Alebo tiež Dana Detai, teší ma.Momentálne mám iné lásky ako blogovanie. Stálo to tu za to! Raz sa možno vrátim. Zoznam autorových rubrík: Smer severovýchod SR, Súkromné, Nezaradené
Mám jedno prianie. No a čo? Nič. Každý má nejaké. Toto mi však určite nikto tak ľahko neuverí! Vlastne je mi to jedno. Nie je dôležité, aby mi niekto uveril. Dôležité je, aby sa mi to moje prianie splnilo. A ľahké to veru nebude. Nič typicky hmotné, ani nehmotné si totiž neprajem! To je, čo?
...aby Vám (Vašim deťom, deťom Vašich známych, príbuzných, susedov, kolegov, dokonca deťom Vašich detí - to už preháňam) nebola skončená OA úplne nanič! Aby študovali to, čo ich baví.
Minulú sobotu som odviezla brata na stanicu a cestou naspäť mi to došlo. V križovatke tvaru T, keď stačí dať prednosť protiidúcim vozidlám a vytočiť to doľava. Žiadne auto oproti nešlo, tak som to len vytočila. Z polootvorenej priehradky mi kdesi na podlahu auta prudko vyleteli doklady a mobil, ktoré som si tam predtým položila. Zároveň som jasne počula tvrdo znejúce slová druhého brata, hoci bol odo mňa vzdialený pár dobrých stoviek kilometrov: KEBY BOLA ZIMA A SNEH, TAK VIEŠ, KDE BY SME SKONČILI...? A presne vtedy mi to tak krásne a jasne došlo!
Som študentka a z domu odchádzam tak, že odrecitujem podvedome naučenú formulku doklady, peňaženka, mobil, kľúče. Vždy v tom istom poradí. Vôbec nikto o tom nevie, poviem si to len v myšlienkach a dokonca si pritom nešmatrám po vreckách, ani nevyhadzujem veci z tašky.
Spravil si domácu úlohu z matiky? Bifľoš! Má jednotky? Dvojnásobný bifľoš! A navyše si prečítal knižku v rámci povinného čítania? Bože, dajme mu medailu - trojnásobnému bifľošovi!
Vraj žiaci/študenti majú odmietavý postoj ku všetkému, čo sa školy týka. To si nám povedala ty! Je obtiažné zaujať pozornosť 18 žiakov skupiny a snáď nereálne, aby sme všetci húževnato pracovali, diskutovali. Mnohých z nás tie keci (prepáč, nazvem to tak) nezaujímajú. Žiadne profesijné testy sme si nerobili a predmety ekonomického zamerania nezaujímajú každého z nás. Máš pravdu, ale aj ty nám berieš mnohokrát chuť do učenia. Doslova nám ju kradneš. Prečo nám to robíš? Učiteľ, učiteľka.
V Stropkove vrazíš do autobusu, prisadneš si ku mne s kabelkou v ruke a pýtaš sa: Zo školy? Nedopraješ mi ale ani pár sekúnd na odpoveď. Medzi pachom cigaretového dymu vnímam aj Tvoje slová. Ale nerozprávala si dostatočne nahlas. Síce ľudia sediaci okolo to určite začuli, ale ja mám predsa sociálne cítenie! Spomeniem to aj tu. Verejne, pretože spomínaný príbeh má aj ponaučenie. To nie je len tak...
Stretla som ho na bowlingu. Jeee, milujem bowling, určite aj on. Zoznámila nás spoločná známa. Hneď ma pozval na broskyňovo-mrkvový džús. Neuveriteľné, ten ja zbožňujem. Vynikajúco sme si pokecali. V priebehu rozhovoru zisťujem, že synčekovi by dal meno Janko a dievčatku Julka. Ale túži po dievčatku. Chlap, ktorý netúži po svojej kópii, teda chlapčekovi, ale po dievčatku! Takí tiež sú? Aj ja chcem Julku.
Kráčaš oproti mne s dáždnikom v ruke. Zrazu, ešte z diaľky, ho namieriš na mňa a kričíš: Si zastrelená! Si zastrelená! A ja sa začnem z Teba rehotať. Veď ty si taká nebola...
Nepamätám sa už, či vtedy pršalo alebo pálilo slnko?!? Nespomínam si. Je to vlastne úplne nepodstatné. Jaj, fúkal silný vietor. Pravá ruka mi každú chvíľu mierila ku tvári a odhrňala vlasy, ktoré mi znepríjemňovali chôdzu. Nemám to rada.
Aby ste vedeli, že aj mladí ľudia sa venujú istým aktivitám. Že nesedia len pred telkou, príp. compom (najnovšie)!
