Jozef Bednár
ZRP?
Teraz sme už združení, v rodičovskom združení, rodičov a priateľov, našich škôl...
Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička

Teraz sme už združení, v rodičovskom združení, rodičov a priateľov, našich škôl...

Takmer každú nedeľu doobeda chodím spolu s rodinou na nedeľnú svätú omšu. Je to pre nás všetkých už tradícia. Tak ako návšteva príbuzných či podnikanie výletov v tento deň.

Dá sa za mesiac odtabuizovať téma umelých potratov? Dá sa za mesiac vzbudiť solidarita ľudí s počatými deťmi, ktoré sú násilne usmrcované? Ťažko. Najmä ak sa iniciátori rozhodnú iba pre šokovú formu kampane. Na Slovensku takéto kampane zjavne nefungujú. Najmä pri citlivých témach, ako je interrupcia. Citlivá téma si žiada citlivý prístup. Šoková terapia môže pre niekoho v tomto prípade síce zásah do terča predstavovať, ale desiatka to zďaleka nie je...

Priznávam, rád čítam citáty velikánov svetovej histórie. Posledne ma zaujali múdre slová Leva Nikolajeviča Tolstého: „Nezabúdajme, že ten, kto píše pre hlupákov, nájde vždy široký okruh čitateľov.“

Napriek tomu, že môj článok o manželkinom okradnutí pred petržalským Tescom bol včera presunutý „mimo výber“ (ak je takéto články dobré písať, ale nie je vhodné ich zverejňovať, pýtam sa, o čom je potom toľko omieľaná občianska žurnalistika – ja sám viem minimálne o ďalšej žene s deťmi, ktorej podobným spôsobom ukradli kabelku so všetkými dokladmi a kľúčmi, preto aj môj text mal cieľ upozorniť najmä ženy a starších ľudí, aby si dali na takýchto lumpov pozor), k tejto téme sa predsa len ešte chcem nakrátko vrátiť. Aby som dopovedal epizódu s policajtmi, ktorých manželka nakoniec musela zavolať požičaným mobilom. A aby som namiesto bodky dal dnešný nečakaný epilóg...

Ja tú našu nahnevanosť, zúfalosť a bezmocnosť v jednom potrebujem nejako vyventilovať. Inak by ma porazilo.

Marek včera večer zaspal len s veľkými ťažkosťami. Plný vzrušujúcich zážitkov, najmä zo svojej premiérovej návštevy futbalového zápasu. Zobral som ho na ligu, Slovan – Nitra. Samotný futbalový príbeh odvíjajúci sa na futbalovom trávniku ho príliš nechytil, atmosféra a všetko okolo zápasu však áno. Som naňho hrdý, že vydržal celých 90 minút.

Ak by Slovenská televízia vysielala častejšie také relácie ako včera večer na Dvojke, myslím, že by väčšina ľudí bola spokojná s napĺňaním jej verejnoprávneho charakteru. Presne toto čakám od verejnoprávneho média – aby mi napríklad počas štátneho sviatku prinieslo zaujímavé programy, s daným sviatkom spojené. Tak ako včera, v deň výročia Slovenského národného povstania. Najskôr výborný dokument Financoval som povstanie o guvernérovi Slovenskej národnej banky počas Slovenského štátu Dr. Imrichovi Karvašovi. Po ňom veľmi zaujímavá diskusia o povstaní...

Brutálna vražda mladej Lučenčanky Katky nenechala v minulých dňoch chladným asi ani jedného Slováka. Veľmi ľúto mi je aj priateľa zavraždenej dievčiny, ktorého kríž sa v týchto dňoch zdá byť až neznesiteľne ťažký. Pred rokom stratil mamu, teraz priateľku aj otca. Šialené.

Jeden zo slovenských spravodajských serverov v posledných dňoch opäť otvoril tému eutanázie. Oceňujem tento krok, o eutanázii je potrebné diskutovať. Táto téma vyvoláva protichodné názory. Ja som môj názor na túto tému už raz na blogu prezentoval, som proti eutanázii. Najnovší argument českého poslanca za ODS Borisa Šťastného moje presvedčenie iba podporil.

Nitra včera vyhrala nad Artmediou Petržalka 1:0 a aj po siedmom kole zostáva na prvom mieste ligovej tabuľky. Pred začiatkom futbalovej ligy Nitranov za čierneho koňa súťaže pritom veľa odborníkov nepasovalo. Otázka znie – môžu byť na vrchole aj na jej konci? Po tom, ako som na vlastné oči videl včerajší duel, tvrdím, že v pohode môžu.

