Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Tento príbeh sa môjmu otcovi síce stal ešte v roku 1989, v podobných variáciách sa však v jeho živote opakuje stále. A ja som (nielen preto) naňho patrične hrdý. Vôbec si pritom nemyslím, že niekto môže byť „poctivý, až je trápny“. Poctivosť je obrazom ľudskosti, nie trápnosti...
Na dovolenku do Tuniska sme išli s menšími obavami. Viacerí kamaráti ma odhovárali, aby sme do Afriky nechodili s deťmi, že sa nevyhneme žalúdočným problémom. Ešte závažnejšie znelo upozornenie, že sa v Tunisku uškvaríme na slnku, keďže tam teploty vraj neklesajú pod 40 stupňov. A takisto že hotelové komplexy sú síce OK, ale za ich múrmi je bordel, špina...
Moji rodičia sú už štvornásobnými starými rodičmi. Svoju rolu si užívajú naplno, plniac presne tú istú úlohu, akú hrali starí rodičia v mojom živote. Dve vnučky a dvoch vnukov rozmaznávajú, vyvárajú im, kupujú darčeky. Zniesli by im aj modré z neba. Len jednu chybičku krásy majú. Zatiaľ s nami neabsolvovali ani jednu spoločnú dovolenku. Presnejšie – ani sami neboli dlhé roky na dovolenke. I keď, v tomto roku ešte vo februári vlastne jednu absolvovali…
Český historik Tomáš Pasák napísal skvelú knihu o treťom československom, neskôr „štátnom prezidentovi Protektorátu Čechy a Morava“ dr. Emilovi Háchovi. Posledná kapitola knihy nazvanej "Emil Hácha (1938-1945)" sa končí nasledovnými slovami: Akonáhle sa minister zahraničných vecí Jan Masaryk po svojom návrate zo San Francisca dozvedel v prezidentskej kancelárii o Háchovej smrti, vraj sa dlho pozeral cez okná kancelárie na Prahu a správu prijal s uľahčením. Podľa neho všetko vyriešil osud a Hácha sa nedostal pred súd. V opačnom prípade by to Masaryk považoval za národnú hanbu.
Práve som dopozeral Stroskotanca. Tento film, v ktorom exceloval Tom Hanks, som už videl minimálne päťkrát...
Nie som vyštudovaný ekonóm, ani sa neživím ekonomickými analýzami. Som len občan, ktorý si svojím sedliackym rozumom analyzuje svet okolo seba a udalosti, ktoré ho na životnej ceste čakajú. Takouto udalosťou hodnou pýtania sa je aj avizované prijatie eura na Slovensku od 1.1.2009. Stále viac sa pritom prikláňam k tomu, aby sme euro prijali neskôr. Zdá sa mi, že najmä pre bežných občanov skoré prijatie eura väčšie výhody neprinesie.
Včera som, tak ako takmer každý večer, uspával Majka. Bol som dobrý uspávač, uspal som aj sám seba, ani pol jedenástej nemohlo byť. Zalomil som tvrdo, čo sa mi v Marekovej izbe veru nestalo prvýkrát. Musí tam mať chlapec pekne odrušené patogénne zóny...
Strašne to letí, náš Marek bude mať o deväť dní osem rokov. Už päť rokov sa borí, spolu s nami, s autizmom. Za ten čas vyrástol v mládenca, na prvý pohľad podobného šarvancom v jeho veku. Samozrejme, stále zostáva dieťaťom, ktoré si konečne (chvalabohu), sediac pokojne na gauči, v televízii pozrie celú rozprávku. Stále zostáva dieťaťom, ktoré lásku nielen rozdáva, ale aj prijíma. Na druhej strane však aj rýchlo dospieva. Niekedy sa smutne zahľadí do diaľky, akoby rozmýšľal, prečo je trošku iný ako ostatné deti. Strašne by som sa vtedy chcel vkradnúť do jeho hlavičky a vedieť, čo mu ňou chodí...
Sesternica s rodinou včera odleteli na desať dní na Ibizu. Kamarát išiel s rodinou na týždeň na chatu do Zázrivej. Kolegyňa sa o tri dni vracia z Chorvátska. Jeden známy ide na Seychely. Iný kamarát zase plánuje s manželkou zostať týždeň na svojej chate pri vode a tam mať od každého, citujem, svätý pokoj...
V sobotu sme mali u môjho otca brigádu. Desať hodín sme štyria chlapi makali s hlinou. Vykopať, naložiť do prívesného vozíka, vyviezť, vyložiť na poli. A stále dokola. Pri tejto, zo začiatku osviežujúcej, neskôr však už jednoznačne zničujúcej práce, mi napadlo niekoľko vecí...
