Som, ktorý som :) Zamestnanec, špekulant, rozprávač, zabávač, bútlavá vŕba, motorkár, cestovateľ... Zoznam autorových rubrík: Motorky a ja, Pozorujem, Hudba, Moja politická činnosť, Súkromné, Hokej, Futbal, city, pocity a iné haluze
Vždy keď idem na prvé rande, snažím sa perfektne pripraviť. Dám si vhodné oblečenie, vyberiem pekné miesto. Všetko si naplánujem, nič nenechávam na náhodu. V noci nemôžem poriadne spať, nervózne sa prehadzujem, stále sa budím. V sobotu bol deň „D“ a nebolo ináč.
Cesta ráno autobusom pochmúrna a studená. Posledný deň pracovného týždňa a sucho na perách. Stará Tublatanka v slúchadlách – Som rád, že ťa stretnem len náhodou....
Všetko išlo tak krásne. Rapsódia, ktorú predvádzali naši hokejisti do včerajšieho večera sa zmenila na hádam najsmutnejšiu športovú labutiu pieseň.
Pozerám von oknom, slnko svící, teplomer sa šplhá ku desiatke...
Udalosti, ktoré vírili mediálnu hladinu pred olympiádou, vôbec neveštili nič dobré. Zranenia kľúčových hráčov, neštandardné zásahy managementu do mužstva a prestrelka trénera sa generálnym managerom cez média silno otriasali sebavedomím slovenského fanúšika.
Nerozumiem tomu. Prečo renomované noviny vypustia do éteru článok, za ktorý by sa svojou úrovňou nemusel hanbiť ani Nový Čas?
Kresťanstvo je jediné náboženstvo, kde Boh nie len že hovorí, čo a ako máme robiť, ale sám to ukázal. Sám zostúpil na zem a ukázal, ako človek môže žiť a aj zomrieť pre večný život. Napriek tomu, že bol potupovaný, zosmiešňovaný a zatracovaný, On nikoho nezatratil. Napriek tomu, že kedykoľvek mohol ukázať svoju moc, neurobil tak. On odpúšťa stále, stále dáva nádej na spásu.
Pred pár rokmi som sa narodil. Bol som malý a nenápadný. Sem tam som vykrikoval, ukazoval sa svetu. Ale nikto si ma nevšímal. Občas som si do niekoho dovolil, občas som za to pykal. V škôlke som sa zoznamoval so svetom. Už tam vládli pravidlá silnejšieho. Nikto na mňa nebral ohľad. Veď som bol malý, slabý, koho by som zaujímal? Nevzdával som sa a silnel som. Keď už to vyzeralo, že všetko viem, ocitol som sa v škole.
V stredu večer sme dosnívali sen. Účasť na majstrovstvách sveta sa rozplynula ako ranná hmla. Napriek tomu slovenský futbal neumrel. Práve naopak. Začína sa prebúdzať.
Priznám sa, mám strach. Som zmätený, lebo neviem, čo sa to okolo mňa deje.
Prišiel v piatok poobede. Vyzeral úplne rovnako. Presne tak isto, ako naposledy v Prahe pred dvoma rokmi. Môj spolubojovník z Ameriky – Tomáš.
Liga majstrov je tento rok iná. Máme v nej slovenského zástupcu. Artmedia vstúpila do futbalového neba a nechce odtiaľ preč. Každou odohranou minútou v LM nás presviedča, že aj na Slovensku sa môže zrodiť úspech.
Tak, fajka zhasla, žundroši a posmievači musia byť ticho minimálne dva týždne, kým sa Slovensko opäť nepovozí na futbalovom kolotoči. Je to tak, Dávid (opäť) vyhral nad Goliášom.
Poď na jedno pivo. Klasická veta, keď si chcete vypiť a sparingpartner (či ako sa to píše) sa bráni návšteve pohostinstva. Vie, prečo to robí... Lebo pri jednom sa neostáva. Keby som išiel na dve pivá, tak to tak aj skončí, ale po jednom ide ešte jedno, potom ešte jedno a tak dokola a stále pijem „jedno“ pivo.
Niekedy má človek pocit, že chce niečo napísať, povedať, alebo tak. Myšlienky pobehujú v palici, ako splašené sliepky a zachytiť čo len jednu, alebo ju aspoň spomaliť a vyjadriť je takmer nemožné. Ešte stále neviem, čo chcem povedať, isté je len, že to má byť niečo o dovolenke. O dovolenke, ktorá bola iná. O dovolenke, kde si nikto neoddýchol (asi). Čo to bolo vlastne za dovolenku, kde nebol kľud, len samý stres, nervy a rýchlosť? Prečo sme išli na dovolenku, kde bolo jasné, že si nikto neoddýchne? Žeby sme boli takí strelení dobrodruhovia? To ťažko. Alebo sme si chceli niečo dokázať? Alebo niekomu inému. To tiež nie je pravdepodobné. Tak čo teda? Možno na to prídeme neskôr. Ale teraz je už jedna vec sto percentná – nič nebolo tak, ako sme očakávali, nič neprebiehalo hladko, v podstate všetko bolo naopak.
Kedysi dávno, sme mali staručkú 1203. Je to klasická dodávka, akých behalo za komančov milión. Ja som ju dostal k užívaniu, ale bola v takom stave, že samotná jazda na nej bol vysokorizikový adrenalínový šport. Raz, keď som sa vracal domov zo školy, tak ma pri dostihovej dráhe zastavili pochôdzkári. Že vraj len bežná kontrola, aby som im ukázal doklady. Kukám na nich jak puk, čo po mne chcú, ale však dobre, veď som sa ničoho nedopustil, tak nič sa nedeje. Dal som im občiansky, vodičák, techničák...
Vonku prší, v robote som na motorke, samozrejme že bez bundy (veď ráno bolo teplo). To bude cesta domov... Celé mi to pripomenulo jeden dávny zážitok z mojich motorkových začiatkov.
