Dana Pančurová
Ako si získať náklonnosť vodičov autobusu?
Bolo to už hrozne dávno. Pri cestovaní, viacnásobnom prestupovaní, na konkrétnej trase Humenné - Košice. A bola to sranda. Podľa skutočnej udalosti.
Alebo tiež Dana Detai, teší ma.Momentálne mám iné lásky ako blogovanie. Stálo to tu za to! Raz sa možno vrátim. Zoznam autorových rubrík: Smer severovýchod SR, Súkromné, Nezaradené
Bolo to už hrozne dávno. Pri cestovaní, viacnásobnom prestupovaní, na konkrétnej trase Humenné - Košice. A bola to sranda. Podľa skutočnej udalosti.
Bála som sa ako malé decko. Najhoršie bolo, že to nebol výplod mojej fantázie, ale realita. Bála som sa, že príde a rovno ma zabije. A keď ma nezabije, tak ma omračí a nakoniec skončím aj tak rovnako. V čiernej zemi.
Sedím v obývačke na koberci a čumím na telku. Rozmýšľam, že tej anglickej animovanej rozprávke úplne rozumiem, no vzápätí si sama pre seba v mysli ironicky poznamenám: Nebuď smiešna, no jasné, že rozumieš, keď je to rozprávka asi tak pre 3-ročné deti!
Samé múdre veci sa v škole učíme. Že na schválenie zákona o ŠR je potrebných 76 hlasov... Že taktiež aj na schválenie zákona nepodpísaného prezidentom... Veľa vieme, niečo sa aj nové dozvieme. Že poslancov je 150... ako pokémonov. Škerí sa prednášajúca a my sa rehlíme. Bude mi to v ďalšom semestri chýbať.
Moja mama tomu vážne verí. Verí, že ak je vám zrazu z nepochopiteľných príčin zle, rozbolí vás trebárs hlava a až ruky sa vám trasú, možno sa na vás len niekto zle pozrel. Inak známe pod slovami mať z očí. A čo v tom prípade?
Čo urobím, keď mi diagnostikujú nevyliečiteľnú smrteľnú chorobu? Prvé dni prerevem a noci prebdiem. Cítim sa tak zle, že nedokážem prestať vzlykať. Odmietam jesť, aj komunikovať. Popritom obviním celý svet z môjho nešťastia. To sa už začnem exrémne ľutovať a všetko odmietať. Nakoniec však v sebe nájdem silu. Fyzická bude ubúdať, no psychická hromadiť, aj keď jej nikdy nebude dosť. A vtedy začnem bojovať o jediný úsmev, o každú minútu svojho života. Podľa filmov a jedného skutočného príbehu. Nájdem v sebe silu.
Minule otváram našu internátnu chladničku (jedna na každom poschodí) a začnem sa smiať. Zavárané kyslé uhorky vycapené rovno pred očami na prvej poličke. Ach jaj, aj ťažký je študentský život...
Bude to dosť šialené - písať o nej. Niektorý človek vo vás ale zanechá tak hlbokú stopu, že ju zmaže len čas. Vždy hovorila, že na našej škole učí už 120 rokov. To bola jej fráza. A strašne múdra bola. Rozprávala nám príbehy zo života. My sme ticho čušali v nádeji, že sa zakecá, hodina prejde a žiadne logaritmické rovnice ani diskriminanty sa počítať nebudú. Blbí sme proste neboli.
Sedím pár metrov od Múzea moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach. Rovno pred krížom, je to fajn miesto s dobrým výhľadom. Zazriem nejakých motorkárov s galantskými poznávacími značkami, cyklistov-turistov Čechov, aj autá s poľskými ŠPZ. Len tak si tam sedím, čumím okolo a rozmýšľam, čo za blázna by sem už len prišlo.
Vybrala som všetky zošity nemčiny z čias OA a hľadala toto:
Dobrý. Asi sedím pri vás. Pristúpi k sedadlu a zloží naň hŕbu vecí. Aspoň 3 časopisy, nejaké noviny, z ktorých nedokážem prečítať ani slovo (tuším francúzske), knižku, vodu, 2 mobily a na viac si nespomínam. Dobrý. Trošku sa automaticky stiahnem mysliac na hlavu padajúcu na moje rameno.
