Času je málo Zoznam autorových rubrík: jednohubky, názory, príbehy, Berky Jariabok, Cirkev Svätej Tácky, Zalužany, časovaná bomba, na slovenskú nôtu, rozprávky z tisíc a jednej noc, Súkromné, Nezaradené
Toto ma dorazilo, aha: Takmer polovica britských domácností (49%) si nedokáže zabezpečiť prijateľnú životnú úroveň z jedného platu a až 51% rodín s dvomi deťmi potrebuje k slušnému prežitiu platy oboch rodičov. Žobrač! Normálne musia pracovať obaja! Kde je to staré dobré Anglicko, pýtam sa zdesene a sám si aj odpovedám: Severovýchodne od Francúzska, tam kde vždy bolo.
V skutočnosti som bol v Kosove len virtuálne, ale ten úkrok vpravo bol normálny. Nedávno som na svojom blogu písal o vyhlásení samostatnosti a urobil som to zle. Časom som trochu pozmenil názor, čo sa Zalužancom stáva, ale nie o 180 stupňov, to bacha! Povedal by som, že len o slabých 30. Takže si ešte raz nasypem popol na hlavu: Pri jednoznačnom vychválení kosovskej samostatnosti som urobil úkrok vpravo a teraz pozmeňujem názor.
Ak sa raz v práci zabijem, nebude to preto, že som nedbal na bezpečnosť práce, ale preto, že som ňou bol natoľko posadnutý, až som zabudol na bezpečnosť práce. V tejto vete je menej absurdity, ako v Dejinách medzinárodného robotníckeho hnutia, vyd.SPN 1988. Pomôžem si konkrétnymi ukážkami, ktoré sú - prisahám! - pravdivé. Poprosím réžiu o prvú ukážku.
Biowhisky, biovodka, bioplienky, biodečky. Nesrandujem. Naozaj to existuje. Biobenzín. Na jednej strane je dobre, že v Európe už nemáme skutočné problémy, tak vymýšľame hovädiny. Na druhej strane, quo to, boha jeho, vadisujeme? Biovodka?! Kristovanoha...
Prvýkrát som sa so slovom antidiskriminácia stretol koncom minulého tisícročia, vtedy som sa však vo svojej prostote domnieval, že je reč o prostriedkoch zabraňujúcich počatiu. Neviem, ako u nás na Slovensku, ale u nás v Česku sa vlády resp. zákonodarcovia snažia presadiť antidiskriminačný zákon od roku 2005. Zatiaľ sa vždy zastavil v snemovni alebo v senáte, teraz však prešiel. A vo vidine rovnoprávnych a spravodlivých zajtrajškov poputoval do prezidentskej kancelárie, kde ho noblesným kopom medzi nohy zastavil sám veľký Klaus.
„Není na světě člověka šťastnějšího než je ten, který u mučení nikoliv obětí, lež svědkem byl,“ povedal svojho času TGM alebo PBCH. Mučenie väzňov a zajatcov je sprievodným javom histórie ľudstva. Mučilo sa stále, i keď pravdepodobne krutejšie a častejšie ako dnes, ale zase menej tajne. Už takmer dve desaťročia patríme do tej časti sveta, v ktorej sú patrné úprimné snahy mučenie vymiesť pred prah. Ale niekto z „nášho“ tábora nám to kazí.
Oko za oko, alebo kto do teba kameňom, ty doňho chlebom? Dva biblické extrémy, z ktorých ani s jedným sa nedokážem stotožniť. Ak by som si musel pod nátlakom vybrať (napríklad pod hrozbou zdraženia cigariet), vybral by som si oko za oko. Je to spravodlivejšie voči budúcim generáciám. Samozrejme, netreba to brať doslovne. Ak by sudca znásilnil páchateľa znásilnenia, razom by sme sa ocitli pri kameni a chlebe. Oko za oko vylučuje odpustenie, ponúknuť chlebom zloducha zase obmedzuje prevýchovu a ochranu ostatných. Takže prejdime z biblie do trestného práva, ktoré je predsa len človeku bližšie a zrozumiteľnejšie. Trest smrti.
Pýcha, márnivosť, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo a lenivosť – sedem smrteľných hriechov. Kto je na zemi pyšný, bude v pekle lámaný na kolese. Kto závidí, toho hodia do mrazivej vody, kto je pažravý, toho – naopak – uvaria. (The Picture Book of Devils, Demons and Witchcraft, Ernst a Johanna Lehner) Samozrejme, ani samotní cirkevni predstavitelia neveria (dúfam) predstave, že večne zlostného človeka po smrti čerti zaživa rozštvrtia. Po smrti zaživa – ale fakt to tak pôvodne, za čias pápeža Gregora Veľkého, vatikánski architekti plánovali. Predstaviteľ pápežského tribunálu Girotti si prednedávnom zauvažoval o potrebe rozšíriť zoznam smrteľných hriechov o ďalších sedem. Veľmi ma to netrápi, aj keby ich Vatikán vydal sedemsto, pochybujem, že by to ovplyvnilo môj hriešny život. Napriek tomu mi nedá, aby som si nerýpol.
