívam keď sa veziem električkou z Westbahnhofu do Schönbrunnu, a to oveľa intenzívnejšie ako niekto, kto cestuje z Viedne do Paríža. Lebo ak nespoznáš nadšenie z obyčajnej prechádzky Ringom, tak ho nenájdeš ani na konci sveta." Dragan Velikić Zoznam autorových rubrík: familiaris, hore, odkazovanie, trips, vlny, BG, 365, súkromné, nezaradené
Po teplom dni studeny, plny vetra a lietajucich mikrotenovych sackov, bolesti v bruchu, krce, podrastli mi vlasy, zapli sme ohrievac, poriadne zatvorili balkon, lezim v posteli a pijem caj, niekedy vstanem a idem na zachod, na stole zehlicka, ruzova ziletka, vo vyske mojich oci tri obrazky skotskeho pobrezia.
Mama telefonovala, take slova, ze za mnou plakala, ale uz si zvykla. Niekedy si ich predstavujem, co robia, kam chodia, ci piju bylinkove caje a pecu chlieb z otrub, to ked sa im chce, ked maju chut. Niekedy tak stojim uprostred pola za mestom a pozeram sa smerom domov, prejde okolo mna pastier s kozou, nieco si zabrble, nepozrie na mna, obide ma, chodime do skoly a zo skoly, dnes na stanici, pri trznici, vybrala som si tam vodu z chladiaceho boxu a blizili sa mraky, Malwa odpisovala odchody vlakov, Plovdiv, Ruse, Varna, Sofia
Po tom jogurte mi bolo zle. Ze som pila vodu, aby som nevracala. A mala som pekny vecer. S knizkou Ostrov, muz v Grecku, Grecko teraz blizko, skoro na dotyk. Muz hovoril, ze plaval v Grecku v svetlomodrej vode, ze sa prechadzal po prasnych cestach a kozy sa pasli na suchych lukach s kamenmi, ze jedol paradajky a v novinach pisali o Srbsku, ze je tam dedina, kde ziju len dvaja ludia. A vlak tam vzdy stoji, vlak z Belehradu do Skopje. Aj nad tym rozmyslam, nad Skopje, aj nad Tureckom.
Niesla som v naruci kvet v kvetinaci, cyklamen, ano vela cyklamenu, prave vtedy bola na semaforoch cervena, stal tam dedo so svojim vnukom, motory aut a akoby pokrkvana obloha. Nad Balkanom zapada slnko, tmavi muzi si rozopinaju kosele, bary a bary, taky vecer.
Sedi pri mne peroxidova Bulharka a nadava na pc. Usmievam sa. A kazdy den vidim tulave zvierata, vela tulavych zvierat. A kone a v Sofii na stanici mala macka chytala holuby. Z letiska na zeleznicnu stanicu na taxiku. Panelaky a kvety v celofane. A sex shopy. Balkanska hudba a zafajceny taxik. Tak bolo. Tak je. Uvidime.
Žiarenie pôsobí na moje stavce. Aj na plavky ukryté niekde v poličke, plavky, čo skrývajú moju bojazlivosť vystúpiť nahá na piedestál. Zadržiavam dych pri pohľadoch na nový sneh v horách, na novú bielu spojenú s duševnou vyrovnanosťou a pozorujem vlny, v tej žiare slnka to cítiť, že sa vlní svet. Kým čakám, čítam o moslimoch a o zážitkoch z ďalekých ciest, že čo jedli, či je chlieb sladký, že stratili mapu a kúpili si jantárové náhrdelníky. Po čakaní oslepí slnko, chýbajú tmavé okuliare a vanilková zmrzlina zatočená v kornútku, špiním si ruky, keď zamykám bicykel, mám žlté pančuchy a mama vravela, že sú pekné. Že je to okrová a nie žltá.