Neurobím kotrmelec dopredu. Normálne ho neurobím. Skôr sa vyšplham po HOCIČOM do HOCIJAKEJ výšky než ten kotrmelec. Úplne vážne. Keď som totiž bola malá a na ZŠ sme robili kotrmelce, dačo sa mi tam v krku pokašlalo a týždeň som musela chodiť do poliklinikovej pivnice na parafinové zábaly. A na strednej, to bolo! Jemu nestačil obyčajný kotrmelec, on chcel celú zostavu! Dokonca sme tie kotrmelce robili do výšky. Radšej ani nevysvetľujem, ako je to možné. Potom automaticky myslím na tú pivnicu... Proste mám niekde v hlave blok.
Nájdete tam hádam skutočne hocikoho; päťdesiatnikov, mamičky na materských dovolenkách a teraz i prázdninujúce decká. Teletextom sa totiž žije. To nie je len tak! Hľadá sa tam pokec na pár nudných hodín, flirt na jednu noc aj láska na celý život. Teletext, to je závislosť aj 2-tisícová faktúra!
Jednoznačne sa to najprv malo stať niekomu inému a rozhodne nie práve mne! Potom by som už bola informovaná, nejakým spôsobom by sa to ku mne dostalo. A o deň neskôr by mi hlavou nebehalo: Možno mi tú tisícku z ruky vietor vyfúkol...
Alebo Keď peniaze strácajú svoju cenu. A chváliť sa budem až vo štvrtom odseku.
To nie je vilka, ale vilka! Tvrdo. Ale nie s ruským prízvukom, trepnem ti s niečím po hlave! Dobre, tak vidličku už vieš. Čo ešte.. Lyžica je ložka, nôž nožik a teraz pozor - dom je chyža, pekný šuvnyj. Všetko tvrdo. Ale rádio je rádio, aj počítač je počítač. A po slovinsky računaľnik. To len tak mimo, som sa naučila. Bars je veľmi, ši ešte. Ale zasa to zle vyslovuješ.. Joj. pokyvujem hlavou, vzdychám, zalamujem rukami a následne si nimi chytám aj tú hlavu. Nakoniec rezignujem. Aj tak sa to nenaučí.
Keď nemáte v rodine žiadne malé dieťa, pod oknami pieskovisko a od susedov nepočuť vôbec nič, nie to ešte detský plač.. Cit máte vyvinutý pre iné veci ako otázky na ulici mieriace na úplne cudzie deti typu: A koľko máš rôčkov? Tri? Juuj, tak to si už veľký chlap! Keď toto neviete a iní to vedia, a vy vidíte, že to vedia.. Tak potom máte pocit, že to s deťmi totálne neviete. To však úplne nesedí, keďže sú to cudzie deti. No aspoň nejaký ten úsmev by sa vám na tvári objaviť mal.. Nič? Tak potom (to už určite) máte pocit, že ste netvor.
Štvalo ma to vždy približne len týždeň pred a týždeň po návšteve hematológie. Málo železa, málo železa... mizerne málo!, zalomovala tam rukami a preháňala, ako keby som zomierala. Keby som to chcela robiť ja ako pacientka, nemôžem; jednoducho mi prebrala hlavnú rolu. Spýtala sa ešte pár otázok, predpísala nejaké tabletky a o tri mesiace, polroka či rok (kedy ako, už ani neviem) sme sa videli opäť. Dovidenia.
Už ma to nebaví... Keď mi vľavo hore na displeji mobilu vôbec neukazuje 3G. Dokonca aj paličiek signálu je pomenej, prípadne žiadna. A márne vysvetľujem, že občas ma pri telefonovaní NIE JE POČUŤ. Ja to naschvál skutočne nerobím, tak to pochopte!
Hej, skutočne každý. Veď aj Zuza to už určite vie a potvrdí. To ona si vypožičala z knižnice knižku od Alana a Barbary Peasovcov Úspešné komunikačné stratégie. A keďže ja som si tú knižku následne po dlhom ubezpečovaní, že ju vrátim, požičala od Zuzy, hravo som dospela k takémuto názvu článku.