Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Priznajme si, bez pochvaly sa ťažko robí. Vždy dobre padne, keď niekto ocení našu snahu, povie povzbudzujúce slovo či uznanlivo pokyvká hlavou nad našou dokončenou prácou. Jednoducho i keď niekto môže tvrdiť, že dobré sa chváli samo, dobre mienenou, úprimnou pochvalou určite skôr pomôžeme. Na sto percent toto platí aj pri autistických deťoch.
Odmietanie registrovaných partnerstiev časťou slovenskej verejnosti tkvie v nevedomosti. Ale je to len otázka osvety a zdravého rozumu, aby verejnosť túto otázku podporila. Počul som tieto argumenty v publicistickej relácii vo verejnoprávnom rozhlase včera viackrát zopakovať jednu pani poslankyňu parlamentu. Pri svojej argumentácii ale podľa môjho názoru robila jednu menšiu chybu. Registrované partnerstvá obhajovala najmä tým, že gayovia a lesby by nemali byť už viac v spoločnosti diskriminovaní.
Začalo to úplne nevinne pár dní dozadu. Mal som menší problém s mobilným pripojením na internet. Síce fungovalo, jeho ochrannú časť som však mal nalomenú. Skočil som preto podvečer onoho dňa do jednej z predajní „môjho“ mobilného operátora spýtať sa, čo s tým mám robiť. „Zalepte to Pattexom,“ znie pragmatická odpoveď jedného z predajcov po tom, ako ukazujem nalomené zariadenie. Napadá mi, prečo som sa tam vlastne trepal, Pattex mi radila aj manželka. Dávam zariadenie do laptopu a odchádzam.
„Určite ste mali krajšie MDD ako my v Auparku, nestálo to tam veru za veľa,“ sama od seba mi povedala známa zo Šamorína na naše slová, že sme sobotu strávili s deťmi na jednom ranči nad Modrou. Na tomto ranči zorganizovala Spoločnosť na pomoc osobám s autizmom pri príležitosti Medzinárodného dňa detí Jarný piknik, komunitné stretnutie rodín s autistickým členom.
„Tati, dnes je sviatok detí, Majko ide na výlet v školičke A zajtra je sobota, pôjdem na výlet s taťom a mamou!“ oznámil mi dnes ráno po prebudení synátor. Niežeby ma prekvapil ten výlet, pani učiteľky mi o ňom hovorili vopred a vedeli sme, že ani úlohy nemusí na piatok robiť (napriek tomu ich však s polovičkou urobili:-). Skôr ma potešilo stále sa zlepšujúce Majkove vnímanie sveta okolo. Že registruje dni a sviatky. Že stále viac ukazuje emócie. Pred dvomi rokmi sme o takomto progrese iba snívali.
Sused mi v ten večer hovoril z duše. Akoby som počul môjho otca. Obidvaja sú to chlapi, ktorým už pomaly ťahá na šesťdesiatku. Chlapi, ktorí celý život poctivo robili (a stále robia), aby zabezpečili svoje rodiny. Niekto by si možno povedal, či už nie sú starí do tohto rýchleho sveta, ktorý žijeme. Či sa doň hodia. Pri týchto slovách by sa určite obaja iba usmiali. S potrebným nadhľadom a chápavým úsmevom...
„Dobré ráno,“ pozdravil dnes Majko úplne sám tri pred triedou stojace pani učiteľky. „Dobré ráno, Majko. Marek, kto nás bude takto pekne zdraviť, keď nám odídeš?“ spýtala sa za všetky jedna z nich. Majo neodpovedal, zatiaľ si neuvedomuje, že od septembra by mal začať chodiť do novej školy. Ja som sa s ním rozlúčil a odchádzal som takisto bez reakcie na slová pani učiteľky. „A tatino sa robí, že nás nepočuje,“ povedala v dobrom tá istá pani učiteľka ešte na moju adresu.
Verím tomu, že nie, že už len táto myšlienka je „blbosťou“. Možno by sa Miro mohol aj ohradiť proti tomuto výroku. Moja obrana, ak by som pracoval v jednom slovenskom denníku, by však bola veľmi efektná: „Ale prosím vás, vo vete je otáznik, ja to nekonštatujem, ja sa iba pýtam!“
Týždeň čo týždeň čítam ten časopis. Jedna kauza však asi zapríčiní, že s týmto zvykom prestanem. Prestávam mať chuť na týždenník, ktorý sa stavia do úlohy skrytého advokáta Hedvigy Malinovej. Súdy ešte nerozhodli, ale onen časopis hej. Podľa neho Hedviga neklame, jej príbeh je zlyhaním Slovensko a tento štát má jeden veľký problém...
