Dana Árvayová (Dvořáková)
Pandorina skrinka - Cínové tabuľky
... je čas .... zobrala ju do rúk. Malú čiernu skrinku z ebenu...
Človek, ktorý miluje život na plno, vietor vo vlasoch a výhľady ... aj tie v živote ;)Teraz som už matka dvoch detí, samostatne rozbehnutá aromaterapeutka a spoluzakladateľka projektu Outdoormamas..................................................... Zoznam autorových rubrík: Outdoormamas, Východné Turecko (CESTOPIS), bicykel, my love, značka handmade, premýšľam, tuho, kade tade, východ i Slovensko, Irán, Kaukaz, Albánsko, Egypt, Libanon, Sýria, Jordánsko
... je čas .... zobrala ju do rúk. Malú čiernu skrinku z ebenu...
Malý čierny satanášik poletuje po byte, ktorý by mal byť pre neho niečim novým, desivým, velikým, prázdnym, mal by sa báť, skrývať sa, nedôverčivo vyliezť z bezpečnej skrýše škáry v kuchynskej linke len v čase výdaja stravy, ale nie.... on, malý šľachovitý čert čierny ako uhoľ, sa stal v zmysle svojho mena skutočným kráľom svojej svorky.
Jedného dňa čítam na vchodových dverách vylepený oznam: "Ľudia! Občania! Obyvatelia týchto ulíc! Nepozerajte nečinne na to, čo sa deje okolo Vás. Postavte sa proti! .... "
... konecne mam cas na seba - chora, spotena v hrubych perinach, teplakoch miesto pyzama, bielych vlnenych ponozkach a so salkou neprehltnutelneho nesladkeho caju (nemam cukor). Paraleny plavaju v zaludku ako rybar vo velrybe. Oddychujem, prinutena relaxovat.... a konecne som si nasla cas upravit nejake fotky a spravit z nich maly fotoreport ....
Šoféri, prosím vás! Správajte sa zodpovedne a ohľaduplne k cyklistom! Sú viac ohrození a vystavení nebezpečenstvu úrazu a usmrtenia ako vy v oceľových rámoch áut. Svojou nezodpovednou a bezohľadnou jazdou hazardujete s ich zdravím i životmi. Ja viem, že väčšina čitateľov elektronickej formy SME je dostatočne zodpovedná a rozhľadená, aby sa správa ohľaduplne k ostatným účastníkom premávky- cyklisti, chodci na prechodoch, zmätkujúci cudzinci hľadajúci cestu. Napriek tomu nemôžem nezverejniť tento výkrik do tmy, keď sa vám niekto na piatich kilometroch osem krát usiluje o život a vedome vás ohrozuje ...
Mazem maily. Vyberam, neprezeram, surovo a bezcitne vsetko mazem. A potom, ze schranku nacitava tristo hodin, sa mu necudujem. A zrazu nachadzam seriu fotiek. Su zo Salzky - Salzkammergut Trophy - 110km MTB maraton v Rakusku. Usmev sa mi rozlieva na tvari ... to boli casy. Spominam si ako som si myslela, ze svet spadne ked sa mi na desiatom kilometri pokazil prehadzovac a ja som si myslela, ze nedokoncim pretek... Ale vsetko bolo inak ...
Skrabkam si posledne kusky roztrhanej koze na brade, svrbi to ako dive, posledne chrasticky isli dole v nedelu. Ruka je uz v pohode, len ked nespravne polozim dlan na hranu stola, aktivne si spomeniem na nasledky posledneho padu. Na brade ostane jazva. Bike je teraz pod nozami servisnych chirurgov, dostal pekne na bendzo chlapec. Utrhla som prilbou tachometer z rajdov, - odtrhnut plastove sk-pasky, ktorymi bol pripevneny na rajdy, je zaujimavy detail, hlavne ked to je problem i rozrezat nozom. Ale to bol suverenne ten najmensi problem. Esteze mam na prilbe silt, hoci si ma furt chalani doberaju ze na co mi to je - uz viem naco! - nebyt siltu, mam nos na kasu. Najlepsie bolo ked som na druhy den prisla do Viedne: cervene lakovane lodicky, sacko, kostymek a brada v krvi :). Teraz oddychujem, regenerujem, mam pokakane pluca. My sme boli vzdy pluciari nasa rodina, ale ze ma to odrovna tak prudko a prave tu a teraz (na poslednych pretekoch) to by ani srnka v tych najdesivejsich nocnych morach nevedela vymysliet. Nevadi, treba regenerovat, spat tventy for seven, papat detsky puder s prichutou bananu a bude vsetko ólrajt. Dufajme.