Pred pár rokmi nám s manželkou ani nenapadlo, že sa s Majkom budeme raz hrávať spoločenské hry. Vo svojej prvotnej autistickej fáze Majko nemal rád spoločnosť, takže aj spoločenské hry boli preňho tabu. Najradšej býval sám, či už v kúte izby, alebo pri okne. Prípadne na prahu v otvorených dverách. Po niekoľkých rokoch sa však situácia radikálne zmenila.
Pozrel som si pár dní dozadu v jednej televíznej publicistickej relácii životné príbehy dvoch rodín, v ktorých sa rodinní príslušníci dlhé roky starajú o svojich bezvládnych príbuzných. V jednej rodine sa starí rodičia starajú o pätnásťročného vnuka, ktorý je v tzv. bdelej kóme (ak som sa presne nevyjadril, ospravedlňujem sa). V druhej rodine sa dcéra stará niekoľko rokov o bezvládnu mamu, ktorá podľa dcéry síce nekomunikuje, ale všetko si uvedomuje. Boli to emočne veľmi silné príbehy, ktoré asi nikto okrem zainteresovaných nemá šancu pochopiť a precítiť. Ak by sa preto títo ľudia, starajúci sa o svojich príbuzných, vyslovili pre legalizáciu eutanázie, určite by som tomu porozumel.
Nová žena po boku českého expremiéra Paroubka, tlmočníčka Petra Kováčová, sa vyjadrila, že podľa nej najviac sexi na mužovi je mozog. Paroubek ju vraj „intelektuálne stimuluje“. Keď to moja žena čítala, vybuchla do smiechu. A spomenula si, ako som ju „stimuloval“ v časoch nášho chodenia pred 10-12 rokmi ja. V tých časoch, keď ešte neboli v spoločnosti rozšírené mobily, to však bola skôr „nervová stimulácia“...
Dnes ráno som bol v banke, ktorá mi pred viac ako dvomi rokmi poskytla hypoúver. Chcel som sa spýtať na možnosti, ako zameniť drahší úver za lacnejší. Po odchode z banky som si kúpil SME, v ktorom som zhodou okolností našiel článok pojednávajúci o tom istom. A zistil som malý rozpor medzi tým, čo mi v Slovenskej sporiteľni povedali a čo táto banka tvrdí v spomenutom článku...
„Nič si z toho nerob, že ešte poriadne nerozpráva. Deťom sa často jazyk rozväzuje až medzi druhým a tretím rokom života, to nie je nič nezvyčajné,“ počúval som v poslednom období upokojujúce hlasy priateľov a známych. Lepšie povedané boli to hlasy, ktoré mali ambíciu ma (spolu s manželkou) upokojiť. Po skúsenosti s autizmom u syna, na ktorej začiatku bol takisto oneskorený vývin reči, sa asi niet čo čudovať.
Pozeral som dnes na STV finálový večer Hitu storočia. S výsledkom som spokojný. Pomyselné medaily pre Vyznanie, V slovenských dolinách a Voda, čo ma drží nad vodou môžu byť...
„Mami, povedz ešte raz – trúba helerova,“ zopakoval Majko včera viackrát smerom k polovičke. Strašne ho rozosmialo, keď ho vytočená mama počastovala slovami „Ty trúba helerova!“ za to, že robil neplechu a nedal si povedať. Niežeby Helerovci vyrábali trúby. Tento zvrat pochádza od mojej nebohej starej mamy, nuž a manželka si ho osvojila.
Pán farár dnes v kázni počas nedeľnej omše v Čelkovej Lehote spomenul aj jednu bájku o stvorení sveta, kedy Pán Boh vraj zabudol obdariť ľudí darom spokojnosti. Na čo Pán Boh odpovedal: „Viem o tom. Urobil som to preto, aby si ľudia na mňa aspoň niekedy spomenuli.“
Keď som bol malý, bývalo mi v aute strašne zle. Moji rodičia mali vtedy Škodu 120, krstní rodičia zase Ladu. Tieto autá by veru vedeli rozprávať, koľko „trápenia“ si kvôli mne užili. Najčastejšie to bolo na trase z našej dediny do Vrbového, kde dodnes žije mamina sestra. V lepšom prípade sme vždy počas tých asi 20km medzi oboma miestami minimálne 5-6 krát stáli, aby som na čerstvom vzduchu chytil druhý dych. V horšom prípade som mal po ruke sáčok...
Včera sme mali doma „Vianoce“. Počas večere muselo Majka osvietiť, čím nám Pánbožko dal opäť raz maličké znamenie, aby sme tvrdo išli ďalej za naším spoločným cieľom. Možno sa rodičom „normálnych“ detí bude zdať to, o čom budem písať, obyčajné. Pri autistoch sa však spomenuté rovná veľkému zázraku...
