Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
V sobotu sme mali u môjho otca brigádu. Desať hodín sme štyria chlapi makali s hlinou. Vykopať, naložiť do prívesného vozíka, vyviezť, vyložiť na poli. A stále dokola. Pri tejto, zo začiatku osviežujúcej, neskôr však už jednoznačne zničujúcej práce, mi napadlo niekoľko vecí...
Takto 12 rokov dozadu sa životom pretĺkal stále sám. Iste, chýbal mu niekto po jeho boku, s ktorým by sa delil tak o životné radosti, ako aj strasti. Aby na lásku stále nemyslel, všetky sily venoval práci. Vedel, že čím sa bude viac vo vzťahoch snažiť, bude nervóznejší a tým viac bude u nežného pohlavia narážať na nepochopenie. Už dlhší čas preto nechával veciam voľný priebeh. Veď ak sa Amor rozhodne, azda mu dá vedieť.
Vypozoroval som ich u môjho starého otca „z otcovej strany“. Žiaľbohu už dedko nie je medzi nami, ale kým žil, žil šťastný a pokojný život. Hoc ho prežil takmer celý na dedine. Kde sa o prepychu nedalo veľmi hovoriť. Mali s babičkou suchý záchod na dvore. Vodu dlho nemali vnútri a museli sa umývať v lavóri, do ktorého si najskôr vždy naťahali studenú vodu zo studne. K tomu starostlivosť o hydinu, prasiatka. Práca na roli. Napriek všetkému som dedka nikdy nevidel sa sťažovať. Ani som ho nikdy nevidel u lekára, zdalo sa mi, že vôbec nebýval chorý. Zomrel v roku 1989 ako 76-ročný...
Keď som takto dva roky dozadu pomaly písal na blog svoj prvý článok, netušil som ani vo sne, že si svoj internetový denník vydržím písať tak dlho. Nemal som šajnu, čo mi blogovanie dá. Ani čo mi zoberie. Jednoducho, rozhodol som sa túto na Slovensku dovtedy neznámu formu komunikácie svojich postrehov či pocitov vyskúšať na vlastnej koži. Za tie dva roky mi to určite veľa dalo. Ale niečo aj vzalo.
...snaží sa ju prekvapovať tak často, ako je to možné. Napríklad na narodeniny. Čo by povedala povedzme na kvety doručené vopred kuriérom? „Ďakujem za krásnu kyticu, láska,“ ozvala sa do telefónu krátko popoludní. „Takú si mi nedal ani na svadbu, Ty jeden. Hneď som vedela, že si to Ty, keď som zbadala kuriéra s kyticou stáť pred dverami,“ dodala. A ja som vedel, že ten dar má pre ňu tú najkrajšiu hodnotu na svete.
„A objímaj svoje deti, toľko, koľko môžeš a vládzeš. Nič nie je dôležitejšie. Ja som Ťa tiež mohla viac objímať. Teraz to ľutujem, že som tak nerobila. Bola som prísna na Teba i Tvoju sestru. Príliš prísna. Mojkala som sa s Vami, ale – mohla som viac,“ povedala mu mama do telefónu. Tak otvorene, ako nikdy predtým. Možno svoju úlohu zohrala odlúčenosť, keďže mama volala zo zahraničia. V cudzine osamote človeku napadajú rôzne myšlienky...
Keď som bol malý, pamätám si, že v obývačke nášho rodinného domu boli knihám venované maximálne dve poličky. Všetkých asi dvadsať kníh, ktoré sa do nich zmestilo, na mňa zakaždým pôsobilo ako magnet. Boli to síce knihy „dospelákov“, ale ich vôňa pôsobila v detstve na mňa ako afrodiziakum. Jeho účinky nevyprchali doteraz.
Som ním? Rozmýšľam nad tým pomerne často. Vtedy, keď naše deti spia. I keď sú hore. Byť dobrým otcom, dobrým rodičom. Raz za čas mi napadne tá myšlienka, aký som vlastne otec. Akí rodičia sme spolu s manželkou. Venujeme sa dostatočne našim deťom?
Čas prísť, čas odísť. Táto múdrosť platí v živote veky. Dnes som si ju dovolil požičať aj ja. Po takmer roku a 4 mesiacoch intenzívneho písania som sa rozhodol s písaním na blog.sme.sk prestať. Píšem naschvál prestať, pretože po istom čase sa možno vrátim. Dvere sa sebou (ak je to možné) definitívne zatiaľ zavrieť nechcem. Nehovorím preto zbohom, iba dovidenia. Presnejšie – dopísania. Pred pauzou však niekoľko mojich postrehov o blogu a mojom epizódnom účinkovaní v tomto projekte (vrátane príčin, pre ktoré som sa rozhodol s písaním prestať)...
Nikdy som netajil a ani tajiť nebudem svoje vidiecke korene. Pochádzam z malej, ani nie 800 duší počítajúcej dedinky pri Trnave. Prvých 14 rokov svojho života som väčšinou trávil len na dedine, majúc pocit, že ten veľký svet sa začína už za chotárom. Neskôr som ho (onen takzvaný veľký svet) mal možnosť spoznať (a stále tak aj činím) oveľa viac. Bolo mi dopriate dostať sa oveľa ďalej ako za najbližší chotár. Prežiť mi vo „veľkom svete“ pomáhali práve veľké pravdy z mojej rodnej malej dediny.