Česká ministerka pre ľudské práva Džamila Jariabková – Stehlíková chce zákonom zakázať telesné trestanie detí. Určite je to krok vpred. Či však správnym smerom, o tom by sme sa mohli vášnivo pohádať. “Džamila robí to, čo vie najlepšie – odvádza pozornosť,” povedal jej bývalý manžel, slovenský veľkopodnikateľ s dobytkom Berky Jariabok. “Na chvíľu sa v Česku prestalo hovoriť o Čuňkovi, voľbe prezidenta a o Mašínoch.” V predstavách Džamily Stehlíkovej rodič, ktorý fyzicky potrestá svoje dieťa (smiem povedať “zbije”? Nezačne si pod tým niekto predstavovať bičík, čo na konci plieska, roxor, prípadne lešenársku rúru, ergonomicky upravenú pre trestanie nezbedného huncúta?) dostane pokutu. Fyzický trest je podľa nej anachronizmus, postavený na práve silnejšieho zbiť slabšieho. Výchova dieťaťa by mala vychádzať z rešpektu, nie mocenského, ale z partnerského prístupu. Zákonom chce chrániť najmä batoľatá (lezúň, plazič, behúň, či ako ich to na slovensku najnovšie voláme?). Na Slovensku takýto zákon nemáme, ale diskusia sa už rozbieha. Budeme deti biť ako žito, ale nebiť ako žito?
Dnes ráno som sa zľakol, až mi takmer zmakol. Dostal som email od Berkyho Jariabka, samizdatového traktoristu z Banského Studenca, že sa chystá filozofovať o holokauste. Vravím, reku, zbláznil si sa? Z toho si neslobodno robiť srandu! Akúže srandu, opáčil Berky, syn starého Jariabka, ktorý svojho času nosieval partizánom slaninu a zeleninu, ja len verejne prehlásim, že holokaust nebol ani spolovice taký, ako sa o ňom píše. Vravím, reku, zavrú ťa. Omyl, odpovedá Jariabok, to by mi najprv museli dokázať, o ktorom holokauste hovorím.
Dlho som dnes sedel na záchode, tlačiac... teda topiac sa v tlači a keď mi už tak stŕpli nohy, že som nemohol čítať, tak som sa tupo zahľadel na poličku s toaletným papierom a hlboko sa zamyslel. Prišiel som na toto: V Kosove nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť lepšie. (Zaprisahal som sa, že sa nevtiahnem do diskusie o Kosove. Aj bez toho si už občas pripadám ako Stredoslovák. Ale musím, lebo úchylný názor tu absentuje.)
Predstavme si manželov, ako sedia v obývačke, pozerajú televíziu a na stolíku majú kávu. Naraz sa muž postaví a šálky prevrhne. Káva sa vyleje na obrus a na koberec. Žena sa natiahne, strelí mu facku a vynadá mu do prasiat nepozorných. Keď však o pár dní toto isté urobí návšteva, žena sa len nevinne zasmeje a povie: „Nechaj to, ja to utriem, veď sa nič nestalo.“ Tomuto sa hovorí krivá spravodlivosť a neverili by ste, koľko príkladov som jej našiel v dvoch anglických denníkoch, kúpených v jeden deň.
Tak som mal tú česť prežiť Vianoce v Anglicku. Ak motyka nevystrelí, jedny z posledných na tomto mokrom a vetrom ošľahanom ostrove. Angličanom načisto šibe (to som v titulku neklamal) a ak náhodou predčasne nezaspím, tak vysvetlím prečo. To, čo sa tu tento rok deje okolo Vianoc, by ešte vlani vypadalo ako vtip. Teraz už to nie je ani frk. Schválne: Zrušíme Vianoce v rámci zlepšovania medzietnických vzťahov. Zasmial sa niekto? Sotva. Pred pár rokmi by sme sa nad takou hlúposťou rehotali ako kone.
Anglická stredoškoláčka Lýdia Playfoot (po slovensky Plajfútová) odmieta súložiť pred svadbou a na dôkaz svojho zvrhlého rozhodnutia začala na ľavom prstenníku nosiť tzv. purity ring – prsten čistoty. Až keď ho vystrieda obrúčka, zaľahne s mužom pod jednu perinu a začne bohapusto prášiť. Je oddanou kresťankou a takéto rozhodnutie považuje za prejav svojej viery. Ale čo sa nestalo? Vedenie školy jej zakázalo prsteň nosiť. Niežeby zdieľali moje zvrhlé predstavy na predmanželský sex, ale nepáči sa im kresťanský symbol na prste študentky na politicky korektnej škole. Idem si zapáliť a vycikať sa a potom budem pokračovať.
Veru tak, ale o tom až na záver. Dnes som si pozrel večerné správy na Markíze. Nevyvracajte láskavo oči, som masochista. A čože som sa to nedozvedel? Akási rodina sa stala obeťou rýchlej pôžičky. Mali dlhy, v schránke si našli leták s lákavou ponukou pôžičky, zobrali si ju, splácali - nesplácali a teraz im hrozí, že prídu o dom. Dúfam, že nečítajú blog, lebo by som ich v tejto chvíli nerád najedoval ešte viac.
