Venujem sa písaniu prózy a na živobytie si zarábam ako úradník. Zoznam autorových rubrík: Fejtóny, Súkromný dejepis, spoločnosť, Súkromné, Nezaradené
Čo vám všetkým preskočilo? Starí, mladí, muži, ženy, ba aj deti, škaredí či pekní, ženiete sa za láskou. Bože dobrotiví, to nemáte iné starosti? Na čo vám je? Veď sa nedá jesť ani piť. Poznám tisíce iných a príjemnejších vecí.
Milá redakcia, rozhodla som sa, že Vám napíšem. Mám problém. Čakám svišťa. I keď Fero tomu neverí. Vraj taká šumienka ako ja, nemôže byť nabúchaná. Je pravdou, že mám len štrnásť rokov a Fero je už chlap. Má skoro šestnásť.
Nepoviem nič svetoborné. Každý vie, že človek je spoločenský tvor. Celý život je obklopený ľuďmi. Raz darmo, rodičov má súdených, deti si nevyberá. Ešte že ženu či muža môže vymeniť. Keď sa rozhodne.
Mám kamaráta. Volá sa Fero a kradne drevo. Na tom by nebolo nič zvláštne, veď všetci kradneme. No on ho nepotrebuje a predsa kradne. Je to jeho koníček, vášeň. Je priam posadnutý túžbou po dreve. Celý byt na treťom poschodí si zapratal drevom. Jeho rodina musí spávať na balkóne. Keď som sa ho spýtal, k čomu je to dobré, tak mi len odvrkol, že drevo jesť nepýta, tak čo sa stariem.
Bolo horúce popoludnie. Viete, ako to chodí v lete v meste. Všetci sú pomalší v pohyboch aj myslení. Aj ja. Preto mi chvíľu trvalo, kým som si v dave naľahko oblečených ľudí všimol kamaráta Fera. Premohol som v sebe lenivosť a predral sa k nemu.
Čože, vy neviete, kto sú gombičkári? To mi nejde do hlavy. Ja ich stretávam každý deň. Aha, možno je chyba v tom, že takto ich volám sám pre seba. Pokúsim sa ich definovať. Sú to ľudia, pre ktorých je svet gombička. Už sa vám v hlave zapaľuje? No jejéj, jasné, že ich poznáte! Kto z nás sa za deň aspoň jedným z nich nezrazí? Na takýchto ľudí sa nezabúda.
Naozaj niekedy stačí iba malý okamih a niečo, čo bolo vzdialené, sa priblíži na dosah ruky a čo bolo neskutočné, sa odrazu zmení na krutú realitu.
Dopúšťal som sa kardinálneho omylu. A nielen ja. Aj vy. My všetci. Vyzdvihujeme svojich priateľov a zatracujeme nepriateľov. Bože, odpusť nám, čo činíme. Vlastne nech odpustí vám. Ja som sa už poučil. Keď vám to teraz vyložím, možno dostanete rozum aj vy.
Bol raz jeden hlupák. Kedysi dávno. Keďže bol chudobný, nemal nič a tak si vymyslel peniaze. Ľudia mali hmotné statky a on platovky, ktoré vtedy nemali hodnotu. Ten hlupák nemal ani páru, čo všetko sa vyšpekuluje okolo jeho peňazí, aby ich na svete bolo stále viac. Za jeho nezmyselný čin trpíme my všetci. Aj v dnešnej dobe.
Stretli sa raz Dežo s Ferom. Pod mostom. Fero mal plnú tašku prázdnych typizovaných fliaš. Dežo zase papierové vrecúško s cigaretovými nedopalkami. Boli kamarátmi. Sadli si do kartónových škatúľ. Šúľali si cigarety a viedli vážne reči. O živote. Cítili sa príjemne, bezpečne a s pocitom istoty. V kartónových škatuliach s vinetami: vložky Always, brutto, netto, počet 500ks. Nad hlavami sa im kúdolil modrý dym.
Či si to priznáme alebo nie, v každom z nás drieme zviera, ktoré zabíja. Otázkou je, či dokážeme v sebe pud zabijaka potlačiť alebo nie.
Paf! A už je to tu. Máj. Mesiac lásky. Nasťahoval sa prvého a možno, keď boh dá, tridsiateho prvého odíde. V kalendári nabetón, len neviem či tak skoro aj z našich životov. Asi si poviete: čo nám píli uši s májom. Mesiac ako mesiac a ten je navrch aj mesiacom lásky.
Fero ležal s Marou na lúke. Mal oči zatvorené a v ústach omieľal steblo trávy.
Každý človek nesie v sebe národné znaky, ktoré do určitej miery determinujú jeho správanie i konanie. Raz darmo. Niektoré črty sme dostali do vienka od rodičov, ďalšie miestom, kde sme sa narodili, medzi akými ľuďmi žijeme.
Ferovu ženu trafil šľak. Veď to poznáte. Príde si ten šľak a trafí vás rovno do srdca. Dotklo sa ma to, lebo Fero je môj kamarát a dobrý človek.
A už je to tu. Odhalil som vás. Ste zaskočení, že na plné ústa vykrikujem, že sa hneváte. Nie ste v tom sami. Aby som nebol indiskrétny, vztiahnem všetko na seba. Čo som povedal a čo ešte poviem.
Ti poviem, mal som šťastie... keby som bol mal šťastie, nepritrafila by sa mi taká nepríjemnosť... bez kúska šťastia sa mi nepodarí... tak a podobne sa nám do uší dostávajú povzdychnutia od rôznych ľudí.
Sedeli sme pod mostom. Traja. Fero, ja a chlap, ktorý tam prespával. Neustále sa šprtal v nose. So sebou sme si priniesli fľašu ríbezľového vína. Otvorili sme ju. Napili sme sa.
Ja mám hlavu. Aj kamarát Fero má hlavu. Suseda chodí s hlavou na krku. Vaša manželka, či manžel sa pýši touto anatomickou prirodzenosťou. Dokonca aj vy. Áno, všetci máme hlavu. Ale čo s ňou? Zamysleli ste sa nad tým?
Staňte sa leňochmi. Pestujte v sebe lenivosť ako najvzácnejšiu kvetinu. Dobre vám radím. Rozšírte rady lenivcov a zachránite tento svet.