pokračovanie ... Na druhý deň ráno, všetci nažhavení povstávali nečakane skoro, že sa im ani gombíky nestihli vytlačiť na lícach, dokonca Roman vstal až neuveriteľne skoro, aby si ten svoj na instatno (na kusy) skomprimovaný bike poskladal do stavu schopného dosiahnuť čiastočne valivý roto-efekt. Že dosiahol skutočne len čiastočný výsledok priznal až na záver, keďže sa mu celý čas zakusovali brzdy. Gabo mal už kolá naplnené modrou želatínou (zasvinil s tým celý drez), ja som mala vyrezané tretry do požadovaného tvaru dezénu, tachometer nahodený, vidlice natlakované, všetci vybalili opraté voňavé termoprádlo, vyžehlené ponožky, proste vymydlení profíci ako z amerického filmu.
Dlho som nepísala. Priznávam sa bez mučenia, bez nátlaku, všetko priznávam moji zlatí, aj to čo som nespravila - a práve to - že som nič nenapísala. A čo je celkom najhroznejšie z mojej strany, je úplné zabudnutie na blog. Nie len vlastný, ale celkom celučičký celý. Celý čas od môjho posledného článku, jeden a pol mesiaca, som sa tu ani len na malý Augenblik (=kuk) nezastavila. Mea culpa, ale taký môj život. Zdá sa však, že od tohto mesiaca, so spätnou platnosťou, sa veľa vecí mení a preto som sa rozhodla napriek zapáleným spojivkám z únavy, pracovnej duševnej vyčerpanosti k absolútnemu prahu únosnosti, čiastočne pretrvávajúcej dehydratácii ešte z víkendových výjazdov..... že napíšem článok. (Presvedčil ma neutíchajúci počet denných návštevníkov na mojom blogu).
... nie sme ľudia ... Dnes sa na mojom okne zabil vrabec. Taký maličký, neverili by ste aký ľahučký kúsok telíčka. Sám bol ako pierko z jeho krídel. Vletel do átria, nezbadal zasklenú stenu a v plnej rýchlosti vyplašeného trepúceho sa srdiečka vpálil do skla. Aspoň sa netrápil. Poviete si: „Aká zbytočná informácia. Je tam toho, jeden vrabec." Áno zbytočná, rovnako zbytočná ako tisíce iných vecí, ktoré denne počujeme, vidíme, tragédie či senzácie vo večerných správach, ktorým sa snažíme vyhýbať, zahlcujúce oznamy o nepokojoch, vojnách, katastrofách, srdcervúce zábery z pohrôm a interview s pozostalými po násilne zavraždených. Sme tým presýtení, sme tým zavalení, sme tým kŕmení stále dokola a dokola, stále násilnejšími a šokujúcejšími obrazmi....
Vchádzam cez pootvorený pletivový plot na stavbu a pohľadom hľadám stavbyvedúceho. Nie je tu, no to bude divadlo. Idem kontrolovať výstuž, základová doska priemernej hrúbky 80cm s premenlivou hornou hranou, s metrovými hlavicami pod stĺpmi, päťsto ton výstuže a na stavenisku nikoho len družstvo robotníkov... ktorí zavetrili votrelca. Moja prítomnosť, neisto približujúca sa po šmykľavom bahne, začala pôsobiť ako dokonalá pracovná rušička. Chlapi sa začali narovnávať, priam som počula pukanie prstov a krčných stavcov. „Štôó ty tu ďeľáješ?!?!?", zrúkol na mňa ...