Prežili sme dnes krásnu, takú našu obyčajnú nedeľu. Pekne všetci spolu, v rodinnom kruhu. Ráno rozprávky. Potom omša. Nedeľný obed. Napísať s Majkom úlohy. A keďže počasie bolo fantastické, po obede prechádzka do dva kilometre vzdialeného Čilistova. Barborka raz na kočíku, raz „po vlastných“. Majko si zobral kolobežku.
S mojou sestrou mám skvelý vzťah. Aj keď už máme každý svoje rodiny, pravidelne sa stretávame alebo si volávame, čo nové. Volal som jej aj včera. Bola trochu utrápená.
„Tati, tati!“ v ten večer ma privítala tak ako obvykle. Výkrikom okamžite po mojom zazvonení. Barborka už dobre vie, že zvonček signalizuje môj príchod. Po ktorom nevie zo mňa oči spustiť...
V našich médiách sa často špekuluje o čistote slovenskej futbalovej Corgoň ligy. Rovnako aj české médiá zvyknú brať na pranier českú najvyššiu futbalovú súťaž. A to najmä pred vyvrcholením dlhodobých súťaží. Vtedy ide mužstvám doslova o bytie a nebytie a tu a tam sa šepká, že výsledky niektorých zápasov nie sú kóšer a že sa nezrodili na zelenom trávniku, ale skôr v zákulisí. Hovorí sa o ovplyvňovaní hráčov, rozhodcov. O nelegálnych stávkach...
„Koľko detí chcete mať?“ túto otázku sme po svadbe s polovičkou počúvali so železnou pravidelnosťou tak od rodinných príslušníkov, ako aj od priateľov. „Ozaj, koľko detičiek by si chcela?“ pýtal som sa aj ja občas manželky. Väčšinou sme sa vtedy zhodli, že ak nám bude dopriate mať ten dar, potom by sme chceli dve detičky. Teraz, keď už dve máme, nevylučujeme, že by sme časom, ak Boh dá, ešte tretie radi mali...
„Váš syn ma volá Janko Kroner, viete o tom?“ hovorí mi pri vchádzaní do špeciálnej školy (včera neskoro popoludní, obaja sme meškali:-) muž idúci za mnou. Usmieva sa, berie to s humorom (nie meškanie, ale toho Kronera). Vie, že naše (on je takisto otcom autistického dieťatka) deti sú veľmi vnímavé a všimnú si aj na prvý pohľad nepodstatné veci.
Moja nebohá stará mama zvykla onoho času hovorievať, že za jej mladých čias (po rozpade Rakúsko-Uhorska), to sa žilo lepšie. Moja vzdialená príbuzná z USA zase tvrdí, že logicky žije každá generácia lepší život. Že ona sa má lepšie ako jej rodičia. Jej deti sa majú lepšie ako ona. A pôjde to takto ďalej...Snaha porovnávať, kto žil či žije „lepší“ život, je pre ľudí asi typická. Čo to ale znamená „mať sa lepšie“?
Už pár dní tu máme máj. Mesiac známy aj tým, že je (vraj) mesiacom lásky. Mne sa ale tento jeho monopol na lásku nepozdáva. Prečo nie aj iné mesiace? Prečo by nemohol byť mesiacom lásky aj apríl? Či september, alebo hociktorý iný mesiac v roku?
Za posledný rok som mal možnosť vidieť na vlastné oči dva veľké koncerty. Madonna minulý rok v Prahe a Alexandrovovci prvého mája v Bratislave - obidve predstavenia naplnili moju predstavu o skvelej šou. Úprimne, u Madonny som viac ani nečakal, žiaden vrcholný spevácky výkon. Alexandrovovcov som síce prečítaných nemal, očakávania však boli veľké najmä zo speváckej a tanečnej stránky. Ruský armádny zbor ich naplnil do bodky. A šou bola tiež.
Ten príbeh ma absolútne šokoval. Mladí ľudia s dvomi deťmi, navonok šťastný pár. Nič im nechýbalo. Mali zdravie. Vlastnú strechu nad hlavou. On dobrú prácu na to, aby im zabezpečil uspokojivé živobytie. Ona bola doma pri deťoch. Aspoň on si to tak myslel...
„Pozri, ako mu krásne pomáha hore, ako ho ťahá za ruku. Nie je úžasný?“ zachytávam rozhovor muža a ženy pred šmýkačkou. Ich pohľad je upretý na môjho Mareka, ako drží za ruku asi štvorročného chlapca (ich syna) a ťahá ho hore. „Si zlatý, ďakujeme, že si mu pomohol,“ kričia naňho vzápätí, ako sa po vyjdení na šmýkačku spúšťa dolu. Majo okolo nich prebieha bez povšimnutia.
