Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Patrí k mojim stále sa vracajúcim spoločníkom na niektorých úsekoch cesty životom. Úmyselne nepíšem k priateľom, pretože priateľ – to je človek, na ktorého sa vždy tešíme. Človek, ktorý býva vítaný obrazne povedané aj o polnoci. Človek, s ktorým si máme vždy čo povedať.
Náš Majko nás každý deň presviedča, že má potenciál stále sa zlepšovať. A prekvapuje nás aj svojím zmyslom pre humor. Síce svojským, ale originálnym a osviežujúcim...
Úprimne sa priznám, že milujem tresku. Aj parížsky šalát. Aj rybací. Stačí päťnásť dekov jedného zo spomenutých šalátov, k tomu päť dekov štipľavého bulharského, dva rožky, kofolka...
Bol/a som úplne informovaný/á o tom, že pri každom chirurgickom zákroku, pri každej miestnej anestézii, alebo pri dodatočnom podaní liekov môže dôjsť ku komplikáciám. Bol/a som informovaný/á o možných komplikáciách ako je opuch, bolesti, infekcia, alebo celková nevoľnosť. Môže sa dostaviť necitlivosť pier, jazyka, líca, brady alebo zubov. Presné trvanie týchto nepriaznivých účinkov nie je možné predvídať, a tieto môžu byť v niektorých prípadoch aj trvalé...
Vážená pani Müllerová, so zatajeným dychom sledujem krížovú cestu, na ktorú ste sa pred pár mesiacmi vydali aj so svojimi synmi. Tá cesta bola a je plná pochybností, ale aj strachu z ťažkého údelu a neistoty. Tie pochybnosti či neistota sú však ľudské. Nie každý by Váš kríž uniesol.
Spomienkami sa často vraciam k dedkovi z otcovej strany (toho z maminej strany si pamätám len matne, zomrel keď som mal 5 rokov). Síce je tomu už 18 rokov, čo zomrel. Ale spomienky pretrvávajú.
Ja sa nebojím diskutovať s týmto chrapúňom. Pretože keď ja som hanba Slovenska, tak toto indivíduum je jeden zvratok, jedno zhnité lajno.
Je to málo? Je to veľa? Záleží, z akého uhla pohľadu sa na tento úsek pozrieme. Takisto záleží aj na tom, čo túto dekádu naplnilo. A ako sa s tými dvomi, ktorí desať rokov dozadu uzatvárali manželský sľub, hral sám osud.
Krása života býva často ukrytá v maličkostiach. Niekedy ju objavíme, keď nám cirkus svet dovolí aspoň na chvíľku spomaliť tempo nášho kolotoča (ideálne určite je, keď tento kolotoč zastaví) a započúvať sa napríklad do zvukov, ktoré nás obklopujú...
Sú chvíle v živote, kedy možno aj neveriaci človek cíti, že sa k nemu prihovára nejaká „vyššia bytosť“. Chvíle, kedy svoj ďalší osud už nedržíme pevne vo svojich rukách, a napriek tomu sa veci nakoniec predsa len vyvinú dobrým, či minimálne lepším smerom. Pričom odpoveď, že „jednoducho máme šťastie“, už nestačí.
Mám čoraz väčší pocit, že sa čas zbláznil. Absolútne. Ráno sa strieda s ránom. Piatok s piatkom. Mesiac s mesiacom. Vianoce s Vianocami. Akoby všetko bolo včera. Nielen včerajšok. Ale aj posledné Vianoce. Vysoká škola. Mladosť.
Je to jednoduché. Chce to len mlieko, soľ, cukor a krupicu. Výsledkom je pochúťka, ktorá mi chutila aj v ranom detstve. Chutí mi aj v hlbokej dospelosti. A chutiť mi asi bude až do smrti.
Keď som bol dieťa, nechápal som, ako môžu ocino a mamina tak pravidelne zalamovať pred televízorom. Väčšinou nezáležalo na tom, čo večer čo večer išlo v televízii. Po usadení sa do kresla či na sedačku, začali oči mojich rodičov klipkať už po piatich - desiatich minútach. A o chvíľku bolo zalomené. Kto z nich sedel na sedačke, sa vzápätí zosunul do polohy ležmo...
Darí sa mi, v podstate v celom mojom doterajšom živote nebolo vyslovene zlé obdobie. Až som sám prekvapený. A pritom ani na drevo neklopem. Ale teraz tam menší strach je, či všetko pôjde tak, ako doteraz...
Tak už tretí týždeň chodí Majko do školy. Áno, ja chodím do školy. S tatom. Presnejšie –on nechodí, on ma do školy každé ráno iba vozí. Na autíčku. Trvá nám to vždy veľmi dlho, ale aspoň môžem sledovať, čo sa deje za oknom auta. A tlačiť na taťa, aby predbiehal. On ale veľa nepredbieha, lebo oproti chodia autá. A keď je červená, stojí. Po červenej ide vždy oranžová a po nej zelená. Keď aj vtedy stále stojíme, taťo sa hnevá a hovorí takú smiešnu vetu: „Čo stojíš, šak je zelená!“ Ja si ju potom vždy prerozprávam ako v rozprávke: Čo stojíš, šak je zelená!“ povedal oco.
Na úvod chcem poznamenať, že si vážim zodpovedných novinárov (je ich väčšina), ktorí si overujú svoje informačné zdroje a majú úctu k faktom. Občas sa však stane aj to, že niektorí novinári s poskytnutými informáciami a faktami pracujú trošku ľahkovážne. Jeden takýto prípad sa nám stal pred necelými dvomi mesiacmi...
V posledných dňoch som v slovenských médiách zachytil dva silné príbehy, ktoré v rámci osvety proti interrupciám urobia oveľa viac, ako práve prebiehajúca bilbordová kampaň...
Dopravná situácia na trase Bratislava – Šamorín je katastrofálna a blízka dopravnému kolapsu. Najmä ráno v smere do Bratislavy, a večer späť. Ráno o takej siedmej sa dopravné zápchy tvoria už od „Dobrých jabĺk“, to znamená od začiatku Dunajskej Lužnej. Do Bratislavy zostáva sa iba vliecť.
Takže pred pár dňami nám zástupca Talibanu oznámil, že Taliban nekončí s únosmi, pretože sú výnosné. Kosovský premiér sa zase vyjadril, že Kosovo po 10. decembri vyhlási nezávislosť aj bez súhlasu OSN. O neutíchajúcej vlne násilností v Iraku ani nehovorím.
