Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Teším sa ako malý chlapec. Po takmer polroku bývania v novom byte sme vyriešili provizórium s knihami. Odvtedy, ako sme sa presťahovali, boli totiž „uložené“ na podlahe v spálni, pretože sme nemali knižnicu. Spávali sme s horou kníh v izbe. Až dodnes – všetky knihy sú už v novej knižnici...
Končím s Tebou, tentokrát naozaj. Bola si mojou životnou láskou. To áno, priznávam. Ale teraz je koniec. Vážne koniec. Koniec bez zbytočného sentimentu, bez sĺz...
Možno si ešte pamätáte na televíznu reklamu Konta bariéry Detského fondu Slovenskej republiky z roku 2003. Tvorcovia reklamy sa v nej na hendikepované deti pozreli inak ako zvyčajne, ako na deti výnimočné. V spotoch nevidiace deti čítali v tme, nepočujúce sa zase rozprávali vo vode. Tie deti sú naozaj výnimočné...
Je sobota, mal by som byť doma s rodinou a odpočívať. Ja však namiesto toho sedím v (pre mňa) bezmennom žilinskom podniku na Hodžovom námestí. Pauzu medzi dvoma pracovnými stretnutiami chcem v meste pod Dubňom využiť na neskorý obed. Pracujem, aj keď je sobota. Je mi trochu smutno. Nostalgiu umocňujú aj pesničky, ktoré tu znejú...
„Chodím na kurz opatrovateľstva. Prihlásila som sa naň preto, lebo po jeho úspešnom absolvovaní budem mať v rukách certifikát platný pre celú Európu. Verím, že v tejto oblasti si mám šancu nájsť prácu aj v mojom veku,“ prekvapila ma včera mamina v telefonáte. Potešil som sa. Aj preto, lebo po rokoch strávených doma ako nezamestnaná, kedy sa nemohla zamestnať aj preto, lebo sa musela (presnejšie chcela) starať v podstate 24 hodín denne o svoju nevládnu a ťažko chorú mamu (moju babičku), môže v tomto smere pomôcť iným ľuďom v podobnej situácii.
Láska, keď sme si takto pred 8 rokmi v septembri povedali pred oltárom v kostole v Tvojej rodnej dedine svoje „áno“, jeden Tvoj kamarát mi v prianí povedal, že si dobrá baba a aby som to nikdy nepokazil. Nemusel mi to hovoriť, ja som to o Tebe vedel už od začiatku. Verím, že neľutuješ tie roky. A tešíš sa na ďalšie. Pán dokonalý síce nie som, ale verím, že som dostál slov vyslovených Tvojim kamarátom a že som to trnavsky povedané nezoral:-)...
Bola tmavá noc, hodinky ukazovali jednu hodinu po polnoci. Prehadzoval som sa na druhý bok, keď tu zrazu sa mi do sna vkradol zvuk zvončeka na vchodových dverách. Nechcelo sa mi stávať, ale nakoniec som sa predsa len zdvihol a pobral sa so zalepenými očami zistiť, koho to v túto nočnú hodinu čerti nesú. Bez toho, aby som sa pozrel cez „kukátko“, otvoril som dvere a...
Včera večer sa stal v Belehrade menší zázrak. Artmedia Bratislava po obetavom výkone, v ktorom nechýbalo srdce, postúpila cez favorizovaný Partizan Belehrad do hlavnej fázy futbalovej Ligy majstrov. Po infarktových jedenástkach sa v pozápasovom rozhovore brankár futbalistov Artmedie Čobej sympaticky priznal, že sa pred každou jedenástkou pomodlil. „Mne modlitby stále pomáhajú,“ dodal niečo v tom zmysle...Na základe videného z belehradského trávnika však mám celkovo pocit, že ak Najvyšší existuje, včera musel mať Artmediu neskutočne rád...
Hnal som sa od začiatku roka ako blázon. Práca aj na štyri strany. Doktorát. Stavanie novej firmy na nohy. Prednášky...Samozrejme rodina. Sťahovanie. Bábätko...Okrem toho preháňanie textov na blogu...Okrem toho maratóny...Hnal som sa, hnal, až ma zastavilo v podstate na tri týždne zdravie...Chvalabohu, nebolo to nič život ohrozujúce. Ale nepríjemné áno. Tak, ako dokáže byť nepríjemná bolesť oka.
V dedine s necelými 800 dušami predstavuje kostolná veža maják, ktorý nemožno prehliadnuť. Spolu s kostolom stojí na svojom mieste v strede dediny už viac ako 300 rokov. Je znamienkom stability pre domácich. Orientačným bodom pre cudzincov. Kostolná veža je v mojej rodnej dedine viditeľná z každého miesta. Pre starých Dolnodubovčanov to malo v minulosti aj praktický význam...