Možno napíšete článok, knižku alebo divadelnú hru. Možno niečo nakreslíte, či vytvoríte nejaké dielo, vec akéhokoľvek charakteru. Venujete tomu svoj čas. Nemusia to byť mesiace ani roky. Môže to byť aj pár dní. Potom väčšina očakáva isté uznanie od svojich priateľov, známych, ale aj úplne cudzích ľudí. Neklaďme dôraz na to, že by mali písať, tvoriť bez akýchkoľvek očakávaní, ale z potešenia. Teraz nie... Možno sa dočkajú veľkého uznania, ale to ich neposúva ďalej. Nie kladné postoje kritikov, peňažné ohodnotenia či iné ocenenia, potľapkávanie po pleci či uznanlivé podávanie rúk, ale nejaká maličkosť. Tá Vás posunie ďalej. Niekde hlboko vo vnútri.
Klamem ľudí. Normálne prídem, vystrčím ruku, ukážem hodinky a ošalím ich. Robím si z nich srandu. Prepáčte mi, ale zbožnujem to. Pritom tajomstvo mojich hodiniek je jednoduché. Neskutočne jednoduché! Počula som už o spolarizovaní hodiniek (nazvem to tak), čím dosiahnete, že sa ručičky pohybujú opačným smerom. Normálne idú naopak. NAOPAK! Potrebujete pritom rozobrať hodiny, najlepšie sú nástenné, teda v návode boli spomínané len tie. Ja však nič nerozoberám. S úpravou času mojich hodiniek je to oveľa jednoduchšie...
Ehm, nie je to žiadna genitívna metafora, ani akýkoľvek iný básnický prostriedok. Nič z toho, ani nič podobné. Tak poďte, vráťme sa do tých nádherných, neobyčajných, nezabudnuteľných a možno predsa len zabudnutých detských čias!
Je mi zima. Strašná zima. Pred 3 hodinami som odišla autom spolu s bratom po brata, toho druhého. Pre lepšie pochopenie, mám 2 starších bratov. 45 km cesty tam. 45 km cesty späť. Paráda, tešila som sa. Aspoň si zajazdím. Viete, aký je to perfektný pocit sama v aute za volantom. Teda sama v aute.., ehm, brata - nevodiča nepočítam. Mimochodom, je mi strašná zima. Plánovala som si v aute zakúriť. Už si nebudem robiť plány! Radšej. Musela som totiž vyskočiť z auta, postávať vonku, stopovať, pozrieť sa na batériu, štarter, poistky, kvapaliny a iné podobné veci. A tlačiť.
Hrozne som sa tešila. V sobotu ráno krátko po deviatej som chytila do ruky bundu a kľúče od auta. Hrnček kakaa zostal na kuchynskom stole. Vrátim sa, dopijem. Môj veľký brat pricestoval domov. Na Vianoce. Ako inak! Skočila som po neho na stanicu v Medzilaborciach. Mal taký veľký čierny kufor. Krátko pred desiatou som už sedela v kuchyni, dopíjala kakao a počúvala. Jeho.
Môj príbeh sa začal dovršením Zuzkiných 16-tich rokov. Ja nie som Zuzka. Nie. Vlastne, mne sa roky ani nepočítajú... Dôležitejšie sú pre mňa slová. Tie slová, ktoré do mňa vpisovala Zuzka. Najprv som nechápal, prečo to robí. Prečo vpisuje niečo.. do mňa? Na moje listy, riadky.
Na začiatku tohto školského roka sme si objednali na rozkaz našej učiteľky časopisy, ktoré nám mali pomôcť zdokonaliť sa v nemčine. Vravela, že ich potrebujeme. Pomôže nám to pri maturite. Rozkaz sme splnili. Časopisy objednali, vyplatili a prišlo nám už pár čisiel. Na hodinách sme ich ešte stále nevyužili. Vôbec. Aj napriek tomu, že maturita sa blíži a spomínané časopisy by nám mohli pomôcť. Spolužiaci sa sťažujú. Neustále to rozoberajú v prítomnosti triednej učiteľky, spomínanej nemčinárky, ktorej sa to najviac týka a medzi sebou. Ja počúvam...
V poslednom čase sa moji spolužiaci dosť často sťažujú na učiteľov. Ja vtedy len počúvam... Ten rýchlo diktuje :-), tá na nás kričí. Tamtá nám to nevie vysvetliť, my nič z toho účtovníctva nevieme. A *****, ona sa vôbec nesmeje! Fakt, vôbec!
Bolo to tesne po obede. Vracala som sa na izbu. Práve som kráčala po schodoch, keď ma Marián zastavil so slovami: Môžem si Ťa namaľovať? Vypúlila som oči. Najviac ako viem. Už na obede som si všimla, že nejako čudne na mňa pozerá. Poznala som ho totiž z cestovania autobusom. Vtedy len z videnia.
