Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Na začiatok môjho textu chcem poznamenať, že akákoľvek podobnosť hlavného hrdinu môjho textu s blogerom Mirom Veselým je čisto náhodná. Aj preto, lebo „môj“ Veselý nemusí byť Miro, ale môže byť aj Milan. A môže byť veselý iba povahou. Ale to ani pán Boh nevie. Respektíve pravú jeho identitu pozná len On. A okrem Neho azda iba Veselý. Alebo istý neznámy pán, veľmi – veľmi veselý?
Myslím, že môžem byť spokojný s mojím životom. Kríž, ktorý mi bol daný, a ktorý nesiem, v pohode zvládam. A to aj vďaka pomoci mojej rodinky, prípadne priateľov. Ale o tom je život. O tom, že raz pomôže človek druhým. A následne požičané dostane späť v podobe podanej ruky, keď padne...V prvom rade sa však snažím vždy si pomôcť najskôr sám. Až potom prosím o pomoc druhých, prípadne aj Boha. V duchu známeho „Pomôž si človeče, aj Boh Ti pomôže“...
Písal sa rok 1994, ešte som v Bratislave študoval žurnalistiku. Popri štúdiu som však už ako športový redaktor naplno makal vo vtedajšej Smene. Ja, vtedy mladý, nevybúrený a ambiciózny novinár, chtivý po autentickosti vo svojich textoch – dopočul som sa o tom, že nejaký Peter Hámor začal na Štrbskom Plese ponúkať záujemcom možnosť skúsiť si skočiť z vrchu veže skokanského mostíka bungee jumping, to je skok na gumenom lane. Nebolo mi viacej treba, rozhodol som sa konať - skočiť si na vlastnej koži a svoje pocity sprostredkovať vo forme reportáže čitateľom denníka. Spolu so mnou si šiel skočiť aj môj vtedajší spolužiak, človek podobného priezviska Jano Bednarič:-), vtedy píšuci pre Šport. Aj on chcel byť autentický...
Viem, že sa stále o mňa bojíš, aj napriek mojim Kristovým rokom. A budeš sa o mňa báť dovtedy, pokiaľ budeš na tomto svete. Je to prirodzené, si moja mama. Ja si už síce žijem svoj život, so svojou (čochvíľa už štvorčlennou) rodinkou, ale navždy zostávam Tvoj syn. Mami, keď som bol dieťa, nemala si rada, keď som Ťa „vytáčal“. Správaním, zlou známkou, lenivosťou...Teraz sa často hneváš, že Ťa vytáčam málo. Že sa Ti telefonicky neozvem tak často, ako by si chcela. Napriek tomu, že sa vidíme v podstate raz za 14 dní, máš pocit, že ak Ti nezavolám, nevieš, či som v poriadku. Jednoducho sa materinsky o mňa bojíš. Niekedy som Tvoje pocity nechápal. Po tom, ako som sa stal otcom, Ťa chápem...
Išiel som dnes na 8hod. kúpiť stravné lístky do firmy. Keďže som noc predtým dlho pracoval, do vestibulu budovy, v ktorej daná firma sídli, som vchádzal unavený a zničený. Asi to bolo vidieť aj na mojej tvári. Pred výťahom stál starší obéznejší pán s paličkou a asi 40ročná pani. Privolali sme výťah...
Už 32 rokov viem o tom, že mám sestru. Ale že by som mal aj brata? Veľkého Brata? Dlho sa mi o ňom ani len nesnívalo. Až v posledných rokoch sa začalo pošuškávať, že existuje. Najskôr som tomu odmietal uveriť. Ale všetko nasvedčuje tomu, že je to pravda...