Pred pár dňami som autom skoro zrazil kočku. Presnejšie – čiernu mačku. Chcela mi prebehnúť cez cestu pred mojím autom. To som však z dôvodu vlastnej niekedy silnej poverčivosti nechcel za živý svet dopustiť. Šliapol som preto na plyn a kočku predbehol. Nič sa jej nestalo, maximálne som ju mohol trošku vystresovať. Ale aj čierna mačka musí vedieť, že keď prejde cestou pred niekým, znamená to nešťastie.
Poviem úprimne – nemám ju rád. Ale v živote sa jej žiadny človek asi nevyhne. Strieda obdobia radosti zo života a optimizmu. Chodí bez ohlásenia, znenazdajky. Častokrát príde najmä v noci. Má kľúče do duše i srdca, kde sa zvykne zahniezdiť a robiť poriadnu neplechu. Niekedy dlhšie, inokedy kratšie. Prázdnota. Priznám sa, že s ňou mám pomerne bohaté skúsenosti...
„Čauko, naši majú budúci týždeň výročie svadby, okrúhle, čo im kúpime?“ pripomenula mi tento týždeň telefonicky sestra. Aj bez jej telefonátu by som však blížiaci sa dátum zaregistroval. Dátum svadby rodičov si dobre pamätám...
Milý Wolfgang, dnes (v piatok 27. januára) je tomu presne 250 rokov, čo si uzrel svetlo sveta. V tom čase Ti asi nikto, azda okrem Tvojich rodičov a rodinných príslušníkov, nevenoval väčšiu pozornosť. Veď toľko detí sa rodí na svet...Tvoj pôrod však bol výnimočný, tým, že sudičky Ti do kolísky dali výrazne viac ako bežnému smrteľníkovi. Dostal si do vienka toľko talentu a geniality, že aj 215 rokov od Tvojej smrti žasnú súčasníci nad Tvojím dielom. Ja, hoc laik v muzike, sa tiež radím medzi nich...
Keď som bol malý, mal som pocit, že čas sa vlečie neuveriteľne pomaly a ja nemám šancu stať sa dospelým. Dospelí sa mi zdali byť strašne starí. A to nehovorím o „naozaj“ starých ľuďoch. Pamätám si na prababičku z otcovej strany, ktorá sa narodila ešte v roku 1893 a zomrela keď som mal nejakých 10 rokov, v požehnanom veku 89 rokov. Predstavovala pre mňa v detstve osobu akoby z inej galaxie. Ani som vtedy neveril, že sa toľko rokov ako ona vôbec môže niekto dožiť...
Kladieme túto otázku počas nášho života veľakrát. Či už niekomu inému, alebo sami sebe. Prečo? Sami seba sa túto otázku pýtame najmä vtedy, keď sa stane niečo, čo si nevieme vysvetliť zdravým rozumom. Vtedy, keď nám chýbajú logické argumenty do odpovede. Respektíve keď niet priamo koho sa pýtať...
Nie je to vlastne pre žiadnu ženu dovolenka v tom pravom slova zmysle, skôr iné slovo by sa hodilo. Žena síce nechodí do práce a zostáva sama „doma“, ale o žiadnom oddychovaní nemôže byť ani reči. Nie je vládcom svojho času. Jej čas diktuje to malé stvorenie, kvôli ktorému sa rozhodla obetovať aspoň na istý čas svoju prácu a budovanie kariéry. To malé stvorenie ju potrebuje ako nikoho na svete...
Pred pár dňami išiel na STV môj obľúbený film Jerry Maguire. Jedna z mojich najobľúbenejších scénok zo spomenutého filmu je, ako sa Tom Cruise stvárňujúci Jerryho vracia z úspešného biznis mítingu a šoférujúc sám v aute, prelaďuje rozhlasové stanice, s cieľom nájsť „tú pravú“ pesničku, ktorá by korešpondovala s jeho momentálnou pohodovou náladou. Po niekoľkých neúspešných pokusoch ju nájde, a na plné hrdlo začne spievať a búchať rukou do taktu na volant: „Yeh, I´m free...“
Samotné Vianoce ako jeden z najkrajších sviatkov mám veľmi rád. Netajím, že sú pre mňa najmä sviatkom duchovným a cirkevným, sviatkom narodenia Ježiša Krista. V tomto duchu som ich s rodičmi a najbližšími prežíval už ako dieťa. Na Ježiška som sa zvykol intenzívne tešiť hádam už od prvého decembrového dňa. Bolo mu treba písať, leštiť čižmy v Mikulášskej generálke, ísť na predvianočnú spoveď, upratovať, chystať stromček...
Som na Teba veľmi hrdý. Ja som nepochyboval, že tie skúšky opatrovateľky aj skúšky z nemčiny zvládneš. Dokázala si nám, ale najmä sebe, že päťdesiatpäťka nie je žiaden vek, ktorý by mal byť hendikepom pre človeka naučiť sa niečo nové, ktorý by mal byť brzdou pre človeka v snahe prekonať samého seba.
