Venujem sa písaniu prózy a na živobytie si zarábam ako úradník. Zoznam autorových rubrík: Fejtóny, Súkromný dejepis, spoločnosť, Súkromné, Nezaradené
Na svete žil jeden chlap. Volal sa Dežo. Na prvý pohľad sa ničím nelíšil od ostatných chlapov. Ale mal jednu anomáliu. Keď prišiel na svet, príroda bola v rozmarnej nálade. Síce sa narodil s dvoma rukami, no žiaľbohu s rovnakými. Obe mal ľavé. Ale čo príroda zbabrala na rukách, to mu vynahradila na hlave. Mal ju väčšiu ako býva u ľudí zvykom, ale zasa nie až takú, aby mu ju závidel kôň. A v tej hlave sa preháňali geniálne nápady.
Sedeli sme s mojím dobrým kamarátom Ferom pod schodmi. Utešenie lialo a to bol celkom dobrý úkryt. Daždivé počasie má niečo do seba. Zbavuje človeka starostí o také prízemné veci ako je hlad a aj hlad po sexe či peniazoch a dokáže naladiť na vznešené rozmýšľanie. Po hodine nezáväzného bľabotania Fero zaťal do živého a spýtal sa.
Nikto to nečakal. Udalosť nás zasiahla ako blesk z čistého neba. Tým bleskom bolo vrešťanie susedy Krivopyskovej. Zburcovala našu ulicu a priľahlú štvrť. Z domu som vyletel medzi prvými. Tak často som počul o konci sveta, že v žiadnom prípade som nechcel prísť o tento zážitok. Ale koniec sveta sa nekonal. To iba suseda Krivopysková vrešťala.
Každý vykrikuje, že chce mať život ako na Západe. A my ho máme, len si to musíme všimnúť. Ja som tak urobil v jednej krčme v našom meste.
Práve som vyšiel z mäsiarstva. V taške som si celý vytešený niesol bravčovinku a plátok teľacieho. A tou istou taškou som vrazil do okoloidúceho.
Prekvapil som kamaráta Fera, keď som ho prišiel navštíviť domov. Sedel v obyváku pred rádiom. Keby len sedel, on tam kvočal úplne tým rádiom zhypnotizovaný. Hádam zabudol na celý svet. Môj príchod ho trochu zaskočil. Vycítil som, že je mu to nepríjemné. Nakoniec ostych premohol, veď som jeho najlepší kamarát.
Je to skutočne tak. Slovenská hydra sa po troch rokoch umelého spánku preberá k životu. Väčšine ľudí je to ľahostajné. Ale vtáky od radosti tlieskajú nožičkami a ryby, ako je u nich bežným prejavom, zaryto mlčia.
To vám bola noc! Zobudil som sa, lebo som mal čudný sen. Rozmýšľal som, prehadzoval v hlave tú nočnú moru a pomaly sa mi rozjasnievalo. Rozrušený som buchol drichmajúcu manželku do boku. Vyskočila z postele a vykríkla.
Je celkom prirodzené, ak si človek naplánuje deň alebo v dlhšom časovom horizonte napríklad dovolenku. Plánovať si život zvyknú skoro všetci ľudia, no naplánovať si smrť, sa zdá byť nad ľudské sily. Ale občas sa to niektorým podarí. Okrem pevnej vôle je k tomu treba aj trochu šťastia.
Môj dobrý kamarát Fero sa presťahoval do domu. Nie je niktoš a tak si postavil nieže veľký ale najväčší. Všetci chodia k nemu a čumákujú. Nie som horší od nich a šiel som tiež. Reku, omrknem, nech nezomriem sprostý. Lenže to som netušil, čo ma tam čakalo.
