Mení nás to, obrazy sa nám vpíjajú do hláv ako niečo bežné, prestávame byť šokovaní, prestávame sa čudovať a odsudzovať, začíname s tým žiť... A stávame sa apatickými. Vždy sa to dialo, táto doba nie je o nič tragickejšia, o nič nepokojnejšia ako tie pred tým, len sa o tom nevedelo. Ľudia boli neinformovaní, masová komunikácia neexistovala, o tragédiách sa dozvedelo keď bolo ďaleko po funuse. Ľudia sa vraždili, používali chemikálie a plyn, posielali civilné zaoceánske lode ku dnu, ale verejnosť reagovala inak. Verejnosť, slovo skrývajúce malé identity hemžiace sa na zemskom povrchu v každodennom kolotoči, ktoré vyjadrujú mienku, názory, postoje a predstavujú najmocnejšiu silu schopnú veci pohnúť, zmeniť, odsúdiť, napraviť či zničiť. Táto verejnosť dnes - nemá záujem.
Keď niekoho okradnú na ulici, ideme radšej rýchlo preč aby sme nemali opletačky. Keď okradnutý kričí: „zastavte ho!", nik sa nerozbehne. Keď niekto rozbíja výklady, zdrháme za najbližší roh, aby sme nedostali cez držku. Keď vidíme zábery z Gazy, povieme si: „normálne", a prepneme. A keď Amerika pošle zhnitú múku do Afriky, povieme si: „tak im treba".
Nerozumiem tomu. Nerozumiem ako môžu dvaja starší chlapci dobiť a dokopať asi dvanásť ročného chlapca do krvi. Školák, školská taška ostala ležať na zemi. Keď kamarát vošiel do ulice a zbadal ich, zdrhli. Chlapec ostal ležať s rozkopanou tvárou na zemi, nepohnute, celý v krvi. „Nehýbte s ním". Kamarát s priateľom zavolali záchranku. To už aj dospelým chlapom pri pohľade na ňho mrel dych.
Nerozumiem. Predstavte si seba ako kopete do iného človeka. Predstavte si seba ako kradnete nejakej žene kabelku, ako rozbíjate autobusovú búdku. Predstavte si, že ste sa narodili niekde inde. A ste to stále vy, máte rovnaké túžby, rovnaké sny, chcete byť inžinierom, chcete napísať zbierku básní, ale bývate v Groznym. Predstavte si, že kvôli vojne musíte odísť z domu, z krajiny, stratiť rodinu, a nikoho to nezaujíma. Predstavte si, že ste ten malý chlapec.... A predstavte si čo práve cítite.
Kde sa podelo to niečo, čo človeka robí mysliacou bytosťou, to niečo nechytateľné, čo sa skrýva pod tisícimi menami, významami, povahami, to niečo, čo sa tak často a s radosťou používa a skloňuje, to niečo, čo nás má podľa romantikov odlišovať od zvierat. Ten prchavý kus duše, zakrývaný farebnými obrazmi tragédií a katastrôf ako vrstvami prachu, postupne zatlačovaný do úzadia odkiaľ márne volá na ľudské vedomie, neúprosne spracovávané deň po dni. To niečo, čo nám bráni ubližovať... čo nás prinúti pozastaviť sa nad smrťou vrabca....
Neviem kde to je, neviem koľko to stojí a ako to vyzerá, možno starí mudrci by vedeli, ale venujem tomu aspoň pietnu spomienku v obrazoch.... možno to niekto v nich nájde.