Áno, teraz je večer a pri mne sestrina učebnica s ľudskými orgánmi, namaľované oko s monumentálnou zrenicou, klopkám chodidlami v rytme hudby a fľaška z grepového džúsu sa na stole trasie, možno spadne a rozbije sa a možno sa tak nestane. Teraz je zrazu obdobie prechodov. Z ranného tepla chladný vzduch, že chodím s rukavicami na rukách a kapucňou na hlave, chodím na bicykli a do košíka ukladám pančuchy, pleťovú vodu, škatuľky s Panadolom, suší sa mi oblečenie a ja potom, tesne pred tmou chodím po dome a zbieram ho do náručia, ponožky, sveter s gombíkmi, žltá vlna, na stole je kečup, na obruse škvrna, v mojich ústach len
Pod zadkom mám vankúš, aby nebolo chladno a namiesto čítania básní Y. Amichaia na zajtrajší seminár sedím a pozerám sa na červené svetielko END na umývačke riadu. Prídu sem a hovoria a by som ten riad povykladala, prídu a odídu, zoberú si niečo jesť, jablko, teplý chlieb, pri ktorom leží nôž a potom mi napadne, že sa tu zabíjalo. Hlúposti, samé hlúposti. Zdá sa, že nemám, čo povedať. Že nechcem nič, ani dážď so snehom, ani ľudí, čo som videla a oni sa ma pýtali, ako sa mám, čo robím, či chodím na vysokú školu. Vtedy tam bolo veľa detí, čo krivili tváre nevďačnosťou, dupanie, výkriky, aj tie, čo sa len prechádzali, držali si v ruke štrikované čiapky a spievali pesničky. Vtedy sa z dažďa stal mokrý sneh a topil sa na chodníku, zbadala som holuba a ľudí v cukrárni, ako jedli čokoládovú roládu, veterník a pili bohviečo, do šálok nevidno. Hovorila som si, že je to dobré, všetky koláče s polevami, orieškami, tvarohom, tie bodové svetlá, vešiaky plné kabátov a pestrých detských vetroviek, pršalo, veľmi, žmurkala som a mala som oči plné tej vody, toho dažďa, stretla som chlapcov s novinami a pozrela som si dve výstavy v galérii, to je všetko, všetko. Pod zadkom mám vankúš, vystriem si nohy
Kráčame, keď prší, látky sajú vlhkosť. Bolo by treba vziať si taxík, otvoriť biele auto a viezť sa v ňom, brzdiť na semaforoch, počuť vŕzganie stieračov, keď tam človek sedí na zadnom sedadle, pripútaný s plastovým pohárikom s kávou v ruke, ako keď tí, čo sa mali zúčastniť svadby sedeli v newyorskom taxíku, kniha Do výšok dvíhajte krov, tesári, tŕpnutie, či káva nevyšplechne, či nebude teplý fľak na teplom bruchu. Z hot-dogu kvapká kečup, červený a lepkavý, kvapká tým ľuďom, čo prechádzajú popri pošte, popod gaštany pri kvetinárstve, celofán, orchidea, žlté ruže a voda, narcisy v črepníkoch a kvetinárka so strieborným prsteňom, na zemi kečup pristupený opätkom, hnedou teniskou converse, kráčame po schodoch, zoberiem si z pošty ružové cukríky a potom pľujem ich neznesiteľnú sladkosť, tie cyklaménové farby a syntetické maliny.
Chcem povedať, že sedím v kuchyni, pijem čaj a čítam si, hoci to tak nie je. V kuchyni sú na radiátore zavesené červené ponožky, termo prádlo a utierky na riad, je tam zlé svetlo, mama dnes tak povedala, chladnička bzučí a na stole je jeden grep. Vstanem od sestrinho počítača, ako šetrič jej fotky z Prahy, stojím pri umývačke v sukni a čiernych pančuchách a pozerám sa do tmy za oknom.
Zdalo sa, že žijú iné životy, tie dievčatá s hnedými vlasmi a čiernymi očami, tie, čo hovorili o veselosti a drogách, o tom ako jedna po šňupaní povedala som guma a hodila sa o stenu. Hovorili o chlapcoch, čo ich milujú, o nohaviciach a sebavedomí, o fialovej farbe na vlasy a podvádzaní. Či je to fér, či sa to smie. Mohli mať 16, sedeli v úzkych nohaviciach, v bundách s kožušinkou a keď vlak zastal, napchali sa do malého WC a tam fajčili, žuli žuvačky a pripravovali sa na večer. Chceli párty, poriadnu, že by grcali ako vtedy, keď o sebe nevedeli. Čo ogrcali celý dom a potom sa nedalo ísť von so psom. No nedalo. Sedeli sme, ja, tri deti, krikľavé tašky s novými nohavicami, ktoré sú doboha také obyčajné, žena s modrým šálom v uličke pila kávu a zapadalo slnko.
Hovoríme potichu a mňa štípu z cibule oči. Krájam ju, olej, zmrazený špenát, čo sa topí, omrznuté okná, mínus 17. Mrkva na kolieska, tupé nože, čo z prstov neurobia krv, na čiernych hodinách biele čísla, na chladničke magnetky. Kým mi z postele trčali nohy, kráčali po dome v lyžiarkach a keď prišlo auto s plným kufrom krikľavých lyží, zapli si vetrovky a potom som počula už len ich tlmené hlasy, gumy kolies na snehu, kľúč v zapaľovaní.
