Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
S manželkou sme svoji už desať rokov. Keďže sme po svadbe v roku 1997 neboli na svadobnej ceste, tohtoročné okrúhle výročie predstavovalo vhodnú príležitosť na jej realizáciu. Len my dvaja, bez detí. Aspoň na pár dní. Tento môj nápad sa polovičke okamžite zapáčil. Pomerne rýchlo sme sa zhodli aj na destinácii. Cieľom našej svadobnej cesty sa stal New York. Vo „Veľkom jablku“ sme strávili nezabudnuteľných šesť dní.
Blížiaca sa zima a prvé návaly snehu niekde na Slovensku (v Bratislave a najmä smerom na Komárno teda ani náhodou) ma nechávajú chladným. Nielen kvôli znižujúcim sa hodnotám na teplomere, ale aj kvôli môjmu pasívnemu postoju k asi najobľúbenejšiemu zimnému športu – lyžovaniu. Ja totiž nelyžujem, som skôr sánkár. Z rôznych príčin...
Veľmi pozorne som si na nedeľnej omši vypočul Pastiersky list slovenských biskupov. Ocenil som ho, téma lásky, ktorej sa venovali, je (nielen v tejto dobe) vysoko aktuálna. S dvomi konštatovaniami biskupov však nesúhlasím...
O Miškovi a Marekovi Müllerovcoch a ich rodičoch som písal už dvakrát. Keďže ich príbeh sa žiaľbohu skončil smutne, chcem sa k nemu ešte raz vrátiť...
Naše steny v byte, v časti od parkiet do výšky asi 80cm, vyzerajú strašne. Kreslo je celé fľakaté, rovnako aj gauč. Posledné dni pribudli na kresle aj perom popísané čiary. Večer čo večer sú po celom byte rozhádzané kúsky hračiek, tam autíčko, inde papuča od bábiky, v jednej izbe dokopy pomiešané aj štyri rôzne pexesové karty. Do toho obaly na CD, autobusy rôznych veľkostí, kočiarik, požiarne auto, kocky a skladačky rôzneho druhu. A to nehovorím o zamastenej podlahe, z ktorej tam a sem utierame raz padnutý kúsok z čokolády či nanuku, druhý raz natrúsené časti večere, inokedy rozliaty džús...
Hovorí sa ironicky, že „sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú“. Tiež je asi pravda, že každý z nás má na rováši nejaké nesplnené sľuby, ktoré dal. Dva druhy sľubov však považujem za nedotknuteľné a istým spôsobom sväté. Tie by sme nemali sľubovať len tak do vetra. Sú pre mňa istým spôsobom sväté.
Cintorín v mojej rodnej dedine sa, tak ako všetky cintoríny po Slovensku, počas dní okolo Sviatku všetkých svätých a Pamiatky zosnulých, mení na jedno veľké vysvietené miesto. Ktoré signalizuje dušičkám, že ich pamiatka tu na zemi pretrváva. Aspoň v mysliach ich blízkych. Keď som bol dieťa, chodili sme s rodičmi takto položiť chryzantémy, zapáliť sviečky a pomodliť sa k hrobom našich blízkych. Tú pietnu cestu, ktorá spája hroby mojich predkov na dedinskom cintoríne, si navždy budem pamätať...
Bolo mi zhora dopriate stať sa bohatým človekom. A som za tento dar šťastný. Moje bohatstvo neleží v bankách, ani v žiadnych fondoch. Mám ho uložené doma.
Komunikácia s autistickým dieťaťom (ak teda takéto dieťa malo to šťastie a rozrozprávalo sa) býva často pomerne zábavná. Ono brať veci skôr s humorom a úsmevom určite pomôže aj rodičom a blízkym, istá psychohygiena a odstup sú pri autizme potrebné...
Často si to ani neuvedomujeme, na akom tenkom ľade sa deň čo deň pohybujeme. Ale je to fakt, je to holá skutočnosť. Celý život je o tom tenkom ľade. Ktorý sa môže pod nami hocikedy preboriť...
