Venujem sa písaniu prózy a na živobytie si zarábam ako úradník. Zoznam autorových rubrík: Fejtóny, Súkromný dejepis, spoločnosť, Súkromné, Nezaradené
Môj dobrý kamarát Fero sa vybral do krčmy. Nevidel v tom nič zlé, každý niekam chodí. Niekto na športové podujatia, iný do kina, ďalší ku kaderníkovi. A on zasa zabíjal čas medzi narodením a odchodom na večný odpočinok v krčme. Podľa neho to bol najlepší spôsob, ako prečkať nezáživný čas.
Každý deň sa vyskytne situácia, ktorá ma zaskočí. Nemôžem sa pridať k apologétom myšlienky, že život je nuda. Svet je pestrý aj so svojimi pravidlami chodu. Stačí mať len otvorené oči a všímať si prekvapenia, ktoré nás čakajú na každom kroku. Ale chcem sa sústrediť iba na jedno.
Fero je veľký milovník. Miluje mäso. Konzumuje ho vo veľkých dávkach na večeru, na obed, aj na raňajky si dá. Medzi týmito chodmi si z mäsa len zobne. Darmo som ho upozorňoval, že je to škodlivé. Vyhodil mi na oči, že mu závidím.
Môj dobrý kamarát Fero chcel byť vždy vzdelaný. Do dnešných dní sa mu to nepodarilo. A to má... má už svoj vek, slušne povedané. A tak zašiel za riaditeľom jednej školy.
Banku prepadla banda kriminálnikov. Normálna vec. Títo chlapci sú na svete od toho a nie aby pomáhali s nákupmi starým ľuďom. Lenže bankári sú lakomci, nechcú sa deliť. Radšej vrazia peniaze do poplašného systému. Na počudovanie zariadenie fungovalo. Prekvapení boli nielen pracovníci banky a kriminálne živly ale aj policajti. Veliteľ telefonoval, aby sa ubezpečil, že nejde o planý poplach. Keď si potvrdil, že chlapci policajti neprídu nadarmo, tak prítomných v banke slušne poprosil, aby zotrvali na svojich miestach.
Môj dobrý kamarát Fero je sympatický chlapík. A k tomu neschopný, ale na druhej strane snaživý. A má široké srdce. Ak by ste sa ho spýtali, koho a čo má rád, vychŕlil by na vás: svoju vlasť, priateľov, rodičov, sliepky, medvede... Ak by ste naňho veľmi naliehali, okúňavo by sa priznal, že aj seba a peniaze.
Ferova žena neustále vzdychala. Fero mi prezradil, že pri vzdychajúcej žene sa život mení na mordovisko.
Raz v noci sa Ferovci rozhodli, že pôjdu na dovolenku. Nebolo na tom nič zvláštne, vždy sa rozhodli, keď sa rozhodla Ferova žena. Fero spokojne pochrapkával, keď ho jeho polovička nežne ďugla do rebier. Spadol z postele, postavil sa, ľahol a spal ďalej. Musela ešte raz.
Minister dostal povolávací rozkaz na vojenské cvičenie. Bral to s ministerským nadhľadom a prišiel na miesto činu uviesť skutočnosť na pravú mieru. Prijal ho poručík
S mojím dobrým kamarátom Ferom sa voľačo stalo. Prišla na to jeho žena. Všimla si, že jej mužíček čudne chodí, len sa potáca, vždy do niečoho narazí, rozbije, vyvráti a čo je najhoršie, nič nerobí. Minule mu nakázala nakrájať chlieb a v košíku našla prsty.
Môj dobrý kamarát Fero si odrezal prst. Poviete si, no a čo. Druhý príde o hlavu a nechváli sa. Veď ani Fero sa s tým predo mnou nevyťahoval. V tom bol na prekvapenie skromný, čo on veľmi nie je. A preto mi to hneď bolo podozrivé.
- Nazdar, Ferinko! – vykríkol som na starého dobrého kamaráta, keď sme sa neplánovane zrazili v krčme. - Nazdar, - zabručal. – Dáš si whisky? Bol som zaskočený. Fero nikdy neobjednával a tobôž drahý alkohol. - Zbláznil si sa? Hádam, že si zmenil zamestnanie. - Aké zamestnanie, prosím ťa? V živote som nerobil. Iba oslavujem. Koniec školského roka. Konečne som neprepadol.
Voľby skončili a dopadli podľa očakávania. Tí, čo sa dostali do parlamentu, sa cítia ako víťazí, tí druhí podvedení. Voliči sa cítia ako hrdinovia, lebo rozhodli o štáte, ako bude vyzerať najbližšie štyri roky a možno aj kratšie. A tu vystupuje môj objav. Voľby sú neplatné!
Fero ožil. Fero sa cítil vo svojej koži. A jediným dôvodom, že ožil, boli voľby.
Môj dobrý kamarát Fero dostal pozvánku na stretnutie spolužiakov. - Žena moja, preboha, to sa ktosi musel pomýliť. Chodil som ja do školy? - Keď otvoríš hubu, pochybujem. Možno aj, ale to bolo dávno.
V jeden pekný deň som sedel na lavičke pred domom a vyhrieval sa na slniečku. Len som si sedel s očami privretými. Nechcelo sa mi rozmýšľať. Ani to veľmi neviem. Tak som si skúsil predstavovať. Prvé mi napadol život v rozprávkovom svete.
Niekedy sa stáva, že aj priatelia majú pred sebou tajomstvá. Tak to bolo aj s mojím kamarátom Ferom. Na jeho tajnosti som naďabil náhodne. V jeden deň sme sa stretli trikrát. Najprv skoro ráno. Vyšiel z obchodu a v náručí niesol tri chleby. V poriadku. Ale keď som ho stretol popoludní a večer, vždy s plnými taškami chleba, skrslo vo mne podozrenie.
Hurááá! Konečne som pochopil, že som hlupák. Oj, ťažko sa žije človeku, ktorý nemá rozum. Sebapoznávací proces bol pomaly, bolestný ale nezvratný. Začalo sa to obyčajným stretnutím na ulici.
Môj dobrý kamarát Fero si cti tradície, preto nikoho v meste nezaskočilo, že zorganizoval slávnosť pri príležitosti skončenia vojny. Nie miestnych gangov ale väčšej, druhej a k tomu aj svetovej.
Zazrel som kamaráta Fera. Ponáhľal sa po ulici. Tak som sa za ním rozbehol. Napadlo mi, že ho prekvapím. Vždy sa potešil, keď sa so mnou stretol. Zareval som mu do ucha: - Húúú! Skamenel a len zašpintal. – Nič nemám, som chudobný.