Pamätám si na ten obraz ako by to bolo dnes. V izbe klasického dedinského domu sedí okolo stola asi 6-8 starších žien. Klasické dedinské ženy typické z okolia Trnavy, oblečené v sukniach. Všetky so sústredeným pohľadom (väčšine pritom pomáhajú okuliare) drápu perie. Vždy jedna z nich rozpráva. Strašidelné príbehy, ktoré vraj na vlastnej koži zažila . Alebo o nich aspoň počula... O chvíľu ju strieda druhá...A tak dokola...Izbou sa nesie hrôza...Vonku zúri neskorá noc...
Čítal som v jednej múdrej knihe, že otázky sú v živote dôležitejšie ako odpovede. Súhlasím, a zároveň si myslím, že minimálne tak dôležité ako pýtať sa druhého, je pýtať sa aj samého seba. Bez otázok ťažko prídeme k sebareflexii. Bez otázok môžeme uletieť. Bez otázok sa nám môže stratiť náš cieľ. Bez otázok nedostaneme odpovede. A tak sa zvyknem každodenne pýtať samého seba aj ja...
To, čo tieto "herečky" na javisku menom svet produkujú, je vážna dráma, ktorej scenáristom je osud a režisérom život. Pre postavy v tejto hre sa rozhodli z vlastnej vôle. Každá v nej hrá samú seba.
Nechcem sa tu venovať spoločenskému bontónu ohľadne vykania a tykania. Skôr sa tejto zvláštnosti nášho jazyka chcem venovať na základe postrehov z vykania a tykania vypozorovaných v mojom okolí. Tieto príklady potierajú spoločenské konvencie a sú dôkazom toho, že vzťah medzi ľuďmi, vzájomný rešpekt či dôvera nie sú postavené na vykaní či tykaní....
Tvrdí sa o nej, že je prejavom slabosti. Že by „silnejšiemu“ pohlaviu nemala z oka nikdy vypadnúť. „Chlapi neplačú,“ počúvam sem – tam v kruhu známych či v rodine. A nesúhlasne krútim hlavou. Tak ako chlapa nerobia svaly, tak mu neškodia ani slzy. Skôr naopak, slza môže mužovi pridať pomyselný plusový bod. Pretože pravá chlapská slza je dôkazom sily. Vnútornej sily chlapa boriť sa životom napriek čiastkovej nepriazni osudu, kvôli ktorej sa väčšinou tá nešťastná slza skotúľa.
Pri víkendovom sťahovaní mi zrak padol okrem iného aj na staré fotoalbumy z minulého storočia. Jeden z nich obsahuje čiernobiele fotografie, na ktorých som zachytený ešte ako násťročné ucho pri svojich gymnaziálnych dorasteneckých športových pokusoch. Na minútku som sa zastavil a vrátil v spomienkach späť, k športovej streľbe i k športovej chôdzi. Keby som pri jednom z tých športov vydržal, možno mohol byť dnes zo mňa alebo nový Jožko Gönczi, alebo nový Jožko Pribilinec. Ja som však namiesto toho oba športy postupne pribil na klinec. Zážitky však pretrvali...
Rukoval som ako 23-ročný po skončení VŠ, pred necelými 10 rokmi. Otvorene priznávam že som vtedy nebol taký „šikovný“ ako väčšina mojich kamarátov, ktorí dostali modré knižky... A keďže o konci povinnej vojenčiny vtedy nebolo ani chýru ani slychu, rozhodol som sa obliecť zelený mundúr. Odklad by nič neriešil. Najmä keď som cez vrátnika vo vtedajšej Smene (odvtedy verím na šedé eminencie, ktoré sú väčšinou v hierarchii posadené nižšie, ale ich vplyv v spoločnosti je vysoký) dostal šancu vojenčiť v Zabezpečovacom prápore Ministerstva obrany Slovenskej republiky v Bratislave. Inak povedané v útvare 11:45...
Sme spolu s polovičkou veľmi vzrušení. Aj to je jeden z dôvodov, prečo ešte nespíme. Svoj prvý sníček „na novom“ sníva iba náš syn Marek. My dvaja sa rozprávame pri poháriku becherovky:-), rozmýšľame o tom, čo nás v novom byte čaká. Sme presťahovaní, začína sa ďalšia kapitola nášho života...