Obidvaja. Ty so mnou, svojím synom. Ja s Tebou... Keď som sa Ti posledne cez víkend zahľadel do tváre, videl som na nej opäť viac vrások. Aj šedín na hlave, ktoré už celkom zatienili Tvoje kedysi čierne vlasy...Starneme otec. Roky letia. Ale spomienky zostávajú...
Nebol som dnes na obede. A v priebehu dňa som „do seba“ dostal akurát tak párky... Nič nezvyčajné, cez týždeň sa mi to občas stáva. Aj preto chcem (už navečeraný:-) aspoň krátko napísať a týmto spôsobom vzdať hold:-) svojim (myslím si, že niektorým asi netypickým) jedlám...V texte nenájdete recepty, ale len voľnejšie myšlienky mojej maličkosti, skôr stravníka ako kuchára, na konto môjho toho – ktorého favorizovaného jedla...
Anjelíčku, môj strážničku, pred nočným odpočinkom sa Ti chcem najskôr poďakovať za Tvoju božskú trpezlivosť so mnou počas dnešného dňa. Ja, obyčajný smrteľník, som Ti dnes opäť nedal dýchať.
Už tretí týždeň som dvojnásobným otcom. Už byť otcom je ten najkrajší pocit na svete, nieto otcom dvojnásobným:-)...Nechcem byť ako zvyčajne:-) patetický, ale je to tak. Kariérna sláva poľná tráva. Statky – zmätky... Deti sú to trvalé a naozaj hodnotné, čo po nás na tomto svete zostáva...
Rodinné oslavy a s nimi spojené rodinné posedenia majú svoje nezameniteľné čaro. Vždy sa na nich stretnem aj s tými členmi rodiny, ktorých som týždne a mesiace nevidel. Vždy sa na nich, s prepáčením za výraz, strašne nažeriem. A vždy si uvedomím, že napriek prirodzeným a k životu patriacim občasným rozporom sa ako rodina stále dokážeme aj v širšom kruhu stretnúť a utužiť vzťahy...
Prajem všetkým krásne dobré ráno, moje meno je Barborka Bednárová a na tento svet medzi vás som prišla včera 27.6. 2005 o 21,05h. Áno, mala som prísť až o pár dní neskôr, ale keď som počula o článku, ktorý mi ocino venoval na blogu, rozhodla som sa poponáhľať sa:-)... Ak vás zaujímajú moje vstupné miery, nech sa páči: 52cm, 4050g. Podrobnejšie info a fotky až prípadne neskôr, tatino je dnes už trošku unavený:-)... Odkaz pre Tomáša B. – verím, že projekt blogu na sme.sk vydrží nejaký ten piatok. Akonáhle budem ready, začínam blogovať aj ja!:-). Vaša B.B.:-)
viem, že tento text si sama prečítaš tak o 7 rokov. Respektíve až keď budeš vedieť čítať...Napriek tomu verím a cítim, že tieto moje myšlienky zaletia k Tebe už teraz, a Ty ich dokážeš prečítať okamžite svojím srdiečkom.
Sme spolu s polovičkou veľmi vzrušení. Aj to je jeden z dôvodov, prečo ešte nespíme. Svoj prvý sníček „na novom“ sníva iba náš syn Marek. My dvaja sa rozprávame pri poháriku becherovky:-), rozmýšľame o tom, čo nás v novom byte čaká. Sme presťahovaní, začína sa ďalšia kapitola nášho života...
Prepadá ma melanchólia. Zajtra definitívne odlietame z nášho prvého rodinného hniezda, ktoré sme si zaobstarali s polovičkou v roku 1999. Bolo (je) to hniezdo maličké. Dve malé izby plus kúpeľňa s WC. Ako štart do života po vyletení nás oboch z rodičovských domov však stačilo. Bolo (je) to hniezdo, v ktorom sme začali učiť „lietať“ nášho prvého potomka – syna Mareka. Miesto naplnené láskou a obetou. Vďaka tomu sa Marekove krídla napriek pomalšiemu štartu predsa len začali viac otvárať. Bolo, je a aj zostane (v spomienkach) to naše najkrajšie rodinné hniezdočko.
Priznávam, že patrím k zástancom alternatívnej medicíny. Lepšie povedané k zástancom medicíny, ktorá pomôže. Bez ohľadu na to, či je to medicína využívajúca klasické, alebo alternatívne liečebné postupy...Za posledné roky však mám pozitívnu skúsenosť skôr s alternatívnymi liečebnými postupmi...
