Som, ktorý som :) Zamestnanec, špekulant, rozprávač, zabávač, bútlavá vŕba, motorkár, cestovateľ... Zoznam autorových rubrík: Motorky a ja, Pozorujem, Hudba, Moja politická činnosť, Súkromné, Hokej, Futbal, city, pocity a iné haluze
Pán vodič, nie ste pripútaný. Bude to bloková pokuta 1000 korún. Túto vetu počul už hádam každý vodič (len s rôznou sumou samozrejme). Nik ju nemá rád, lebo vie, že mu spraví prievan v peňaženke. Ja ju nemám rád ešte aj z jedného dôvodu.
Do nedávna som si myslel, že neexistuje nič, čo by sa aspoň trošku priblížilo motorkovému výletu. Myslel som si, že ma nič nedokáže odpútať od reality tak, ako jazda na motorke. Ale to sa zmenilo po tomto víkende.
Mám 30 rokov a slobodné zamestnanie. Vstávam kedy chcem, pracujem kedy chcem. Zarábam nadpriemerne, ale štát o tom nevie. Veď sa nemôžem pripraviť o sociálne dávky.
Minule sme pri pive (ako ináč) rozoberali vhodnosť a nevhodnosť používania vulgarizmov v bežnej reči. Osobne nemám proti nim nič pokiaľ je to vyjadrenie výnimočné a použitie ako akéhosi ventilu. Skôr ma vie rozladiť, keď nadávky niekto používa ako pomocné slovíčka. Ale nechcem tu moralizovať. Každý z nás už aspoň raz nejaké to sprosté slovo použil. Ale rekord v začatí používania takýchto výrazov mám určite ja (aspoň v niečom).
Vždy keď som znechutený, mám tendenciu frflať na všetko a na všetkých. Aj teraz. Pristihol som sa, že nehorázne lipnem na tom, akú bude mať môj nový článok karmu. Čím viac klesá, tým som nespokojnejší.
Veľa krát sa ma ľudia pýtajú, či sa nebojím, keď jazdím na motorke. Vždy mám pre nich tú istú odpoveď. Bojím sa, chvála Bohu. Keby som sa nebál, asi už nie som medzi živými.
Ostrý vzduch pomaly strácal silu a ranná rosa už nemala belavý nádych. Horský potôčik sa tiahol akosi rýchlejšie pomedzi trsy trávy, ktorých zelená akoby naznačovala voľno prírode a jej jarnému znovuzrodeniu. Šum tejto bystrinky sa pomaly rozťahoval v údolí a každému bolo jasné, že zima už strácala svoj čas.
Všetko je v podstate fajn. Nič svetoborné sa nedeje, život plynie úplne bez výkyvu. Ale chýba mi nejaké vzrúšo, niečo čo by zdvihlo hladinu adrenalínu, čo by ma vytrhlo zo stereotypu.
„Ty vole, my sme sa na to naozaj dali.“ To bola prvá myšlienka, ktorá ma napadla, keď sme s kamarátmi prekročili Slovensko-Rakúsku hranicu. O čom hovorím? O mojej ceste okolo Európy. Vlastne ani nie tak o nej ako o tom, čo tomu všetko predchádzalo.
My sme ten najchudobnejší národ pod slnkom. No možno ani nie, možno najzávistlivejší a najufrflanejší.
Už dlhšie registrujem boj nekresťanov s Cirkvou, ktorý sa vyostrí pri akomkoľvek článku, zmienke, blogu o Cirkvi, Bohu, katolicizme. Ľudia z oboch táborov sa snažia diskutovať, hľadajú fakty, ktoré by podporili ich názor. Lenže vačšinou sa to zvrhne na prestrelku plnú osobných invektív a nadávok (z oboch strán).
Vonku popŕchalo, fúkal studený vietor, taká typická Bratislavská jeseň. Na zastávke stál tuctový mladík, priemerného výzoru. Nebol to žiaden Brad Pitt, ale ani Quasimodo, normálny chalanisko z priemernej rodiny. Mal koženú bundu, texaskové nohavice. Pozeral sa na hodinky, viditeľne bol nervózny.
Motorka je nebezpečná, nepraktická, môžu na nej ísť len dvaja, nie keď prší, len polovicu roka..... Ale skúste mi to vysvetliť
Fajčím a som na to hrdý. Poviete si, ten nie je normálny, ale kto je v dnešnej dobe?
Pred nedávnom sa naše malé Slovensko na dva týždne ponorilo do hokejového ošiaľu. A všetko to skončilo skôr, ako sme si väčšina priali. Tak ako to je, je piate miesto pre našu reprezentáciu úspech, alebo máme byť sklamaní?