Vraveli rôzne slová, tiekol mi sopeľ, neustála prítomnosť kapucne na hlave, cestovanie autobusmi a vlakom, vo fľaške čaj, ktorý hreje ruky. Nedostali sme nijaké záporné znamenia, z hmly sa stane svetlo, na juhu pomalšie, než tu na severe, tak som kráčala smerom k Dunaju a Dunaj som nenašla, len močiar a omrznuté biele šípky, muži na bicykloch s košíkmi vpredu, rozprávali sa po maďarsky a keď sme si objednali polievku, slovenčina. Dlho som na neho čakala, kým tam fotil obrázky a písal si do zápisníka o ľuďoch z cudzích krajín, vypila som čaj, zjedla gofry, do dedinskej cukrárne chodili ženy a kupovali si koláče, hot - dogy, otváralo sa pivo a aj ticho, veľa ticha. Prečítala som poviedku Láska k Arimu Oskarssonovi, obhrýzla si nechty, zvonček na dverách zvonil, rozhlas oznamoval, že vypnú elektrinu a ja som vstala, zapla sa a prechádzala sa po uliciach, niekde som počula kačky a videla som polia s viničom, stretla som psa, tri mačky, vtáky spievali ako na jar a ja som nevedela, čo s tým.
Buchla som si hlavu a teraz mám v nej červenú zaschnutú dierku. Ukazujem to Terezke, kým hudba tmavej Carly Werner tu, Terezka si chystá farby, vyškrabe cviklu z misky, pri mizernom svetle maľovanie kvetináčov. Uvaríme čaj, medovku napríklad, keď spieva Into the night chcem íst na Nový Zéland, aj príbuzní tam žili, kým sa nepresťahovali do Brisbane. Wellington, hory, farby a tak.
Pustila som sa do knihy Manekýn, staré panské sídlo v lesoch štátu New York, tak, keď sa zotmie, sedím v posteli, čítam si a čakám, kým ma pozvú s príborom v ruke večerať. Aj pri večeri sedím s knihou, vidličkou drbem do ryžového nákypu, oranžové svetlo a biely obrus, z hrnčekov s čajom sa parí.
Necháme deň nech nás osvieti barokovým svetlom, necháme jazyky prorokov, nech nám vniknú do duše, necháme zmrznutý karfiol a brokolicu v miskách, povzbudíme psa, nech neskučí v aute, nech je ticho, chce pohladkať, chce objatia, dnes sme šťastní a to šťastie je tajomstvo, je to štvaná zver a výkriky svadobných nocí, krv si len tak prúdi cievami a robí prskavky, spadnem zo stromu aj s konárom, odlomím sa, do snehu, ku psovi, veselý pád, keď slnko oslepuje oči a medzi kríkmi a stromami nájdeme stoličku, búdku pre vtáky, veľa červených bobúľ, tie plody, tie zakázané plody z filmu Osada , ihličie je tajomstvo, ľad, čo praská a skrýva spoločenstvá rýb, prikláňam sa k slnku a nechám sa ním prebodnúť, tam sú bežkári a napravo kostolná veža, rozmýšľam, čo by urobila guľa, ktorú by som vrhla na ľad.
Položím si rukavice na sneh, sú tu škvrny červenej, kontrasty, krv a tvaroh, hrudky, vlna stráca svoju súdržnosť, z rukavíc trčia nitky, trochu sa trasú, keď s mamou do vody hádžeme skaly, aby sme si pripravili neobmedzenosť, našu vlastnú cestu.
Niekedy to tam vonia nárečiami a pravoslávim, glg vody, keď povedia tie slová, tak myslím na čepeľ noža a na zabíjanie, na zemi je sneh so škvrnami žltej, moč, psy, zvieratá, staré ženy s francúzskymi barlami, kabáty s kožušinou, tí, čo jedia pizzu pozerajú za sklo, na ulicu, na audi, do ktorého chcem kopnúť, lebo ničí výhľad, ničí súlad, treba, aby mi povedal: skonsoliduj sa, buď mierna ty zlý čert, ach tie žliabky, tie ryhy tvojho tela.
Okolo pol siedmej vidno kúsky ružovooranžovej, stále ten istý vietor, mokrý sneh sa zmenil na ľad, výpadky elektriny a štedré masy ovocia, šalát v miskách chráni celofán. Všetko chcem prežiť, keď si ráno češem vlasy, šuštia lyžiarske nohavice a vonia káva, dievča si dáva na hlavu vlnenú čiapku, odíde kúpiť pečivo a ja sedím s hrnčekom za stolom a pocity sa striedajú, modrý sveter a holé nohy, je tu zima, dnes to však nikomu nevadí.