Prepadá ma melanchólia. Zajtra definitívne odlietame z nášho prvého rodinného hniezda, ktoré sme si zaobstarali s polovičkou v roku 1999. Bolo (je) to hniezdo maličké. Dve malé izby plus kúpeľňa s WC. Ako štart do života po vyletení nás oboch z rodičovských domov však stačilo. Bolo (je) to hniezdo, v ktorom sme začali učiť „lietať“ nášho prvého potomka – syna Mareka. Miesto naplnené láskou a obetou. Vďaka tomu sa Marekove krídla napriek pomalšiemu štartu predsa len začali viac otvárať. Bolo, je a aj zostane (v spomienkach) to naše najkrajšie rodinné hniezdočko.
Neviem, ako sa správne píše jeho prezývka. Neviem, čo teraz robí. Už to bude takmer 20 rokov, čo som ho nevidel. Čo však viem – daný chlap mal na mňa ako môj učiteľ telesnej, výtvarnej a pracovnej výchovy na základnej škole veľmi veľký vplyv. Teraz mu za to ďakujem. Vtedy som ho však nenávidel.
Nie som lekár. Som „len“ rodič, ktorý má s autizmom a jeho príznakmi u syna Mareka do činenia už viac ako 3 roky. Dovoľujem si aj na základe reakcií na moje texty o autizme preto teraz zosumarizovať niekoľko rysov, ktoré môžu znamenať u vášho dieťaťa autizmus. Môžu, ale nemusia. V diagnostike autizmu totiž moderná medicína stále tápe. A keďže sa detský organizmus rýchlo vyvíja, „vypínač“ v detskom mozgu sa môže prepnúť hocikedy a nečakane. Do zhruba 7 rokov Vášho dieťaťa preto bez ohľadu na diagnózu autizmu odporúčam určite nevzdať sa a bojovať...Ešte raz podotýkam, že nie som lekár, preto môj text určite nemá odborné ambície. Kus srdca v ňom však verím že nájdete:-)...
Moja babička z otcovej strany nikdy neštudovala na vysokej, ani na strednej škole. Vychodila len niekoľko tried dedinskej ľudovej školy. Celý život prežila v malej dedinke pri Trnave, tvrdo pracujúc na poli – či už vo vlastnej záhradke, alebo na vtedajšom jednotnom roľníckom družstve. Nikdy nepočula nič o marketingu. Ale rozumela mu na sto percent.
Možno si ešte pamätáte na ne)slávny výrok českého expremiéra Miloša Zemana: „Novinári sú hyeny, ktoré je treba hubiť mečom a ohňom.“ Nespomínam si už na dôvody, ktoré ho k týmto emotívne podfarbeným slovám viedli (druhá vec je, že slovník premiéra krajiny by nemal byť identický so slovníkom štamgastov v IV. cenovej skupine..). Jedným z vysvetlení mohla byť aj obava zo sily médií. Tá totiž dokáže byť naozaj ohromná a ak treba aj zničujúca. A pocítili ju už aj väčší „majstri sveta“ ako Miloš Zeman...
Včera som v Magazíne Dnes (štvrtková príloha českého denníka MF Dnes) čítal rozhovor so ženou českého premiéra Jiřího Paroubka Zuzanou Paroubkovou. Rozhovor to bol zaujímavý, ale nie o ňom chcem. Zaujala a príjemne prekvapila ma v rámci interview uverejnená fotografia pani Paroubkovej. Zo ženy vraj nevkusne oblečenej a s nemoderným účesom urobil štylista veľmi atraktívnu dámu. Paradoxne až potom som sa pozornejšie zahľadel aj na fotku pani Paroubkovej „pred štylistom“. A uvidel, či lepšie povedané zacítil som krásu, auru, vôňu ženy aj tam...