K najväčším prekvapeniam doterajšieho priebehu anglickej najvyššej futbalovej súťaže Premier League určite patrí mužstvo Manchester City. A to aj napriek tomu, že v dnešnom štvrtom kole zaznamenal tento tím prvú prehru, keď podľahol na pôde Arsenalu Londýn 0:1. Po návrate z nášho sobotného výletu som v televízii síce videl iba poslednú polhodinu zo spomenutého zápasu, ale aj tak to stálo za to. Z hráčov na ihrisku ma (okrem Rosického) pritom zaujal aj blondiak v drese Manchester City – brankár Kasper Peter Schmeichel.

Často ma prekvapujú práve takéto veci, že človek, ktorý na prvý pohľad nevyzerá, že žije svoju vieru, ju práve naopak žije veľmi horlivo. Utvrdzuje ma to len v tom, že my, ľudia a kresťania, vieme o sebe veľmi málo, čo je určite škoda...

Čím je začiatok nového školského roka bližšie, pozorujem na sebe stále väčšiu nervozitu. Alebo je to zodpovednosť z toho, či robíme dobrý krok? Keď beriem do úvahy aj škôlky, Marek nastúpi o necelé dva týždne už do štvrtého školského zariadenia. Pre každé sme sa rozhodovali skôr intuitívne, každé predstavovalo minimálne na začiatku menšie riziko. Nie pre mňa a polovičku, ale najmä pre syna.

Pár dní dozadu sme sa s manželkou pobrali do kina. Po viac ako dvoch rokoch. Až do poslednej chvíle sme sa rozhodovali, ktorý z dvoch filmov z nášho užšieho večerného výberu si zvolíme. V hre boli Vratné lahve a Predtucha. Inak povedané, Svěrákovci proti Sandre Bullock. Či ešte z iného uhla – komédia, aj keď smutno – veselá, proti mysterióznemu thrilleru. Sandra nakoniec dostala košom. Určite sme neľutovali.

Priznávam, že som vo svojom živote ešte vo voľnej prírode nestretol živého (a ani mŕtveho:-) medveďa. Niežeby som sa sťažoval, skôr naopak. Keď totiž človek občas v novinách číta alebo v TV či v rozhlase počuje hrôzostrašné historky ľudí o tom, ako ich v lese napadol medveď, vlasy mu dupkom stávajú. Najmä ak ide, tak ako v mojom prípade, o osobu, ktorá väčšinu svojho života prežila v nížinách. Na druhej strane ale, sú ľudia, ktorí obrazne povedané vyrástli na horách, spolu s medveďmi. Tí potom aj súčasné problémy s (vraj) premnoženými medveďmi berú s nadhľadom. A často aj s potrebným humorom...

V piatok večer sme boli s manželkou (po viac ako dvoch rokoch) opäť v kine. V bratislavskom Auparku sme si pozreli Svěrákove Vratné lahve. Film bol super, výborne sme sa pobavili. Ale o filme dnes nechcem písať. Krátko sa chcem podeliť o našu skúsenosť po jeho skončení. Keďže sme si po kine chceli predĺžiť pekný večer, rozhodli sme sa (z kina sme vychádzali o 21,30h) si ešte na chvíľku sadnúť v jednej z kaviarní bratislavského Auparku. Konkrétnu (nemenovanú) kaviareň vybrala manželka. „Majú tam super zmrzlinu,“ znel jej argument.

...je veľmi milý a je to celkom zábava. Takisto to však považujeme za jeho veľký úspech. Pretože ešte taký rok-dva dozadu princíp telefonovania jednoducho nechápal a ak si vôbec vtedy aj priložil (s našou pomocou a po menšom presviedčaní) slúchadlo k uchu, hovor z jeho pohľadu po sekunde ukončil. A to nehovorím o tom, že keď mal tri-štyri roky, sme už pomaly strácali nádej, či niekedy začne vôbec rozprávať.

Viem, že by som určite mohol ísť dolu aspoň päť – desať kilogramov. Už roky sa však márne snažím upraviť moju (miernu:-) nadváhu. Nejde to. Aj viem, v čom je problém. Na vine sú dve ženy z môjho okolia – mama a svokra. Ony to však myslia dobre...

Ten vzťah trvá už viac ako dva roky. Čím je staršia, tým viac mi opätuje moju lásku. A aj ja som z nej paf stále viac. Čo na to manželka? O našom vzťahu vie a podporuje nás v ňom...