Kupil som si smotanu na segedinsky gulas. V zivote by ma nenapadlo, ze ma to primaje hlboko sa zamysliet. Ale stalo sa, pretoze ta smotana bola slovinska. A na Slovinsko mam dve spomienky – pivo Lasko, na ktore nedam dopustit /aj by som dal, ale nikto sa nehada/ a jeden vecer v ljubljanskej krcmicke, kde som sa od starych vojnovych harcovnikov dozvedel, ze Cesi by vojnu s nami v roku 1993 vyhrali.
Možno sa pár ľuďom spení krv a poniektorým sa otvorí nožík vo vrecku, ale - a nebojím sa to napísať nahlas - človek, ktorý k smrti utýra psa je pre mňa väčším prasaťom, ako spolupracovník ŠTB. Pôvodne som chcel písať o pražskom biskupovi Československej cirkvi husitskej Karlovi Bicanovi, ktorý v telefonickom rozhovore so svojim platonickým milencom o.i. povedal: Přece chci, abychom to chtěli oba dva, vole, ale ty asi nemáš potřebu sexu. Platonický milenec potom nahrávku odovzdal médiám, ale zhromaždenie pražskej diecézy v sobotu Bicana napriek tomu potvrdilo vo funkcii. A to je pán biskup ženatý! Potom som sa dočítal, že biskupovo meno figuruje aj v zoznamoch spolupracovníkov ŠTB. Tak som si so zamysleným výrazom (v takých chvíľach hojne pripomínam Karola Marxa, ten múdry pohľad, zvraštené čelo a debilné myšlienkové pochody) povedal: Jano môj, sadni si, zapáľ si a potom so skalopevnou istotou prehlás, že keby si bol v tých časoch dospelý, deti by ti študovali a mal by si rád svoju prácu, určite by si nepodpísal?
Z nejakého rakúskeho internetového serveru (buďme radi, že nás v tejto súvislosti nezaujíma url) si niekoľko tisíc úchylných deviantov sťahovalo tvrdé detské porno. Pár desiatok bolo zo Slovenska, o niečo viac z Česka. Tí slovenskí pôjdu pred súd, pretože prechovávanie detskej pornografie je na Slovensku trestné. Alebo sa mýlim? Prosím, nie. U nás, v Česku, sa im nestane nič. Neskutočne ma vytočil názor sexuológa Radima Uzla, že pedofil pred monitorom nikomu neublíži a ako platiaci konzument je vinný len sprostredkovane a to je chúlostivá téma. Prečítal som si v tejto súvislosti niekoľko textov na internete a v novinách a - hoci som mal v tejto veci jasno už dávno predtým - narazil som na niekoľko zaujímavých paradoxov.
Prvá masová samovražda na Slovensku. Úradný vestník EÚ zverejnil 2.augusta 2006 žiadosť Poľska o vydanie zemepisnej ochrany pre údený ovčí syr oscypek (viď príloha). Je to, samozrejme, ten istý oštiepok, ktorý sa na Slovensku podľa dochovaných písomností vyrába minálne od roku 1416. Slovensko malo na napadnutie tejto žiadosti šesť mesiacov a podľa dnešných Lidových novín to v lehote stihlo. Nikde na internete som však o úspešnej slovenskej intervencii nenašiel zmienku, práve naopak. Všetko nasvedčuje tomu, že sme oštiepok nadobro stratili. Nuž, pripravme sa, vážení rodáci, na syrový bochník, alebo podobne trápny nezmysel. Šesť storočí naši predkovia vyrábali oštiepok, za šesť mesiacov sme ho pre našich potomkov stratili. Tuto, na konci riadku, je takým červeným napísané ...pokračovanie článku. To sme vymysleli spolu s adminmi. Keď tam potiahnete kurzor, tak sa zmení na takú ruku, vtedy kliknite ľavým tlačítkom a otvorí sa vám dokončenie článku. Fasa, čo? Musím skromne priznať, že som to nevymyslel sám, admini pomohli.
Stará dobrá slovenčina. O čo lepšie to znie, ako Požili ste alkohol pred jazdou, však? Slov, ktoré každoročne zapadajú prachom, je možno tak veľa, ako tých, ktoré každoročne vznikajú. Ale to je v poriadku, jazyk je živý tvor. Lenže za každý draiv, cúl a breinstorming nám zanikne jedno čajsi, jeden richtár a jeden vartáš. Tak, ako si chránime kroje, piesne, obrazy či sochy, mali by sme aj slová ocajchovať štítkami s nápisom Národná kultúrna pamiatka. Alebo spísať Červenú knihu ohrozených slov. Takú riťpaľovu nám síce nikto nikdy nevezme, ale ani my sa ňou bohvieako neoháňame. Načo aj, vystačíme si aj so starým dobrým šitom. Mojou túžbou je začuť pri prenose z parlamentu vety ako Bodaj vás zrádnik skántril, pán minister, alebo Bohuotcuprisahám, že vám hnáty odfaklím, pán kolega.
