Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Dnes som dostal pomyselnú facku. Verím, že ma konečne prebudí. „Jožo, nemôže Vás mať rád každý. Keby tomu tak bolo, bola by to predovšetkým Vaša negatívna vizitka. V takom prípade, keby Vás každý miloval, by ste zároveň upadali do podozrenia, že nemáte chrbtovú kosť,“ poučil ma skúsenejší kolega.
Každý z nás raz za čas „trpí“ pocitmi vlastnej nenahraditeľnosti. Bez nás sa vtedy nemôže nič udiať, do všetkého musíme pchať nos. Myslíme si, že len my dokážeme riadiť veci – v rodine, vo firme, v živote. Človek má vtedy pocit, že je minimálne riaditeľom zemegule...
Mám maslo na hlave. A ak by som mohol, aj popol si na ňu nasypem. Dôvod? Dnes som v Prahe, napriek blogérskym sľubom a článkom, maratón nebehal. Do stovežatej som nešiel z rôznych príčin – končiace sa „naše“ tehotenstvo (nechcel som nechať manželku samu), blížiace sa sťahovanie do Šamorína (posledné dni fičíme s upratovaním), nával práce... Môj obligátny jeden maratón za rok si tak namiesto pod stovežatou odbehnem alebo v auguste v Rajci, alebo v Košiciach v októbri. Na bubon s tým však už radšej vopred nepôjdem. Poučil som sa. A o maratóne už napíšem radšej až „po“. Ospravedlňujem sa...
Túto krásnu vetu, ktorú vraj niekedy povedal múdry starček svojmu študentovi, som čítal včera v Športe. Nadchla ma. Aj preto, že tvrdí, že sa nikdy v živote netreba vzdávať. Len tak človek naplno prežije svoj život...V tejto súvislosti som si spomenul na reakciu jedného lekára na moje články o autizme, podľa ktorého je môj názor zavádzajúci, lebo autista ostane autistom navždy a jeho stav sa nezlepší (medzi riadkami povedané „môžete to zabaliť“)...
Pozeral som v piatok večer na Markíze nemecký thriller Experiment, vychádzajúci zo skutočného príbehu zo Stanfordskej univerzity. Robili tam experiment s 20 ľuďmi – 10 „hralo“ (za peniaze) väzňov a 10 dozorcov (výber bol náhodný, pred začiatkom pokusu dobrovoľní „pokusní králici“ nevedeli, koho budú hrať). Pokus trval tuším 14 dní, počas ktorých mali dozorcovia za úlohu udržať poriadok bez fyzických trestov. Cieľom bolo zistiť, ako sa mení správanie ľudí, keď sa odrazu (bez vlastného pričinenia?) ocitnú tak v mocenskej, ako aj podradnej pozícii.
Fínska ministerka kultúry sa nervovo zrútila. Príčinou vraj boli celý mesiac uverejňované články v istom fínskom médiu o tom, že 34-ročná ministerka (inak celkom fešná:-) vraj môže za svoj kariérny postup ďakovať sexuálnym vzťahom s premiérom krajiny či ďalšími vplyvnými ľuďmi. Vraj...
Ak by sa polyhistor Matej Bel dnes prebral z večného spánku, mal by to asi ťažšie ako za svojich čias. Pochopiť celý ten komplikovaný a bláznivý svet...Vtedy mu bolo byť polyhistorom! O svete sa veľa nevedelo, jednotlivé vedné odbory boli málo rozvinuté. Progres sa meral minimálne niekoľkými rokmi.
Dostal som Vás do vienka pri narodení. Tak ako každý, kto je raz obdarený darom života. Odvtedy mi pomáhate ísť svetom bezpečnejšie.
Priznávam, že patrím k zástancom alternatívnej medicíny. Lepšie povedané k zástancom medicíny, ktorá pomôže. Bez ohľadu na to, či je to medicína využívajúca klasické, alebo alternatívne liečebné postupy...Za posledné roky však mám pozitívnu skúsenosť skôr s alternatívnymi liečebnými postupmi...
Vstanem hneď? Alebo až o 10 minút? Oblečiem si to či ono? Pôjdem do práce cez mesto, alebo obchvatom? Urobím v práci ako prvé to či ono? Rozhodnem sa pre jednu, alebo druhú možnosť? Kúpim partnerke kyticu, alebo niečo sladké pod zub?