Už asi tri roky ju zvyknem sledovať, a to najmä podvečer po návrate z práce. A potom aj (ak sme doma, pravidelne) v sobotu a v nedeľu ráno. Presnejšie – programy na nej bežiace sledujeme všetci. Veď v obraze treba byť, nie?
Až 25% Nemcov si vraj myslí, že nacionálny socializmus mal i dobré stránky. Výsledky prieskumu časopisu Der Spiegel dokonca ukázali tretinový súhlas Nemcov nad 60 rokov s položenou otázkou. Po 62 rokoch od konca II. svetovej vojny stále veľmi vysoké čísla, ktoré dokumentujú, že názory miliónov obyčajných Nemcov sú ešte aj po rokoch odlišné od oficiálneho postoja politikov k tejto časti nemeckých dejín. Pri pomyslení, že národný socializmus bol podstatou hitlerovského režimu, ktorý rozpútal najkrvavejší vojnový konflikt v 20. storočí, sú to čísla určite šokujúce.
Tie myšlienky sa vracajú neustále. Najviac vo forme výkričníkov a otáznikov. Málo sa pohybuješ! Prestal si behávať! Nemohol by si schudnúť? Aspoň pár kíl? Pohyb, pohyb! Je to už dlhoročný boj s mojím druhým ja. Vždy začiatkom roka vyhráva to „ja“ naklonené k chudnutiu. Neskôr v priebehu roka ho však potláča druhé „ja“...
Žiaľbohu, ten príbeh nebude mať asi šťastný koniec. Vidiac smutné tváre doktorov, počujúc ich pesimistické prognózy, zdá sa, že po Marekovi ani Miškovi nebude dopriate požiť dlhšie na tejto zemi. Vždy, keď pozerám, počúvam či čítam o Miškovom boji, zmocňuje sa ma veľký smútok. Na druhej strane však prejavujem veľkú úctou. Mame siamských bračekov. A odborníkom z Kramárov.
Opakuje sa to každé ráno pri príchode do školy. Majko je ako slniečko, ktoré sa usmieva na všetkých a rozdáva priehrštiami dobrú náladu. A k tomu ešte nádherne komunikuje...
Mám rád tie chvíle. Chvíle, keď sa do nej zvyknem tak zahĺbiť, že ani čas nevnímam. Keď ma chytí hneď na začiatku a ja sa od nej nemôžem odtrhnúť. Keď ňou prechádzam a nič iné nevnímam, len ten príbeh, ktorý skrýva...
V minulých dňoch bola po rokoch opäť hviezdou správ. Opäť jej patrili titulné stránky novín, pozornosť kamier a mikrofónov. Marion Jonesová, držiteľka piatich zlatých olympijských medailí zo Sydney. Tentokrát pozornosť získala nie za svoje športové výkony. Médiá i svet zaujala jej spoveď. Že tie medaily získala vďaka dopingu. Priznanie po siedmich rokoch...
Po premiére na futbalovom zápase spred niečo vyše mesiaca máme s Majkom za sebou ďalšiu premiéru. Boli sme v kine. Celá rodina, to znamená aj s ešte stále ani nie dva a pol ročnou Barborkou. Film som vybral ja, išli sme na animovaný film Škaredé káčatko. Decká o ňom už tri dni dopredu básnili. „Babička, ja idem na káčatko, vieš? Do kina!“ chválil sa vo štvrtok večer Majko do telefónu starej mame.
To vyjadrenie riaditeľa třebíčskej nemocnice Petra Mayera v MF Dnes ma šokovalo. Takže nemocnica, v ktorej došlo k zámene bábätiek, s onou udalosťou vraj nemá problém. Problém majú iba médiá a jedna rodina...
Vie sa ani nie dva a polročné dievčatko samo rozhodnúť, či chce ešte zostať s maminkou doma, alebo či už začne chodiť do škôlky medzi vrstovníkov? Dokáže si samo vybrať termín, kedy do tej škôlky začne chodiť? Podľa našich skúseností s Barborkou súdim, že hej.