Až teraz, po rokoch, si uvedomujem, že moje detstvo sa nieslo v znamení silného matriarchátu. S rodičmi sme bývali v dome. Vo dvore bol postavený domček, v ktorom žili moji starí rodičia a stará babka. Ako decko som mal prirodzenú autoritu k mužským členom rodiny. Možno aj z dôvodu, že ma za prehrešky trestal otec a karhal starý otec Valent. Zdalo sa mi, že ako ja aj ostatní členovia rodiny rešpektujú práve ich. Oh, ako som sa mýlil.
Rad bol dlhý, kľukatil sa ako had. Stál som na jeho konci. S dobrým kamarátom Ferom. Poznáte to, človeka rozladí, ba priam nahnevá, keď musí niekde vystávať. Bolia vás nohy a čas sa vlečie pomaly. Ale to neplatí, keď stojíte s Ferom. Vždy má v zásobe nejaké prekvapenie, ktorým je schopný človeka ohúriť. Aj teraz.
Poviem vám úprimne, nechcel som sa opiť. Fero je však dobrý kamarát, dokonca tak dobrý, že si rozumieme aj bez slov. Vlastne, ani sme nemohli rozprávať. Aj jemu, aj mne drkotali zuby. Po čase som pochopil, čo mi Fero naznačuje. Prestanú sa mi, ak si vypijeme. Huby sa nám roztvorili a komunikovať sme boli schopní pri druhej fľaši pálenky.
Bola to náhoda. Ale aj táto situácia jasne ukázala, ako máme s kamarátom Ferom veľa spoločného. Stál som na námestí. No stál, trúfalé tvrdenie. Nemal som v pláne státie. Pôvodne som chcel kráčať, lenže sa nedalo. Musel som byť skrčený a brániť sa. Manželka ma tĺkla plnou nákupnou taškou po hlave. Páni, tá ma úder!
Prišlo to nečakane. Aspoň mne sa to tak javilo. Začuchal som zmenu v správaní mojej manželky. Tak som si povedal, že mi musí byť neverná. Mal som chuť vraždiť. Stretol som Fera. Asi by som bol zahlušil aj jeho, aby sa mi uľavilo. Ale zachránil ho nešťastný výraz, ktorý mal nacapený na tvári. Tak som ho radšej pozval na pohárik.
Neplánoval som a predsa zažil. V sobotu dopoludnia. Neviem, čo ma viac zaskočilo. Či samotný akt zmŕtvychvstania alebo moment, že som si niečo také vôbec musel priznať. Nie každému je to dané. Mne sa to stalo asi preto, že som bol na správnom mieste a s určitými predispozíciami.
V živote by mi to nenapadlo. Denne chodím okolo kontajnerov. Ak sa pri nich zastavím, tak len preto, aby v nich skončili odpadky. Čože taký kontajner, poviete si. Rovnako som premýšľal aj ja, ale len do minulej nedele. Nemal som čo robiť, tak som sa šiel prejsť. Kráčal som z nohy na nohu, asi ako korytnačka na protézach, proste tempom človeka, ktorý práve robí to, čo ho nebaví a lepšia činnosť sa mu nepritrafila. Zbadal som kontajnery, dovtedy iba obyčajné nádoby na odpadky. Nezaujali ma. Moju pozornosť upútala skupinka troch ľudí.
Viete, čo sú to karpele? Je to jednoduché. Karpele sú spišský výraz pre kvaku. Jedli ste už niekedy kvaku? Ja teda ešte nie. Ale s karpeľami je spojená jedna príhoda môjho pradeda Gervaza.
Môj kamarát Fero vošiel do krčmy. Zastal pri barovom pulte, tresol rukou po dreve a zreval: - Pivo! - Jedno, či aj pre ženu? Fero zavrtel hlavou. – Nie je smädná. - Ako viete?
Áno som, i keď ma neodsúdili a väzenie znútra nepoznám. Kriminálnika zo mňa spravili moji predkovia. Zdedil som po nich skazenú krv. Ale nie po meči ako býva zvykom, lež po praslici. Čiernou ovcou v našej rodine bola prastará mama, ktorú sme volali stará babka.