Na cintoríny chodievam často. A rád. Najmä na ten v dedinke Dolné Dubové blízko Trnavy, kde mám pochovaných svojich blízkych. Takmer pri každej návšteve rodičov tak zavítam aj na dedinský cintorín, najmä na hroby starých rodičov. Pomodliť sa, porozprávať. Prejsť sa pomedzi hroby, precítiť to ohromujúce ticho. Uvedomiť si, kto som, kde stojím a či nelietam. Uvedomiť si vlastnú pominuteľnosť. Opätovne prečítať niektoré kapitoly z knihy príbehov, ktorú píše každý cintorín. Nielen ten dolnodubovský...
V roku 2004 som podnikal ako živnostník, následne v januári tohto roku som živnosť „preklopil“ do klasickej firmy. Pri svojom podnikaní ctím etiku, slušnosť a poctivosť. Ide to. Možno pomalšie, ale ide. Aj keď hlasov, že poctivosťou ďaleko nezájdem, respektíve že v slovenskej džungli sa dodržiavanie podnikateľskej etiky nevypláca, je stále viac než dosť. Niekedy, ak spomenuté názory prevažujú, vyzerám ako blbec ja. Je mi to však jedno. Nezmením sa. Dlhodobo sa mi to určite vyplatí. Verím tomu:-).
Koľko si toho na seba nabrať? Otázka, s ktorou väčšina z nás asi zápasí dennodenne. Na jednej strane žinenky sme my, naše telo, naša duša, naše zdravie. Akí „zápasníci“ nás v tejto simultánnej partii čakajú na druhej strane pomyselnej žinenky?
V mojom živote nastalo v roku 1989. Takto 16 rokov dozadu nás o 2,30h ráno zobudil telefonát. Celá rodina bola samozrejme okamžite na nohách. „Jožko, tato spadol,“ ozvalo sa v telefóne. Volala stará mama z otcovej strany. Otec v sekunde hádže na pyžamo nejaké oblečenie a beží cez nočnú dedinu k svojmu rodičovskému domu. Ja okamžite za ním. V duchu veríme, že otcov otec (môj dedko) naozaj „iba“ spadol...
Vo vydaní denníka Smena (niektorí si Smenu možno ešte budú pamätať) 22.4.1995, t.j. pred desiatimi rokmi, vyšiel na prvej strane „stĺpček“ Šibal Amor. Jeho autor (moja vtedy ešte mladá maličkosť:-) sa v texte zamyslel nad Amorovými šípmi, a zároveň poďakoval Amorovi za skorší májový darček... Tú dotyčnú slečnu som v apríli 1995 poznal sotva pár dní. To, že spomenutý „stĺpček“ je venovaný jej, dopredu nevedela. V „stĺpčeku“ bolo napísané toto:
Ako na autizmus? Odpoveď na túto otázku hľadáme s polovičkou už niekoľko rokov. A s pribúdajúcimi rokmi prichádzame stále viac na to, že učebnicová odpoveď na ňu neexistuje. Každý autistický prípad je totiž iný. Príznakmi, priebehom, perspektívou... O našom živote s Marekom píšem opäť aj kvôli mnohým odozvám na moje predošlé texty o autizme. Nie, nie som vyštudovaný odborník na danú tému. Som však laik už dostatočne fundovaný (aspoň dúfam:-) na to, ako nielen prežiť autizmus, ale ako si to s ním aj úspešne rozdať. Rád toto naše nadšenie pošlem ďalej:-)...
Figúrkami ma ako osemročného naučil ťahať otec. Postupne v detstve mi odkrýval krásu a pravidlá hry. Následne som sa, tak ako šli roky, učil sám. Študoval som ťahy druhých hráčov, skúsených i neskúsených. Hral s obyčajnými ľuďmi. Učil sa tak z prehier, ako aj z výhier. Rozmýšľal o herných kombináciách. Poznával, že každá figúrka je v partii dôležitá.
Môj svet je vidiek. Presnejšie – bol. Už viac rokov nie som typický vidiečan, korene sa popretŕhali. Vidiek už pretrval iba v spomienkach. Raz za týždeň aj v návšteve rodičov či svokrovcov. A hádam aj vo výraze alebo charaktere. Pretože vidiek má svoje čaro. Raz sa doň (hádam) z mesta určite vrátim...
Uvedomujem si jednu vec. Ak by sa moji rodičia rozhodli 33 rokov dozadu pre interupciu (samozrejme o nej nerozmýšľali, toto je len príklad), ja by som tu nebol. A to isté si môže povedať každý z nás. Mali sme šťastie, že naši rodičia boli zodpovední a že nám svojvoľne nezobrali dar života.
Môžem mať milióny na konte, ale čím mám viac, tým chcem viac. Roztočená špirála, ktorá nemá konca. Na druhej strane – môžem mať hoc aj kontinuálny prievan v peňaženke, a stačí mi. Dá sa vôbec na otázku v nadpise uspokojivo odpovedať?