V poslednej dobe mám skvelú dennodennú možnosť opáčiť na vlastnej koži slovenskú vodičskú aroganciu. Predtým sme chodili na kočoch s koňmi, teraz nám dali do rúk stopätnásť koňové stroje a sme páni sveta. Dlho socíkom potlačované prirodzené vlohy a šoférske talenty konečne vypustili z reťaze. Pretože my sme proste neohrození všetko pod palcom majúci supermani s telefónom pri uchu. Chlapci, keď sa chcete zabiť, skočte z mosta, ale neberte kvôli tomu so sebou ostatných nevinných ...
Keď si človek myslí, že sa mu rúca svet na hlavu, pracne vybudované základy vlastného života sa otriasajú, dňami i nocami vypiplané úspechy sa rozpadávajú ako domček z karát, a myslí si, že nevie ako ďalej, čo s tým, nenachádza riešenie a stráca sa v bludnom kruhu sebaspytovania, pocitu nespravodlivosti bezcennosti, nešťastných zhôd okolností, nesprávnych slov nesprávnym ľuďom, nesprávnych činov v nesprávnu dobu, v zúfalej snahe vyriešiť problém za seba i ostatných, zobrať za to zodpovednosť, urobiť správne rozhodnutie a zatajiť, že na to nemá dlhoročné skúsenosti, a keď si ten človek myslí, že nevládze ďalej, zbitý leží na zemi a z posledných síl vlastného pudu sebazáchovy sa snaží odplaziť do kúta, príde posledná rana.
Pápež Urban v r. 1095 zvolal koncil do Clermontu a vyhlásil 1. križiacku výpravu. V tom istom roku Peter Pustovník vedie výpravu pozostávajúcu zo strednej a nižšej vrstvy obyvateľstva do svätej vojny. Svoje odhodlanie začali pogromami na židoch ešte vrámci Európy. Po pol roku dorazili do Konštantínopolu. Zdecimovaní, chorí, vyhladovaní, dezorientovaní, demoralizovaní. Zbytok úbohej výpravy Turci na ceste do Palestíny pobili...
Pravdu povediac, hlavná vec prečo som šla do týchto krajín, boli križiacke hrady. Chcela som ich vidieť, prechádzať sa kamennými miestnosťami s úzkymi lomenými oknami, prstom prechádzať po vytesaných kráľovských ľaliách. Stúpať po zemi, ktorú vírili kopytá koní Kristových bojovníkov, kráčať v stopách Chudobných rytierov Šalamúnovho chrámu (ach aké naivne romantické). Chcela som vidieť krajinu, o ktorú bojovali, zem, ktorá vznietila (a stále to robí) túžbu a hnev v miliónoch ľudí. Čím to je (čím to je, bla bla), že táto zem sa nikdy konečne nenasýti ľudskou krvou. A všetci čo sem prišli, prví, druhí, jedenásti, tu včítane svojráznej biblickej postavičky, našli svoju smrť.
Zelená línia, nárazníková zóna medzi moslimskou a kresťanskou časťou. Rozdeľujúca dva svety znepriatelené na život a na smrť, prinútené žiť vedľa seba. Palestínci riešiaci svoju bezvýchodiskovú situáciu, Izrael so svojím nekompromisným pohľadom na vec, Hizballáh, okupované územia južného Libanonu, útoky, prímeria, víťazstvá, porážky. .. Keď v roku 2000 Izrael odišiel z nárazníkových zón, Hizballáh oslavoval. Napriek relatívnemu pokoju v posledných rokoch, niekedy znova vzplanú pochodne nenávisti. ... Keď sa v júni rozbehli po svete správy o bombových útokoch v Bejrúte, Tripoli a Tyre, zvažovali sme či vôbec ísť. V spravodajských televíziách upozorňovali cestovateľov, aby sa dočasne vyhli krajine, alebo aspoň týmto mestám. Do októbra sa nepokoje ukľudnili, bol čas vyraziť. ...
Ráno v Damašku. Ešte je skoro pre domácich, okrem roznášača plynových bômb na ulici nie je ani noha. Ale títo chlapci robia za všetkých, hlavne randál. Jeden sedí za volantom a druhý mláti francuzákom do plynovej bomby. Obíde blok zo dva tri krát, medzitým stihnú povybiehať domáci s bombami, vymenia, a chlapci odchádzajú mlátiť ušné bubienky do ďalšieho bloku.... Vstávať - smer Libanon....